Ladislav Švihran

Nemecký filozof Friedrich Nietzsche napísal: „Jediným ozajstným domovom umelca v&nbsp;Európe je Paríž.“ Nuž, zlietali sa tam nádejní umelci zo všetkých končín sveta, zlietali sa za svetlom ako motýle, aby si na preslávenom Montmartri a&nbsp;Montparnasse aj oni vydobyli svetovú slávu. Maľovali, kreslili, písali a&nbsp;stretávali sa v&nbsp;kaviarničkách, aby v&nbsp;spoločnosti príbuzných ducha viedli nekonečné debaty. Občas niečo predali, no zväčša živorili. V&nbsp;tomto Meste svetiel sa motýle väčšinou spálili. Tak aj Amadeo Modigliani.

Narodil sa a&nbsp;vyrastal v&nbsp;Taliansku, v&nbsp;Toskánsku. Mal otca obchodníka, troch starších súrodencov a&nbsp;starostlivú matku, ktorá sa usilovala rozvíjať jeho vzdelanie i&nbsp;jeho nadanie, ktoré prejavil už v&nbsp;detských rokoch. Ako štrnásťročného zverila Amadea do učenia livornskému maliarovi Michelimu. Amadeo už vtedy bol presvedčený, že svojím umením dobyje svet. Hoci k&nbsp;Taliansku sa zväčša pripája prívlastok slnečné, aj ono bolo vystavené takým zákerným chorobám, ako je tuberkulóza. Ako sedemnásťročný trpel ňou aj Amadeo. No prekonal zápal pľúc a&nbsp;týfusové ochorenie. A&nbsp;tak sa liečil na viacerých miestach Talianska.

Magicky ho však priťahoval Paríž. Z&nbsp;rodného Livorna odchádzal v&nbsp;presvedčení, že všetky umelecké skupiny v&nbsp;Taliansku sú beznádejne zaostalé. Modigliani zavítal v&nbsp;roku 1906 do Mesta svetiel plný nádeje. Mal dvadsať rokov, bol krásny, elegantný, trochu plachý, nemal rád tvrdý alkohol, cigarety. Nemal rád ani bohémov. Usadil sa na Montmartri, preslávenom sídle umelcov. Prekvapil svojou nevšednou krásou. Aj svojím aristokratickým správaním. Aj svojou znalosťou poézie. Spamäti recitoval Rimbaudov Opitý koráb, časti z&nbsp;Danteho Raja i&nbsp;Pekla.

Spočiatku maľuje v&nbsp;ateliéri, neskoršie aj v&nbsp;krčmičkách. Tam hľadá svoje modely. Bude sa páčiť portrét? Prosím, urobíme aj na počkanie. Pridáme k&nbsp;tomu trochu poézie? Napríklad z&nbsp;Danteho Pekla? O&nbsp;tých v&nbsp;ňom, „čo žili hore bez hany i&nbsp;chvály / čo proti Bohu nešli do zápasu, no ani s&nbsp;ním, lež sami stáli stranou“. Alebo sa bude páčiť niečo z&nbsp;Rimbaudovho Opitého korábu?&nbsp; Na rozdiel od svojich kolegov, ktorí smerovali k&nbsp;abstraktnému umeniu alebo sa inšpirovali predovšetkým krajinou a&nbsp;zátišiami, on sa venoval najmä figurálnej tvorbe, portrétom.

Modelov či, presnejšie, modeliek mal dosť. Lenže o&nbsp;obrazy majstrov štetca nebol až taký obrovský záujem. Sem-tam niečo predali, žili v&nbsp;biede a&nbsp;často umierali na tuberkulózu alebo páchali samovraždu.&nbsp; Nad Modiglianim sa zľutoval poľský básnik Leopold Zborowski, obchodník s&nbsp;obrazmi. Chodil od domu k&nbsp;domu a&nbsp;ponúkal jeho obrazy. Navyše, on sám chudobný mu denne vyplácal 15 frankov na živobytie a&nbsp;nakupoval mu všetky maliarske potreby. Stali sa z&nbsp;nich blízki priatelia.

