V týchto dňoch sledujeme tragédiu na Ukrajine. Z bývalých priateľov „na večné časy“ sa stali najväčší nepriatelia. Ruská agresia mnohých prek­vapila, hoci sú i ľudia, ktorí si myslia, že takýto vývoj sa dal predpokladať a útok bol iba otázkou času.

Ale vráťme sa o&nbsp;81 rokov späť. Druhá svetová vojna sa 22. júna 1941 dostala do druhej fázy. Začala sa operácia Barbarossa. Hitler vierolomne zaútočil na Sovietsky zväz. Či Stalin veril zmluve podpísanej von Ribbentroppom a&nbsp;Molotovom, alebo bola Červená armáda v&nbsp;zlom stave z&nbsp;technickej, logistickej i&nbsp;personálnej stránky, nie je podstatné. Nemci postupovali a&nbsp;zdalo sa, že plán bleskovej vojny bude naplnený. Odpor vojakov s&nbsp;červenou hviezdou na čiapke bol až na výnimky viac-menej iba symbolický. Do konca roka sa Wehr­macht dostal až do blízkosti Moskvy a&nbsp;Leningradu a&nbsp;na južnom fronte hrozil útokom na Volgu a&nbsp;na Kaukaz s&nbsp;ropnými poľami. Prišla však klasická ruská mrazivá zima a&nbsp;plánovaná oslava Hitlerovho víťazstva na moskovskom Červenom námestí sa nekonala. Naopak, Stalin aj v&nbsp;bezprostrednom ohrození metropoly nariadil oslavy Veľkého októbra, čím naznačil, že má záložný plán, ktorým Rusi zaženú hitlerovcov podobne ako ich pradedovia Napoleonove vojská 130 rokov predtým.

Napriek tomu sa tisícky sovietskych vojakov a dôstojníkov v prvej etape vojny vzdávali a zvolili si nemecké zajatie, kde mnohí z nich v krutých podmienkach prežili len pár mesiacov. Nič lepšie však nemohli očakávať ani tí, ktorí pred náporom nemeckých vojsk volili útek z frontovej línie, dúfajúc, že si takto zachránia holý život. Stali sa z nich nedôveryhodní zbabelci, ktorých po zatknutí čakal trest smrti alebo v lepšom prípade väzenie.

Dôležitým momentom vo vývoji druhej svetovej vojny bol rozkaz Ľudového komisariátu obrany ZSSR číslo 227 z&nbsp;28. júla 1942. Bolo to v&nbsp;čase, keď sa rozhoreli boje o&nbsp;politicky i&nbsp;strategicky významné mesto Stalingrad. Je pod ním podpis najvyššieho veliteľa Josifa Vissarionoviča Stalina.

„Nepriateľ vrhá na front čoraz viac síl a&nbsp;bez ohľadu na ťažké straty preniká ďalej, ženie sa do hĺbky Sovietskeho zväzu, zaberá nové územia, pustoší a&nbsp;ničí naše mestá a&nbsp;dediny, znásilňuje, okráda a&nbsp;zabíja sovietske obyvateľstvo. Časť vojsk južného frontu, nasledujúc zbabelcov, opustila Rostov a&nbsp;Novočerkassk bez vážneho odporu a&nbsp;bez rozkazu Moskvy, pokryjúc tak svoje zástavy hanbou,“ písalo sa v&nbsp;rozkaze. „Obyvatelia našej krajiny, ktorí s&nbsp;láskou a&nbsp;úctou vzhliadali k&nbsp;Červenej armáde, začínajú ňou byť sklamaní, strácajú vieru a&nbsp;mnohí z&nbsp;nich ju preklínajú za to, že vydala našich ľudí pod jarmo nemeckých utlačovateľov a&nbsp;sama utiekla na východ. Niektorí nerozumní ľudia na fronte sa utešujú rečami o&nbsp;tom, že môžeme ustupovať, pretože máme veľký priestor, obrovské územie, veľa obyvateľov a&nbsp;že obilia budeme mať vždy dosť. Tým chcú odôvodniť svoje hanebné správanie na frontoch. Ale takéto reči sú lživé, prospešné iba našim nepriateľom. Preto treba rázne zamedziť rečiam, že máme možnosť nekonečne ustupovať, že je naša vlasť veľká a&nbsp;bohatá. Ak nezastavíme ústup, zostaneme bez obilia, bez palív, bez kovov, bez surovín, bez tovární a&nbsp;závodov, bez železníc. Velitelia rôt, práporov, plukov, divízií, príslušní komisári a&nbsp;politickí pracovníci, ustupujúci z&nbsp;bojových postavení bez rozkazov nadriadených, sú vlastizradcovia.“

Ni šagu nazad! - Ani krok späť! - znelo v&nbsp;rozkaze. Dôstojníci i&nbsp;vojaci, ktorí sa zľakli masívneho útoku Nemcov, sa dostali pred vojenský súd. Mnohé strategické mestá a&nbsp;celé územia boli v&nbsp;rukách okupantov alebo boli bezprostredne ohrozené. Vrátane metropoly Moskvy. „Ustúpiť už niet kam, za nami je Moskva,“ šírilo sa nielen vo vojenskom velení, ale i&nbsp;v&nbsp;zákopoch.

Načo popravy? Načo väzenie? Týchto vlastizradcov treba poslať späť na rúcajúci sa front. Tam nech ukážu odvahu, vojenské majstrovstvo a&nbsp;ak padnú, je to vlastne len zaslúžený trest za vlastizradu. Trestné prápory s&nbsp;piatimi až desiatimi rotami „problémových vojakov“ boli nasadené na najnebezpečnejších úsekoch frontu.

Sankcie sa netýkali iba vojakov na fronte, ale aj ich rodín v zázemí. „Každý, kto počas bitky odstráni svoje vojenské označenie a&nbsp;vzdá sa, bude pokladaný za dezertéra, ktorého rodina bude uväznená ako rodina porušiteľa prísahy a&nbsp;zradcu vlasti. Takí dezertéri budú na mieste zastrelení. Tí, ktorí sa dostanú do obkľúčenia, musia bojovať až do konca a&nbsp;snažiť sa udržať svoje línie. A&nbsp;tí, ktorí sa vzdajú, budú zlikvidovaní všetkými dostupnými prostriedkami a&nbsp;ich rodiny budú zbavené akýchkoľvek štátnych príjmov a&nbsp;pomoci,“ znelo v&nbsp;rozkaze číslo 227.

Text vypracoval náčelník generálneho štábu Alexander Vasilevskij, ktorý vo svojich spomienkach uviedol, že „rozkaz číslo 227 je z hľadiska hĺbky vlasteneckého obsahu a miery emocionálnej intenzity jedným z najsilnejších dokumentov vojnových rokov. Ako mnohí iní generáli som videl v jeho hodnoteniach určitú ostrosť, ale ospravedlňovala ich veľmi krutá a úzkostlivá doba“. Stalin obsah dokumentu ešte prekopal a pritvrdil. Nariadil aj sformovanie takzvaných uzáverových alebo blokovacích jednotiek. Boli to asi dvestočlenné skupiny dobre vyzbrojených a režimu oddaných mužov, ktorí čakali v závetrí, ako sa trestanci vyrovnajú s novým postavením. Ak nezahynuli v boji a utiekli, čakala na nich guľka od „svojich“. Už po troch mesiacoch sa ukázalo, že boli neraz ničivejší ako nepriateľská armáda. Oficiálne však boli jednotky rozpustené až po viac ako dvoch rokoch, 29. októbra 1944. Znova so Stalinovým podpisom.

Stalinov rozkaz však nebol jeho výmyslom. V&nbsp;armádach bolo bežným javom takto trestať zbabelosť a&nbsp;nedisciplinovanosť. Objavil sa aj vo Wehrmachte v&nbsp;decembri 1941, teda v&nbsp;čase, keď bleskový úder strácal na sile a&nbsp;mnohí nemeckí vojaci a&nbsp;dôstojníci strácali vieru v&nbsp;skoré a&nbsp;ľahké víťazstvo. Špeciálne poľné jednotky alebo takzvané prápory 500 existovali v&nbsp;nemeckej armáde už v&nbsp;roku 1940, ale výraznejšie sa ich aktivita prejavila až na východnom fronte. Išlo asi o&nbsp;62-tisíc vojakov a&nbsp;dôstojníkov. Väčšina z&nbsp;nich zahynula.

Nariadenie: Ani krok naspäť! výrazne prispelo k tomu, že sovietska armáda zastavila nemeckých útočníkov a prinútila ich na ústup, ktorý sa skončil pádom Berlína. Podľa rôznych zdrojov prešlo sovietskymi trestnými jednotkami asi 428-tisíc ľudí, čo je z celej Červenej armády len niečo vyše percenta, ale niektorí historici predpokladajú, že ich mohlo byť i trikrát viac. Celkovo išlo o 65 trestných práporov a vyše tisíc menších jednotiek. Okrem klasických zbehov sa do trestných jednotiek dostávali politickí väzni. Velili im radoví dôstojníci. Ak sa vojakom podarilo nejakým zázrakom prežiť, zhruba po troch mesiacoch sa vrátili do pôvodného útvaru, ba za odvahu dostali i vyznamenanie. Ako príklad sa zvykne uvádzať Vladimir Karpov, ktorý sa stal hrdinom Sovietskeho zväzu a spisovateľom. Vykúpením z pekla bolo aj zranenie guľkou nepriateľa.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/ani-krok-spat-pred-80-rokmi-podpisal-stalin-rozkaz-ktory-zmenil-priebeh-ii-svetovej-vojny" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Stalinov rozkaz číslo 227 bol tajný. Aj preto o&nbsp;ňom kolovalo viac legiend ako pravdy. Boli vydané knihy i&nbsp;natočené filmy, ktoré nie vždy zobrazovali skutočnosť. Narážky naň sa dokonca dostali aj do piesní. „Ak nezachytíš olovo v&nbsp;hrudi, chytíš si na hrudi Medailu za odvahu,“ spieval Vladimir Vysockij.