Tip na článok
Múzeum Jána Kollára: Nachádza sa v jeho rodnej obci Mošovce v okrese Turčianske Teplice.

Autor Slávy dcéry Ján Kollár mal šťastné i trpké detstvo. A trápil sa pre lásku k Míne

Ak sa hovorí o boji za národné práva Slovákov, neraz sa to obmedzí na vyzdvihovanie zásluh Ľudovíta Štúra. Nemôžeme však obísť fakt, že mal predchodcov, na ktorých diele mohol stavať.

Galéria k článku (6 fotografií )
Expozícia: Jej nová časť bola sprístupnená v roku 2010.
V Tokaji: Kollár vo svojom diele spomína aj mesto na severovýchode Maďarska, kde má pamätnú tabuľu.
Rodný dom: Obnovili ho podľa zachovaného náčrtu.

Pevným kameňom v tomto fundamente bol Ján Kollár, hlásateľ všeslovanskej vzájomnosti, ktorý sa narodil pred 225 rokmi.

Dnes dedina, kedysi výsadné mestečko

Stred Tatier leží dolina, ohradená zo všetkých strán, sťaby záhrada, vysokými horami; zavlažuje ju a skoro na dve polovice rozdeľuje rieka Turiec, na severe ju zasa, akoby mimochodom, navštevuje a skryto bozkáva Váh.“

Týmito slovami začína Ján Kollár Pamäti z mladších rokov života a vzápätí upozorňuje na starobylosť rodnej dediny, ktorej základy siahajú do trinásteho storočia. V roku 1378 jej kráľ Ľudovít I. Veľký udelil mestské práva podľa těšínskeho vzoru. O storočie bola súčasťou blatnického, neskôr sklabinského feudálneho panstva. Mošovčania sa živili roľníctvom, pastierstvom, ale boli aj šikovní obchodníci a remeselníci, združujúci sa v devätnástich cechoch. Prosperita sa odrazila na vzdelanosti. Vďaka kvalitným rechtorom letel doďaleka dobrý chýr o mošovskom evanjelickom gymnáziu.

Mošovce boli kolískou mnohých osobností. Narodil sa tam básnik a literárny kritik Štefan Krčméry, spisovateľka Anna Lacková - Zora, hudobný skladateľ Frico Kafenda... Nad všetkými rodákmi vyčnieva Ján Kollár, ktorý uzrel svetlo sveta 29. júla 1793.

Šťastie i trpkosť

Na detstvo si spomínal s úsmevom, ale i s trpkosťou. Bol chlapec ako každý iný, pokorný i nezbedný. Vynikal v chuti po vzdelaní. „Čítaval som vo dne v noci, ba pozvolával som svojich druhov a vrstovníkov a predčítal som im sťa profesor,“ spomínal na Históriu cirkevnú a Bibliu českú, knihy, ktoré mu požičali príbuzní.

Trpkosť vychádzala zo vzťahu s otcom. Bol vážený občan, richtár, notár, dobrý rečník, starejší na svadbách, nábožný muž, ktorý vari pol Biblie vedel naspamäť, ale... „Okrem týchto výborných vlastností mal dve veľké chyby,“ spomínal Kollár. „Jednu, že bol náramne prchký, nevedel ovládať surovú náruživosť hnevu, a druhú, že bol veľmi sebecký a clivý, keď si len pomyslel na starý vek, ktorého sa však nedožil, obával sa ho a stále sa staral o to, kto ho bude v starobe opatrovať. Tento strach zavinil, že svoje tri deti nepokladal za samostatných a slobodných tvorov, ale iba za prostriedky a nástroje odpočinku v starobe.“

Ján Kollár mal pätnásť rokov a chcel pokračovať v štúdiách, no otec bol proti. „Najmä ráno, keď som vstával, prežíval som najhroznejší čas,“ trpko si vybavoval pamiatku na otca. „Ty daromník, ty darmožráč, ty samovoľník, ty neužitočník, syn vzbury, a bohvie, aké mená mi dával. Prečo mi nejdeš z hrdla, prečo nejdeš na remeslo? Chceš byť pánom, nič nerobiť, po školách chodiť? Z toho nebude nič!“

Hoci to vnímal ako najbolestivejší krok v živote, nevidel inú možnosť, len opustiť rodný dom a odísť k bratrancovi Jánovi, ktorý dostal učiteľské miesto v Slovenskom Pravne.

Problémy s jazykom

To sme však predbehli čas. Mošovce sa chystal navštíviť superintendent Daniel Crudy a desaťročný Janko sa podujal napísať verše, ktorými ho mošovské dievčence privítajú. Problém bol hneď v oslovení dôstojný pán superintendent! „Toto latinské, päť siah dlhé slovo moje Slovenky ako repa nevládali ani vysloviť, tobôž si zapamätať. Namiesto superintendent hovorili hneď - jsou prey v ten den, hneď superiteren a zas supre-ten-den, perisutenden, superiny dent,“ napísal. Problém však vyriešil. Slovo, na ktorom si dievčatá lámali jazyk, nahradil zrozumiteľným pán biskup.

Sám mal s jazykom, konkrétne s písmenom r, vážny problém. „Mošovský lekár Kelíni zbadal túto moju chybu a raz nahováral matku, aby mi dala podrezať jazyk, reč sa mi vraj napraví. Matka sa toho obávala a nebola by to dovolila ani za celý svet,“ píše Ján Kollár.