To bol ten vytúžený svet? V&nbsp;umeleckom prostredí a&nbsp;najmä v&nbsp;kaviarničkách Modigliani postupne stráca svoj rezervovaný odstup a&nbsp;privyká si na alkohol. Spočiatku pil červené víno, potom rum, potom absint. Neskôr pribudol hašiš. Skúša šťastie aj ako sochár. Lenže nemá dosť peňazí, aby si kúpil potrebný materiál. Kradne teda po nociach kameň zo zbúraných budov. V&nbsp;tom období Paríž veľa búra i&nbsp;stavia. Ibaže tvrdý kameň je priťažký, ťažký aj na opracovávanie a&nbsp;on sa vzdáva sochárstva.

Modigliani bol veľmi pracovitý. Vlastne ustavične skicoval a&nbsp;maľoval. Vytvoril stovky náčrtov a&nbsp;potom ich rozdával. V&nbsp;umeleckom prostredí a&nbsp;najmä v&nbsp;krčmičkách postupne strácal svoj rezervovaný odstup a&nbsp;stával sa sebavedomejším. Krčmy sa stali jeho druhým domovom. Ako-tak chodil od stola k&nbsp;stolu, priateľovi Jeanovi Cocteauovi pripomínal Rómku veštiacu z&nbsp;ruky. Ak bola vyhliadnutá modelka pekná, neraz ju pozýva na večeru.

Občas aj do postele - ak nejakú vtedy práve má. A&nbsp;kde bola sláva? Neprichádzala. Len bolestivé odmietnutia. Sem-tam drobné uznanie a&nbsp;pár frankov za portrét.&nbsp;Za tri roky sa Modigliani zmenil na extravagantného, neviazaného umelca, na bohéma. Bol drsný, zádrapčivý. Navštevoval špinavé kaviarničky po oboch brehoch Seiny, vyvolával škandály, unavoval hostí opileckými recitálmi z&nbsp;diela prekliatych básnikov, z&nbsp;Danteho Raja i&nbsp;Pekla, bil sa s&nbsp;priateľmi. Často tiahol nočnými ulicami a&nbsp;vykrikoval. Raz mu strážnik povedal: „Vy už vôbec nemáte právo otravovať ľudí revom, keď nie ste našinec.“

Alkohol ho celkom zničil. Ktorýsi z&nbsp;jeho priateľov napísal: „Štýl jeho posledných portrétov, tie labutie šije a&nbsp;pretiahnuté tváre, akoby boli výsledkom toho, že sa pridlho díval na svoju milenku cez hrdlo fľaše absintu.“ Zanechal všetky nádeje, ako upozorňuje Dante pred vstupom do pekla. Ale to bolo len predpeklie. To najhoršie ho ešte len čakalo.

Prvou veľkou Modiglianiho láskou bola v&nbsp;roku 1910 ruská maliarka Anna Achmatovová. Obaja mali ateliér v&nbsp;tom istom dome a&nbsp;vzbĺkol medzi nimi vášnivý vzťah. Anna sa stala Amadeovou veľkou inšpiráciou. O&nbsp;rok sa vášnivý vzťah pominul a&nbsp;Anna, vydatá dáma, sa vrátila k&nbsp;manželovi.&nbsp; Ďalšou Modiglianiho milenkou bola excentrická anglická poetka Béatrice Hastingsová. Bola jeho modelkou, ale aj terčom jeho opileckých násilností. Milenci boli známi prudkými opileckými hádkami na parížskych uliciach. Ich nedorozumenia sa niekedy končili násilím. Niekoľko ráz ju vyhodil von oknom. Volali ich „strašliví milenci z&nbsp;Montparnassu“. Spolu žili takmer dva roky.

V&nbsp;decembri 1917 otvárali v&nbsp;Paríži prvú samostatnú Modiglianiho výstavu. Otvárali a&nbsp;hneď aj zatvárali. Vystavené akty tak pobúrili verejnosť i&nbsp;šéfa parížskej polície, že niekoľko hodín po otvorení nariadil ukončiť výstavu. Keď vypukla 1. svetová vojna, Modigliani sa prihlásil do armády, ale pre zlý zdravotný stav ho neprijali. Vtedy sa zoznámil so študentkou umenia Jeanne Hébuternovou. Padli si do oka. Keď sa o&nbsp;tom dozvedeli jej rodičia, zúrili. Spriahne sa s&nbsp;takým bohémom, ožranom a&nbsp;skrachovancom?

