Boli miláčikmi národa, no komunisti ich odsúdili na zabudnutie

Boli majstrami svojho športu, boli na vrchole síl, no svoje schopnosti nemohli dostatočne speňažiť. Vo svojej vlasti museli mať fiktívne zamestnanie, do práce chodili možno len po výplatu alebo na besedu. Nemohli sa slobodne vyjadrovať, pohybovať. Hoci ich obdivoval svet, neraz boli bábkami v rukách politikov. Viacerí riešili situáciu emigráciou z niekdajšieho socialistického Československa. Nešlo o jednoduché rozhodnutie, značilo, že do rodnej krajiny, kde zostali ich blízki, rodina, kamaráti, sa už nikdy nebudú môcť vrátiť.

V časoch socializmu mnohí slovenskí športovci, hlavne v najpopulárnejších športoch futbal a hokej, nemohli vo svojich najlepších hráčskych rokoch pôsobiť v zahraničí napriek tomu, že záujem zo špičkových klubov o nich bol. Odísť hrať za hranice oficiálne mohli až v neskoršom veku a väčšinou už do nižších súťaží. Za to museli štátu odvádzať vysoké percentá z príjmu.

Viacerí takéto obmedzenia riešili - ako sa tomu vtedy hovorilo - nedovoleným opustením republiky. To malo za následok ich vyškrtnutie z výsledkov a historických štatistík, médiá o ich novom pôsobení nesmeli informovať. Dochádzalo ku groteskným situáciám, keď v aktuálnych výsledkoch chýbali mená, a ak sa takýto športovec prebojoval do finále nejakej disciplíny, médiá radšej neinformovali o vyvrcholení celej súťaže. Po neskoršom čiastočnom uvoľnení cenzúry bolo povolené nanajvýš uverejniť meno a namiesto krajiny sa v zátvorke objavilo - bez štátnej príslušnosti.

O pôsobení našich hokejistov v kanadsko-americkej NHL slovenskí fanúšikovia mali šancu dozvedieť sa iba z takzvaných protištátnych rozhlasových staníc, aj to rušených, najmä z Hlasu Ameriky a zo Slobodnej Európy. Hoci športovci boli miláčikmi národa, mocní tých čias ich odsúdili na zabudnutie. Veď to boli zradcovia, ktorí si dovolili odísť z ľudovodemokratického zriadenia do kapitalistického za lepšími podmienkami, financiami či slobodou!

Športovci odchádzali z bývalého Československa v jednotlivých emigračných vlnách, ale aj mimo nich. Jednoducho, keď sa naskytla šanca. Po víťazstve komunistov vo voľbách v roku 1948 utekali najmä veľkopodnikatelia, ale aj ďalší občania prvej republiky, medzi nimi športovci. Viac bolo tých českých, keďže český šport bol na vyššej úrovni.

K najznámejším zo slovenských športových emigrantov patril Ferdinand Daučík. V roku 1949 niekdajší futbalový tréner Slovana Bratislava ušiel do Španielska, kde potom úspešne viedol viaceré klubové tímy, aj slávny FC Barcelona. Jeho švagor Ladislav Kubala sa síce narodil v Budapešti, ale ako syn bratislavských rodičov. Z Maďarska prišiel hrať futbal do bratislavského Slovana, ba nastúpil aj v drese Československa. Za ženu si zobral Daučíkovu sestru Annu Violu. Po komunistickom prevrate u nás sa vrátil do Maďarska, skadiaľ v roku 1949 ušiel cez Rakúsko a Taliansko do Španielska. Stal sa hviezdou katalánskeho klubu FC Barcelona, za ktorý hrával a potom ho trénoval. Nastúpil ako hráč i za španielsku reprezentáciu, ktorú neskôr ako tréner jedenásť rokov viedol.

Netypickým príkladom vysťahovania bol neskorší hviezdny hokejista Stan Mikita, vlastným menom Stanislav Guoth. K príbuzným do Kanady sa dostal v roku 1948 už ako osemročný. Za morom začal hrávať hokej a stal sa ikonou klubu NHL Chicago Blackhawks.

V roku 1960 futbalista Spartaka Trnava Juraj Kadlec opustil výpravu pred odvetným zápasom Stredoeurópskeho pohára proti AS Rím. Doma mu nedovolili študovať teológiu, tak ju potom vyštudoval v Ríme. Ako kňaz pôsobil až do svojej smrti v roku 2014 v Kanade. ,

Asi najväčšia emigrantská vlna nastala i v športe po invázii sovietskych vojsk a ďalších „spriatelených armád“ do Československa v auguste 1968. A zatiaľ čo v prvej vlne, pofebruárovej, boli motívom predovšetkým dôvody politicko-ideologické, v druhej, poaugustovej, prevažovali ekonomické a profesijno-športové.