Pomohol mu učiteľ kremnickej školy Štefan Komáry. „Rozprával nám o Demostenovi, ako sa stal veľkým rečníkom, hoci hlásku r aj on zle vyslovoval. Aby si napravil rečovú chybu, cvičil výslovnosť na brehu zuniaceho mora, potom sa zatváral na dlhý čas do podzemnej izby a tak sa vzdelával v rečníctve. Radil mi robiť po­dľa Demostenovho príkladu a ja som sa na to odhodlal. Keďže nablízku nebolo mora, chodieval som k vodopádom do kremnických dolín a hôr alebo, ak som nemal veľmi kedy, aspoň k samým mlynom a k drvidlám. Tu som si cvičil niekoľko sto ráz vetu, ktorú mi poradil Komáry: Es reiten drei und dreissig Reiter über die Regensburgische Brücke. A potom po slovensky: A tie vrabce na tom tŕní štrnk-brnk do borievčia. Za krátky čas napravil som si výslovnosť do takej miery, že sa celá škola čudovala.“

Láska, ktorá pretrvala roky

Sprievodkyňa po Múzeu Jána Kollára v Mošovciach Adriana Brázdová nám pri návšteve pripomenula príbeh, ktorý chytí za srdce. Kollár vo veľkej skromnosti študoval na univerzite v Jene. V mestečku Lobeda, kde vypomáhal pri pastorácii, sa zaľúbil do dcéry evanjelického farára Frideriky Wilhelminy Schmidtovej. Keď sa o láske dvoch mladých ľudí dozvedela nádejná svokra, vzbĺkla hnevom, že ona veru dcéru nevydá za „uhorského barbara“. „Radila mi, aby som sa stal profesorom v Jene alebo sa uchádzal o nejaké iné miesto a úrad, lebo kým vraj žije, do Uhorska svoju najmilšiu dcérušku nepustí,“ opisoval Ján Kollár.

Po skončení štúdií dostal dvadsaťšesťročný Kollár miesto evanjelického farára v Pešti, no na vzdialenú lásku nezabudol a vracal sa k nej v básňach ako k Míne. A nezabudla ani ona naňho. Aby definitívne zničila city oboch, Friderikina matka napísala Kollárovi, že dcéra ťažko ochorela a kým dostane do rúk list, odoberie sa vraj na večnosť. Na druhej strane dcéru presvedčila, že jej milý už nie je medzi živými.

Kollár vtedy prežíval naozaj ťažké dni a dokonca na radu lekára 25. novembra 1825 napísal testament. Keď sa jeden z jeho priateľov oženil v Jene, Kollár ho požiadal, aby vyhľadal Friderikin hrob a v jeho mene naň položil kvety. Na veľké prekvapenie dostal list od samotnej Míny - živej a slobodnej! Po šestnástich rokoch odlúčenia sa tak mohli naplniť city dvoch ľudí, do ktorých osudov tak kruto zasiahla nežičlivá matka.

Zosobášili sa 22. septembra 1835 a mali jedinú dcéru Ľudmilu, ktorá sa síce vydala do nemeckej rodiny, ale rýdzo slovanské meno sa udržalo v potomstve do dnešných čias. Nečudo - hoci Schmidt je nemecké prie­zvisko, Kollárov nebohý svokor mal slovanské, polabské rodové korene.

Vzťahy so štúrovcami

V Múzeu Jána Kollára v Mošovciach nechýbajú výtlačky jeho kníh, najznámejšou sa stala lyricko-epická skladba Slávy dcéra. Jej verše recitovali mladíci združení okolo Štúra, ktorí si Kollára veľmi vážili. S rovnakým nadšením prijali jeho Písně světské lidu slovenského v Uhřích a dva diely Národných spievaniek.

Vzťahy sa naštrbili, keď prišiel Štúr s návrhom novej spisovnej slovenčiny. Kollár, tvrdý zástanca všeslovanskej vzájomnosti a spoločného slovanského alebo prinajmenšom česko-slovenského jazyka, zareagoval odmietavým zborníkom Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Jeho idea českého jazyka so slovenskými prvkami však nenašla porozumenie ani medzi českými národnými dejateľmi.

V proslovanskej zanietenosti vniesol Kollár do historickej vedy aj omyly, ktorým dodnes niektorí historici a publicisti veria a snažia sa ich oživiť. Ide napríklad o tvrdenie, že Etruskovia a Umbrovia boli Slovania, čo Kollár rozobral v monografii Staroitalia slavjanska. V revolučných rokoch 1848 - 1849 pôsobil na cisárskom dvore ako dôverník pre otázky Slovenska a napokon bol mimoriadnym profesorom slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni, kde zomrel 24. januára 1852. V roku 1904 preniesli jeho telesné pozostatky na Olšanský cintorín v Prahe.

Rodáci naňho nezabudli

Drevený rodný dom Jána Kollára v Mošovciach zhorel 16. augusta 1863. Podľa zachovaného náčrtu ho obnovili na pôvodnom mieste a dnes je v ňom múzeum približujúce život a dielo tejto významnej osobnosti. Nad bránou návštevníkov víta známe motto - Slávme slávne slávu Slávov slávnych. Z dvora mohol malý Janko vyfrngnúť do lúk a polí, nad ktorými sa zdvíhajú bralá Fatry - rozložitá Tlstá a jej štíhla suseda Ostrá. Krásny obraz, ktorý nevymazali z pamäti ani desaťročia odlúčenia.

Centru Mošoviec dominuje rokokovo-klasicistický kaštieľ z konca osemnásteho storočia, ktorý je dnes v súk­romných rukách. V parku pred ním stojí pomník Jána Kollára, dielo sochára Fraňa Štefunku.

VIDEO Plus 7 Dní