Alebo sa rozíde s&nbsp;ním, alebo ju vydedia. Nerozišli sa. Ich búrlivé hádky sa stali častým divadlom pre Parížanov. Jeanne v&nbsp;roku 1918 porodila dcéru. Koncom nasledujúceho roka čakali ďalšieho potomka.&nbsp;Peklo, ktorým Modigliani prešiel, ho v&nbsp;roku 1920 pochovalo ako tridsaťšesťročného. Umrel ako troska. Krásnu tvár mal zohyzdenú, bol spustnutý, ošumelý, vychudnutý. Platili na neho slová z&nbsp;Pekla: „Človek už nie, som človekom len býval.“ V&nbsp;poslednom období života len nezrozumiteľne brblal, vykašliaval krv.&nbsp; Modiglianiho dielo sa dočkalo plného uznania posmrtne. Podľa niektorých znalcov je najväčším portrétistom 20. storočia. Zanechal 362 obrazov, desiatky kresieb a&nbsp;niekoľko sôch. Dnes ich predávajú za závratné sumy.

Príroda bola voči Henrimu Toulousovi-Lautrecovi krutá. Grófka Adéle sa vydala za bratranca a&nbsp;výsledok? Henri už ako malý chlapec prestal rásť. Navyše si zlomil obe nohy a&nbsp;nezrástli sa mu dobre. Zostal trpaslíkom s&nbsp;krátkymi rukami, s&nbsp;veľkou hlavou, nepeknou tvárou, hrubým nosom a&nbsp;s&nbsp;večne uslintanými ovisnutými perami. No príroda mu dožičila nevšedné nadanie. Odmalička rád a&nbsp;dobre kreslil. Ako dvadsaťročný prišiel do Paríža, usadil sa na Montmartri a vo&nbsp;svetoznámom nočnom klube Moulin-Rouge kreslil tanečnice. Preslávil sa. No preslávil sa aj ako notorický alkoholik. V&nbsp;alkohole hľadal útechu. Zomrel ako tridsaťosemročný. Prepitý a&nbsp;na syfilis. Iný maliar, Parížan Maurice Utrillo, si na alkohol privykol - v&nbsp;škole. Ušetril na cestovnom lístku a&nbsp;domov sa vracal podgurážený. Neskôr mámil peniaze na alkohol od starej mamy. Aby ho matka - inak maliarka - odpútala od fľaše, priprela ho, aby sa chytil štetca.

Jeden z&nbsp;jeho životopiscov napísal o&nbsp;ňom: „Nijaký umelec neprejavil o&nbsp;svoje povolanie taký malý záujem ako Utrillo.“ Napokon sa ho maľovanie zmocní s&nbsp;neodolateľnou silou. A&nbsp;opúšťa ho aj chuť na alkohol. Vysvitlo, že len dočasne. Často ho schytávali alkoholické záchvaty. V&nbsp;najbližšej krčme nalial do seba víno, potom behal ako štvaný šialenec od jedného bistra k&nbsp;druhému. Okoloidúci sa mu posmievali, nadávali mu do bláznov, on jačal... Naveľa zmúdrel. Po poháriku síce siahal do konca života, ale už opatrne. Strážila ho totiž matka a&nbsp;potom manželka. Umrel na zápal pľúc ovenčený svetovou slávou.

Posadnutý maľovaním bol Peter Ondreička. Posledných päť rokov akoby išlo o&nbsp;život. Kreslil kdekoľvek a&nbsp;čokoľvek - na útržky papiera, na obálku, na účtenku z&nbsp;reštaurácie. V&nbsp;jeho tvorbe prevláda mystický, osudový tón. Niekoľko kníh, ktoré ilustroval, získali ocenenie Najkrajšia kniha roka. Niektorí ho označujú za génia. Alkohol bol jeho démonom. Umrel štyridsaťtriročný. Našli ho mŕtveho vo vani. Zlyhalo mu srdce.

Akoby sa díval na milenku cez hrdlo fľaše absintu, tvrdili známi o portrétoch geniálneho umelca

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Akoby sa díval na milenku cez hrdlo fľaše absintu, tvrdili známi o portrétoch geniálneho umelca

Súvisiace články

Robme to spolu! Aké zážitky si treba dopriať, aby vám to vo vzťahu fungovalo?

Fašiangy v pozlátke: FOTO masiek za desaťtisíce eur z najmasovejšieho karnevalu v Benátkach

Partička "sociek" zo štvrtej cenovej dobyla Česko. Poláme Most! rekordy aj u nás?

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás