Od rozpadu Česko-Slovenska (presnejšie Českej a Slovenskej federatívnej republiky) a vzniku Slovenskej republiky ubehlo nedávno celých tridsať rokov. Po správnosti by sme to vlastne mali volať druhá Slovenská republika... či dokonca tretia?
Veľmi na tom však nezáleží. Koniec koncov, Slovensko ako také existuje už omnoho dlhšie. Naša vlasť len nemala takpovediac toľké šťastie, aby väčšinu dejín tvorila samostatný či samosprávny politický celok. V rámci Uhorska sa po zrušení Nitrianskeho údelného kniežatstva začiatkom 12. storočia strácajú aj posledné stopy akejsi slovenskej zvrchovanosti, ktorá sa obnovila až po páde monarchie začiatkom 20. storočia so vznikom Česko-Slovenska.
Napriek tomu bolo naše územie počas týchto storočí stále známe i ako Slovensko - aj keď sa to v písomnostiach objavuje relatívne vzácne. Pozná nás napríklad Nestorova kronika z 12. storočia, Uhorsko-poľská kronika z 13. storočia, či Kostnická kronika zo začiatku 15. storočia. A mnoho ďalších potom.
Od začiatku 18. storočia sa však objavujú aj prvé známe návrhy a predstavy, ktoré počítajú so Slovenskom ako politickým celkom. Samozrejme, väčšinou v rámci Uhorska či Rakúskeho cisárstva.
Kuruci a Slovenské impérium
Prvé takéto koncepcie vznikajú v období protihabsburgských stavovských povstaní, konkrétne počas výbojov Františka II. Rákociho, ktoré sa konali v rokoch 1703 až 1711. Medzi kurucmi (povstalcami) sa spomínali nápady o samostatnej krajine na slovenskom území, zrejme po vzore Sedmohradska.
V predstavách Rákociho či jeho generála Mikuláša Berčéniho sa opakujú výrazy ako Slovensko, či dokonca Slovenské impérium (Tótország, Tót Impérium). V roku 1704 mal Rákoci dokonca spomínané Slovenské impérium vyhlásiť. Nešlo by však o slovenský národný štát, skôr sa zdôrazňoval prevažne slovenský charakter nášho územia.
Revolučné predstavy
Francúzska revolúcia rozšírila revolučné myšlienky aj do Uhorska. Tunajší uhorskí jakobíni pod vedením Ignáca Martinoviča prišli ku koncu 18. storočia s návrhom, aby sa Uhorské kráľovstvo prestavalo na federatívnu republiku.
Tá by bola rozdelená na štyri časti podľa etnických a jazykových hraníc. Jakobínske plány počítali so Slovenskom, Ilýrskom (tvorilo by ho Chorvátsko, Slavónsko a Slovinsko), Valašskom (tvorené Banátom a Sedmohradskom) a vlastným Maďarskom. Každá provincia by mala vlastnú ústavu a snem, ktorým by vládol jeden hlavný snem.
K realizácií nikdy nedošlo. Uhorskí jakobíni boli vrchnosťou odhalení a sedem hlavných členov spoločenstva bolo popravených. Treba podotknúť, že hranice takéhoto Slovenska by boli relatívne podobné našej dnešnej vlasti. Tvorilo by ich územie štrnástich či pätnástich prevažne alebo čiastočne slovenských stolíc, ktoré by sa možno ešte delili podľa národnostných hraníc.
Obrodenecké predstavy
Od 19. storočia prichádzali slovenskí národovci s viacerými predstavami o vytvorení slovenskej samosprávy v rámci Rakúskeho cisárstva. Najznámejšie je takzvané Slovenské Okolie, ktoré navrhol Štefan Marko Daxner v roku 1861.
Návrh bol zakotvený aj v Memorande národa slovenského, ktoré bolo doručené rakúskemu cisárovi Františkovi Jozefovi I. Ten ho bohužiaľ nepotvrdil a memorandum posunul predstaviteľom uhorskej vlády, ktorí návrh prirodzene zamietli.
Slovenské hranice podľa tohto plánu zahŕňali územie štrnástich slovenských a čiastočne slovenských stolíc. Predstava vlastne nadväzovala na plány štúrovcov z meruôsmych rokov (tzv. Slovenské veľkokniežatstvo) a na návrh Jána Kollára o Slovenskej korunnej krajine.
Nádej na záchranu monarchie?
Predstavy o federalizácii monarchie nepochádzali len od slovenských národovcov. Koniec koncov, takéto zmeny presadzoval svojho času aj sám Ľudovít Košút, ktorý si želal vytvorenie federálneho Dunajského štátu.
Nikto sa však nedostal so svojím návrhom tak ďaleko, ako rumunský právnik a politik Aurel Popovici. Ten spolu s ďalšími vzdelancami navrhol plán na takzvané Spojené štáty veľkého Rakúska. Takéto riešenie národnostných problémov cisárstva podporoval aj sám následník trónu, korunný princ a arcivojvoda František Ferdinand d’Este.
Išlo by o rozdelenie Rakúsko-Uhorska na 15 čiastočne samostatných častí, medzi ktorými by bolo i Slovensko. Bolo by akurát trochu menšie, ako ho poznáme dnes. Možné presadenie federalizačného plánu zastavil atentát na arcivojvodu a vypuknutie prvej svetovej vojny.
Východné Švajčiarsko
Ku koncu Veľkej vojny začínalo byť aj v Budapešti zrejmé, že doterajší politický stav v Uhorsku je neudržateľný. Vláda preto v roku 1918 poverila Oszkára Jásziho riešením uhorskej národnostnej otázky. Riešenie už muselo brať do úvahy aj požiadavky ostatných národov, nielen Maďarov.
Jászi vypracoval návrh, podľa ktorého by sa vnútorná štruktúra Uhorska pretvorila na štrnásť kantónov, podľa vzoru Švajčiarska. Plán preto dostal názov Východné Švajčiarsko. Kantóny mali byť vytvárané podľa národnostných línií, pričom Slovákom by sa ušiel jeden slovenský kantón a dva zmiešané slovensko-maďarské kantóny.
Do slovenského územia by zasahoval ešte maďarský i rusínsky kantón. Maďari by naopak dostali dva čisté, štyri väčšinové a dva spomenuté zmiešané kantóny. Bol to krok vpred od bežne neústupčivej maďarskej politiky, avšak bolo to príliš málo a príliš neskoro - návrh nemal nádej na úspech.
Lepší variant?
Podobný návrh vznikol aj z pera Miksa Stróbla, ktorý vo svojom koncepte z 24. decembra 1918 rozdelil Uhorsko na 27 menších kantónov. Na Slovensko by zasahovali štyri takzvané národnostné kantóny – západoslovenský, plavecký, banský (ktorý by bol špeciálnou kultúrnou zónou, spojený s plaveckým kantónom) a východoslovenský kantón.
Na porovnanie, Maďari by dostali osem vlastných kantónov. Okolo Bratislavy a Košíc by vznikli samostatné metropolitné územia, podobne aj okolo Budapešti, Debrecínu, Segedínu a Klužu. Tento návrh, aj keď veľkorysejší ako ten pôvodný, nemal podobne nádej na úspech. Najmä, keďže vznikol viac ako mesiac po vyhlásení samostatného Česko-Slovenska, počas tuhých bojov o našu vlasť.
Dejiny išli inak
Žiadna z dnes spomenutých predstáv sa nikdy neuskutočnila. Môžeme sa však zamyslieť nad tým, kam by sa uberali slovenské dejiny, ak by sa podarilo vydobyť si samostatnosť o sto či dvesto rokov skôr. Nakoniec však na Slovensku prevládlo jediné riešenie - samostatné Slovensko skrz spoločný štát s Čechmi a Moravanmi.
Tento sen sa na rozdiel od mnohých iných skutočne naplnil. Iste, aj v novom spoločnom štáte sme museli ešte chvíľu bojovať, než sme naozaj dosiahli svoju samosprávu. Tak ako tak, dnešná Slovenská republika je verným potomkom tohto úsilia, ako aj dlhých dejín Slovenska skrz Uhorsko až po naše prastaré Nitriansko.