V roku 1968 sa do okupovanej vlasti nevrátil veslár Pavel Schmidt, ktorý bol s Čechom Kozákom olympijským víťazom vo dvojskife z roku 1960. Trénoval mexickú reprezentáciu, potom žil vo Švajčiarsku. V tejto alpskej krajine sa usadil aj jeho kolega Július Toček, ktorý získal bronz na OH 1964 ako člen osemveslice.

V tom istom roku odišiel s rodinou do Švajčiarska priekopník československej kulturistiky Juraj Višný. Doma sa stal prvým absolútnym majstrom Československa a presadil sa vo filme. Najznámejšia bola postava Supermana vo filmovej komédii Kto chce zabiť Jessie? Spoluzakladateľ kulturistiky u nás Milan Jablonský, ktorý sa uplatnil v indiánkach východonemeckého filmového štúdia DEFA a zahral si aj v dvojdielnom Jánošíkovi, po úteku skončil v Kanade.

V roku 1969 odišiel do západného Nemecka hokejista Slovana Bratislava Jozef Čapla. Hrával v Augsburgu, neskôr v ďalších nemeckých kluboch, potom sa stal trénerom. Preslávila ho hokejka so zahnutým koncom alpač, ktorá dostala názov podľa jeho priezviska odzadu.

Ušla aj bratislavská jazdecká rodina Boorovcov, otec Boris so synmi Urošom a Borisom. V roku 1970 sa nevrátili z pretekov v Innsbrucku. Syn Boris potom v roku 1992 získal striebornú medailu na olympiáde v Barcelone ako člen rakúskej ekipy.

Kapitán československej reprezentácie i mužstva futbalistov Slovana Bratislava, ktoré získalo v roku 1969 Pohár víťazov pohárov, Alexander Horváth v roku 1972 zostal v belgickom Molenbecku, keď mu vypršalo oficiálne hráčske povolenie, ako tréner. Futbalista bratislavskej Červenej hviezdy a najlepší strelec strieborného československého tímu na MS 1962 Adolf Scherer využil na emigráciu exhibičný zápas v roku 1973 v Avignone.

Jeho dôvod zostať v zahraničí bol odlišný od iných - keď sa zranený dostal do nemocnice, zaľúbil sa do lekárky. Kvôli nej zostal vo Francúzsku, kde hrával v tíme Olympique Avignon.

Majster sveta v hokeji z roku 1972 a obranca Slovana Bratislava Rudolf Tajcnár emigroval v roku 1977 do Švajčiarska. Potom sa dostal ako hráč do zámorských klubov nižšej súťaže WHA. V roku 1986 sa zo Švajčiarska vrátil na Slovensko. Napriek emigrácii ho nezavreli, ale pre zdravotné problémy bol hospitalizovaný na psychiatrii.

Krasokorčuliarsky expert Martin Skotnický sa dostal do zahraničia najskôr legálne. V roku 1975 dostali päťnásobní majstri Československa súrodenci Diana a Martin Skotnickí ponuku na pôsobenie vo Francúzsku. Martin sa stal riaditeľom haly v Metzi. Po neúspešných snahách predĺžiť si zmluvu zostal vonku natrvalo. Diana sa tam vydala. Neskôr sa presťahoval do nemeckého Oberstdorfu. Ako asistent trénerky sa podpísal pod zlatý úspech britského tanečného páru Torvillová - Dean na ZOH 1984. Ako tréner viedol francúzsku súrodeneckú dvojicu Duchesnayovcov, fínsky tanečný pár Rahkamová - Kokko a nemeckú sólistku Leistnerovú.

Dominovali im úteky hokejistov. Tí totiž mohli odísť do zámorských súťaží a okamžite hrať. Vedenie NHL ani nižších súťaží nemalo podpísanú dohodu s Medzinárodnou federáciou ľadového hokeja (IIHF), ktorá by obmedzovala možnosti ich štartu.

Najväčším šokom už v roku 1980 bola emigrácia elitných hokejových bratov Šťastných. Najprv sa v rakúskom Innsbrucku odpojili od výpravy Slovana Bratislava Peter a Anton. Ich cesta viedla do Kanady, kde začali hrávať v klube NHL Quebec Nordiques. Peter sa postupne vypracoval na jednu z najväčších hviezd súťaže. Obliekol si i reprezentačný dres Kanady. Na sklonku kariéry po vzniku samostatného Slovenska sa stal kapitánom našej reprezentácie na ZOH 1994 v Lillehammeri, kde Slovensko ako debutant zaradený do C-kategórie majstrovstiev sveta vybojovalo skvelé šieste miesto.

Anton sa zo zámoria presunul za hokejom do Švajčiarska, kde zostal žiť. Najstarší z bratského útoku Marián po úteku bratov sa nedostal do prvého mužstva Slovana, a tak v ďalšom roku aj on emigroval s manželkou i deťmi a zahral si s bratmi v Quebecu, kde sa usadil. Pôsobil i vo funkcii predsedu Svetového kongresu Slovákov.

