Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Takmer každá európska metropola je nasiaknutá príbehmi o najtajuplnejších bytostiach. Dostali sa do turistických sprievodcov i múzeí, nadšenci i inštitúcie organizujú napínavé cesty po stopách strašidiel. Duchárskou tradíciou je nasiaknuté azda celé Anglicko, nielen tajuplný Londýn či Edinburgh. Svoje fascinujúce legendy však vedia dokonale predať aj naši českí susedia. Strašidiel a čertov tam majú požehnane, dokonca majú v Prahe Čertovku, krátky vltavský kanál na Malej Strane, opradený povesťou o diabolskej žene. A o „čertovský“ zážitok sa postará aj Múzeum pražských strašidiel a povestí.

Ani kozmopolitná Bratislava nezostala v minulosti imúnna voči najfantastickejším mysterióznym príbehom. Korunovačné mesto Uhorska malo svoje tajomstvá, ktoré za posledné roky vychádzajú na povrch najmä vďaka nadšeným historikom, spisovateľom a publikáciám ako Dunajská kráľovná a Prešporský zvon od Márie Ďuríčkovej, Tajuplné povesti zo starého Prešporka od Karla Benyovszkého či Prešporský duch od Patrika Baxu. Stále však naše hlavné mesto nevie z tejto „rozprávkovej histórie“ dostatočne vyťažiť. Sme príliš konzervatívni?

Čítajte na ďalšej strane.

Etnologička a v minulosti aj odborná pracovníčka Mestského múzea Bratislava Katarína Nádaská si myslí, že by sme sa mohli viac „pohrať“ aj s neoficiálnou históriou našej krajiny. Veď len v Bratislave máme duchov a strašidiel požehnane. Vedeli ste, že na dominante Starého mesta sa zjavuje tajomná žena? Pozor, aby vás neobrala o pokojný spánok, ak sa vám zjaví pri vašich nočných potulkách… Kedysi v susedstve Michalskej veže žili dve kamarátky - Agáta a Uršuľa. Obe sa zaľúbili do toho istého mládenca, ale Uršuľa nemohla zniesť, že si vybral práve Agátu.

Priateľku obvinila z bosoráctva a tá zhorela na hranici. „Výčitky svedomia Uršuľu utrápili na smrť a odvtedy sa ako Čierna pani zjavuje na Michalskej veži,“ opisuje Katarína Nádaská. Na bratislavskom Hlavnom námestí už stáročia stojí budova známa aj pod nemeckým názvom Grünstüblhaus či Zelený dom. Jeho nenápadnou obyvateľkou je podľa legiend Biela pani Lucia. Zjavuje sa každý rok deň pred svojím menom a chodí si vraj po súdok vínka malvázia, ktorý jej kedysi venoval šenkár.

Zľutoval sa nad osamelým duchom a Lucia sa mu štedro odvďačila. Z výčapníka sa stal zámožný muž, dokonca získal vinohradnícke výsady. Na pomoc ducha však nikdy nezabudol. Preto vždy na Luciu nechal vonku pri vinohrade pre neho súdok lahodného nápoja. „Ďalšieho ducha nájdete na Františkánskom námestí - ducha barónky, ktorá kedysi zmizla bez stopy. Vraj volanie o pomoc často počuť z pivnice paláca,“ hovorí etnologička. Zimomriavky vyvoláva aj predstava mŕtvych mníchov, ktorí na Štedrý večer v podzemí Františkánskeho kostola spievajú chorál.

„Kačacia fontána v parčíku na Šafárikovom námestí mala svojho vodníka menom Zeleniak. Ten sa spriatelil s tromi chlapcami a zobral ich na dunajské dno. Jeden z chlapcov začul tajomnú formulku, ako sa otvára jaskyňa plná zlata. No keď chcel tajné zaklínadlo povedať kamarátom, všetci skameneli,“ pridáva ďalší príbeh Katarína Nádaská. Porozprávala nám aj o čertovi z hradného kopca. Spokojne si nažíval, kým mu nad jeho kameňolomom nepostavili Chrám svätého Mikuláša. Vtedy začal potápať lode plaviace sa Dunajom. Hneď sa nočná plavba za hmly stala nebezpečnou.

Až raz jeden lodný kapitán čerta okabátil a previezol ho na svojej lodi a odvtedy zas čert dal lodiam pokoj. Len deti chodí pred Vianocami strašiť spolu s Mikulášom. Najznámejší príbeh o vyslancovi pekiel sa viaže k Starej radnici. Nad jej bránou je namaľovaný pozoruhodný obraz. Jeho autorom je vraj sám čert. Ako je to možné? Istý boháč obral o kus poľa užialenú vdovu s piatimi deťmi. Keď ho vyzvala, aby prisahal na Sväté písmo, bez mihnutia oka oklamal spolusediacich v mestskej rade a trval na tom, že ženin muž mohol pole len za života užívať a teraz si ho bohatý mešťan berie nazad.

Po jeho krivej prísahe zadunelo v miestnosti, zaznelo svišťanie i blýskanie. „Oknom vletel dovnútra diabol, ktorý vzal krivoprísažníka so sebou. Na múre radnice zostala po jeho dotyku hriešnikova podobizeň,“ opisuje etnologička. „Udalosť sa vraj stala v pätnástom storočí a odvtedy sa nikomu nepodarilo obraz premaľovať. Je mementom pre Bratislavčanov, aby neokrádali chudobných a žili spravodlivo,“ dodáva.

O niečo realistickejšie, ale nemenej zaujímavé, sú príbehy o našich údajných čarodejniciach a ich krutej smrti. Najznámejšia z nich je prvá žena upálená v Bratislave za bosoráctvo - Agáta Tóthová-Barlabášová z Podunajských Biskupíc. Na hranici postavenej na rozhraní medzi Župným a Hurbanovým námestím skončila 24. mája v roku 1602.

„Dodnes sa vraj ozývajú vzlyky jej ducha,“ dodáva Katarína Nádaská. Ktovie, aký „duch“ pred pár rokmi ukradol bronzový reliéf z dielne akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej, ktorú v roku 2002 dalo na vlastné náklady zhotoviť a osadiť Občianske združenie Uroboros. Ďalšou bosorkou odsúdenou na hrdelný trest, bola Alžbeta Nagysányová. Vykonali ho v tom istom roku. Bosorky nielen upaľovali na hranici, v Bratislave ich i topili v dunajských vodách.

Dnes už vieme, že väčšina údajných bosoriek sa neutiekala k temným silám. Oveľa väčšiu hrôzu však vzbudzujú tí, ktorí ich pripravovali o život. „Kat je, rovnako ako bosorky, celkom reálna postava. Býval v malom dome na Baštovej ulici. Táto profesia sa dedila z otca na syna a hoci boli kati zámožní ľudia, obyvatelia mesta sa ich stránili. Posledným vykonávateľom tohto remesla v Bratislave bol Augustín Spindler, popravy vykonával do roku 1844,“ vysvetľuje Katarína Nádaská.

O mnohých záhadách v Bratislave sa uchovali aj písomné správy. Jedna z nich hovorí o návšteve vychýreného lekára a alchymistu Theopharsasta Bombastusa von Hohenheim, známeho pod menom Paracelsus. „Počas svojho pobytu vraj v meste predviedol zvláštne kúzlo. V sieni radného domu nechal na popol zhorieť červenú ružu. Popol pokvapkal záhadnými tinktúrami. Pred užasnutým obecenstvom ruža naozaj povstala z popola. A slávny alchymista pripravil divákom nečakané finále. Sám seba nechal zmiznúť. Rozplynul sa vo vzduchu a stratil sa, nevedno kam,“ rozpráva etnologička.

Predbehol tak myšlienky mešťanov, ktorí už vo svojich hlavách kuli plán. Chceli alchymistu požiadať, aby im vyčaril zlato.Návštevu nemeckého humanistu v Prešporku v roku 1537 pripomína pamätná tabuľa na východnej fasáde Primaciálneho paláca.

„V dome Scharfefeckovcov na okraji mesta pod hradbami žil podivný pán Ákoš. Rád si do svojho domu vodil krásne mladé meštianky a usporadúval orgie so strašidelným koncom. Vždy, keď sa už blížil koniec radovánok, mladý pán s úsmevom ponúkol dievčine odmenu. Stačilo, aby zašla do podzemnej miestnosti, kde sa nachádzala železná panna. Odmenou mal byť jeden zo šperkov, ktoré na nej viseli. