Mám sen o tom, ako moje štyri malé deti budú jedného dňa žiť v krajine, kde nebudú posudzované podľa farby pleti, ale podľa svojho charakteru, - slová, ktoré Martin Luther King vyslovil na protestnom pochode v roku 1963, vyvolali okamžite obrovský ohlas a stali sa manifestom nádeje pre diskriminovaných ľudí na celom svete. Časopis TIME 34-ročného bojovníka za občianske práva najmä na základe tohto prejavu vyhlásil za muža roka a o rok neskôr sa aktivista stal najmladším držiteľom Nobelovej ceny za mier. Málokto vtedy tušil, že už o niekoľko rokov nebude medzi živými.

Trpké skúsenosti

V roku 1929 sa v Atlante, v štáte Georgia, do rodiny baptistického reverenda Martina Kinga seniora narodil syn Michael. Jeho otec päť rokov nato v reakcii na nástup nacizmu v Nemecku začal používať meno známeho teológa Martina Luthera - týmto spôsobom vyjadril nesúhlas s ideológiou rasovej nevraživosti. Jeho syn Michael si oficiálne zmenil meno na Martin Luther King jr. v roku 1957.

Povestný bojovník za občianske práva sa s rasizmom stretával od mala. Keď mal šesť rokov, skamarátil sa s bielym chlapcom od susedov. Do školy však nastúpili oddelene, pretože vzdelávanie bolo rasovo segregované. Neskôr rodičia jeho bieleho kamaráta zakázali stretávať sa s ním, pretože je „farebný“.

Michaelovi doma vysvetľovali realitu života v USA, ale aj to, že má právo a povinnosť proti nespravodlivosti bojovať. Jeho otec už v roku 1936 viedol protidiskriminačný pochod černochov v Atlante. Mimoriadnu povzbudivú skúsenosť zažil King ako stredoškolák. S priateľmi sa vybrali na brigádu na tabakovú farmu v Connecticute na severovýchode USA. Prvýkrát sa stretol so životom bez rasovej segregácie, bez problémov mohol chodiť do kina, reštaurácie či kostola.

Boje proti segregácii

Neskôr vyštudoval sociológiu a teológiu a rovnako ako jeho otec sa stal reverendom. V júni 1953 sa oženil s Correttou Scottovou a ich rodina sa postupne rozrástla o štyri deti. V tom istom roku sa stal pastorom v baptistickom kostole na Dexter Avenue v meste Montgomery v Alabame. A začal bojovať proti rasovej segregácii, ktorá v tom čase v južanských štátoch zúrila.

Prvou veľkou Kingovou akciou bol bojkot verejnej dopravy v Montgomery v roku 1955. Podľa vtedy platných zákonov musel černoch uvoľniť miesto v autobuse bielemu pasažierovi. Pätnásťročná študentka čiernej pleti to odmietla urobiť, za čo ju zatkli. Podobná situácia sa zopakovala o niekoľko mesiacov. Tieto udalosti viedli k bojkotu, ktorý trval 385 dní. Situácia bola veľmi vyhrotená a na Kingov dom dokonca neznámi útočníci hodili výbušninu. Ale boj priniesol ovocie - úrady zrušili rasovú segregáciu na vnútroštátnych autobusových linkách.

Posmelený úspechom sa King zapojil do hnutia černošských kresťanských združení, ktoré bojovali za občianske práva, a rýchlo sa stal jednou z ústredných osobností. V roku 1958 so šťastím prežil útok nožom, ale jeho myšlienky nenásilných protestov, boj za hlasovacie právo černochov a ďalšie občianske iniciatívy sa stretli so sympatiami verejnosti. King organizoval pochody, rečnil na mítingoch a čoraz viac sa stával tŕňom v oku priaznivcom starých poriadkov. Navyše protesty sa občas radikalizovali, a tak dochádzalo aj k rozličným konfliktom, policajným zásahom, zatýkaniu a súdnym sporom.

Napríklad v roku 1963 sa uskutočnila kampaň proti rasovej segregácii v Alabame. Aktivisti používali nenásilné, ale zároveň konfrontačné taktiky. Černosi v rámci kampane napríklad okupovali verejné priestranstvá, čím otvorene porušovali segregačné zákony. Kingovým zámerom bolo vyprovokovať hromadné zatýkanie, ktoré zviditeľní ich boj. Vyšlo mu to do bodky. Počas protestov použila polícia proti demonštrantom vodné delá a policajné psy. Zábery policajnej brutality odvysielala televízia a šokovali verejnosť. Akcia slávila úspech a verejné miesta sa stali pre černochov otvorenejšími.

Protesty v Alabame posilnili Kingovo vodcovské postavenie v rámci černošského hnutia, ale súčasne mu priniesli čoraz častejšie opletačky s políciou. Tá Kinga zatkla celkovo dvadsaťdeväťkrát.

Pochod na Washington

Jedným z vrcholov boja za rasovú rovnosť bol známy Pochod na Washington za prácu a slobodu z 28. augusta 1963. King bol jedným z hlavných usporiadateľov a predniesol aj svoj už spomínaný prejav Mám sen, v ktorom vyjadril predstavu spravodlivej spoločnosti. Pochod kládol konkrétne požiadavky: koniec rasovej segregácie vo verejných školách, zmysluplné právne predpisy v oblasti občianskych práv vrátane zákona zakazujúceho rasovú diskrimináciu v zamestnaní a podobne. Pochod bol jednoznačným úspechom a zúčastnilo sa na ňom viac ako štvrť milióna ľudí rôznych etnických skupín. V tom období to bolo najväčšie zhromaždenie demonštrantov vo Washingtone.

Obvinenia z komunizmu

Po pochode FBI vo vnútornom dokumente označila Kinga „za najnebezpečnejšieho černocha pre budúcnosť tohto národa“. Jeho domáci telefón začali odpočúvať, agenti ho pravidelne sledovali. Stal sa podozrivým zo šírenia komunizmu, čo bolo v rámci FBI v tom čase jedno z najrozšírenejších obvinení. Záznamy z odpočúvania stále existujú, sú uložené v archíve a majú ich odtajniť v roku 2027. King v skutočnosti komunizmus odmietal, považoval ho za nezlučiteľný s kresťanstvom, ale ani fungovanie kapitalistickej spoločnosti nepovažoval za spravodlivé. Okrem iného napísal: „Musí existovať lepšie rozdelenie bohatstva a možno sa Amerika bude musieť posunúť k demokratickému socializmu.“

Sledovanie Kinga nezistilo žiadne komunistické sklony, len odhalilo jeho mimomanželské pomery. FBI sa pokúsilo využiť chúlostivé informácie na jeho diskreditáciu. Podľa niektorých zdrojov aktivistu dokonca vydierali - žiadali ho, aby spáchal samovraždu, inak sa informácie o jeho intímnom živote dostanú na verejnosť. King nepodľahol. Naopak, začal kritizovať aj konflikt vo Vietname a poukazoval na ohromné vojenské finančné výdavky, ktoré mohli byť použité na riešenie sociálnych problémov. V roku 1967 označil USA za „najväčšieho dodávateľa násilia v dnešnom svete“.

Atentát

Koncom marca 1968 odišiel Martin Luther King do Memphisu v Tennessee, aby sa zapojil do rokovaní v súvislosti so štrajkom černošských zamestnancov verejných služieb. Pri údržbe ciest pracovníkov z dôvodu zlého počasia poslali predčasne domov. Černochom zaplatili len za dve odpracované hodiny, zatiaľ čo bieli zamestnanci dostali peniaze za celý deň. V Memphise sa ubytoval v moteli Lorraine. Vo štvrtok 4. apríla 1968 podvečer stál na balkóne svojej izby na druhom poschodí, keď po ňom vystrelil rasista James Earl Ray. Hodinu po prevoze do nemocnice a operačnom zákroku King zomrel. Mal iba 39 rokov.

Atentát viedol k celonárodnej vlne rasových nepokojov po celých Spojených štátoch. K jeho odkazu sa prihlásil prezidentský kandidát Robert F. Kennedy, ktorého o niekoľko mesiacov zavraždili tiež. Prezident Johnson vyhlásil na Kingovu počesť 7. apríl za národný deň smútku. Viceprezident Hubert Humphrey sa zúčastnil na jeho pohrebe. Kingovým zavraždením hnutie za ľudské práva a rasovú rovnoprávnosť stratilo svoju čelnú osobnosť, ale tieto otázky sa po výstreloch v Memphise stali nosnou politickou témou Ameriky. Atentát tak, paradoxne, pomohol urýchliť prijatie dôležitých antidiskriminačných zákonov.

Dva mesiace po Kingovej smrti zadržali Jamesa Earla Raya na londýnskom letisku Heathrow. Po vražde ušiel do Kanady, kde si obstaral falošný pas a odletel do Anglicka. Plánoval sa dostať do Juhoafrickej republiky alebo inej krajiny, kde platili rasistické zákony. Britské úrady ho vydali do Tennessee, kde ho obvinili z vraždy. Dôkazov bolo dostatok. Svedkovia ho videli na mieste činu a našla sa aj zbraň s odtlačkami prstov. K vražde sa aj priznal, ale po troch dňoch priznanie stiahol. Urobil to na radu advokáta, aby sa vyhol súdnemu procesu pred porotou a nemohol dostať trest smrti. Nakoniec ho odsúdili na 99 rokov väzenia a zomrel v roku 1998 vo veku 70 rokov.

FOTO v GALÉRII

James Earl Ray po celý čas väznenia popieral svoju vinu, pokúšal sa obnoviť proces a tvrdil, že vražda Kinga bola sprisahanie. Informácie o možnom sprisahaní sa objavovali a vyšetrovali aj neskôr, na túto možnosť poukazovala aj Kingova rodina, ale nikdy sa nenašli presvedčivé dôkazy. V roku 1986 vyhlásili v USA 15. január, deň narodenia Martina Luthera Kinga, za federálny sviatok.