Ďalším hokejistom, ktorý v roku 1980 opustil slovanistické rady, bol Milan Mrukvia. Nevrátil sa s rodinou z vianočnej lyžovačky v Alpách. Hokej potom hrával vo Švajčiarsku, kde neskôr pôsobil ako učiteľ. Bratov Šťastných sa rozhodli napodobniť bratia Ihnačákovci. Peter, v tom čase hráč Sparty Praha, emigroval v roku 1982. Hrávať začal v zámorskom klube Toronto Maple Leafs, potom sa usadil v Nemecku. Miroslav ako hráč HC Košice v roku 1985 ilegálne prekročil slovensko- rakúsku hranicu a odišiel do Toronta. Po Nežnej revolúcii sa vrátil na Slovensko ako tréner.

Z bratislavského Interu v roku 1980 odišli do Švajčiarska dvaja prvoligoví futbalisti. Rok nesmeli hrať. Miroslav Kovařik potom začal chytať v nižšej súťaži v Dübendorfe, Jozef Bajza nastúpil v FC Ritti. Kovařik sa v roku 2005 vrátil na Slovensko.

Nielen hokejisti a futbalisti zacítili šancu uplatniť sa aj za hranicami. V roku 1981 odišiel sánkar Miroslav Zajonc. Dva roky nato získal titul majstra sveta pre Kanadu, no v roku 1988 reprezentoval na zimnej olympiáde v Calgary už USA.

Z Nemecka sa v roku 1982 z medzinárodných pretekov nevrátil plavec Miloslav Roľko, majster Európy z roku 1977 a štvrtý z OH 1980. Po skončení plaveckej kariéry sa stal trénerom, viedol aj reprezentáciu Luxemburska, kde sa usadil. Štyri roky po ňom odišiel po MS 1986 v Madride do Kanady ďalší plavec Marcel Géry, bronzový medailista z ME v tom istom roku. Za výsledky v Madride dostal ako odmenu pobyt v Juhoslávii, skadiaľ s manželkou zamierili do Kanady. Na OH ako člen kanadskej štafety pomohol vybojovať bronz.

V roku 1983 emigroval do Nemecka kulturista Jozef Grolmus a o dva roky sa za novú vlasť stal v Göteborgu majstrom sveta. Rovnaký titul v roku 1992 získal pre Československo jeho mladší brat Pavel. Obaja štartovali aj na prestížnej súťaži profesionálov Mr. Olympia. Pavla a tretieho z kulturistického tria bratov Grolmusovcov Petra v roku 1996 zavraždila na Slovensku mafia.

Cudzina zlákala aj vzpieračov. Ján Nagy, štvrtý na olympiáde v Montreale z roku 1976, si to v roku 1980 namieril na dovolenku do bývalej Juhoslávie, no namiesto toho skončil v západnom Nemecku. V tom roku Dušan Poliačik skončil bronzový na OH v Moskve. O tri roky odišiel taktiež do západného Nemecka.

Ani atléti neboli výnimkou. Juraj Demeč bol ako člen československej štafety štvrtý v šprinte na 4 x 100 m na OH 1972 v Mníchove, predtým bol zlatý a bronzový na ME. Po skončení aktívnej kariéry sa doma nevedel uplatniť, a tak v roku 1986 zostal v Nemecku. Talentovaný Ján Čado, strieborný v trojskoku na halových ME 1985, emigroval v roku 1987 do USA. Po páde železnej opony sa objavil v seriáli Grand Prix 1990 a vo finále skončil druhý. Po návrate do USA sa pokúšal presadiť ako tréner.

Bývalý československý reprezentant v cyklistike Róbert Hutyra si zvolil dobrodružný útek. V roku 1983 preletel cez hranicu s manželkou a dvomi deťmi v amatérsky zhotovenom balóne. Z Rakúska potom odišli do USA. Cyklokrosár Ondrej Glajza po tom, čo mal konflikt s reprezentačným kolegom Petrom Hricom, dostal doživotný dištanc, ktorý mu neskôr zmenili na podmienku. V januári 1989 sa stal amatérskym majstrom sveta. Pár mesiacov nato emigroval do západného Berlína. Po páde socializmu sa vrátil na Slovensko.

Medzi najznámejších utečencov z bývalého Československa z radov českých športovcov patrili - krasokorčuliarka Aja Vrzáňová, hokejisti a zároveň tenisti Jaroslav Drobný, Josef Maleček, Vladimír Zábrodský, ďalší hokejisti Zdeněk Marek, Oldřich Zábrodský, Václav Roziňák, Vladimír Kobranov, dlhoročný slovanista z Moravy Václav Nedomanský, Jiří Bubla, Jiří Kochta, Jiří Crha, Richard Farda, Miroslav Fryčer, Petr Svoboda, Petr Nedvěd, tenisti Ivan Lendl, Martina Navrátilová, futbalisti Luboš Kubík, Ivo Knoflíček, krasokorčuliari súrodenci Eva a Pavel Romanovci, šachista Vlastimil Hort, plavec Josef Hladký, skokanka do vody Milena Duchková, jachtár Richard Konkolski…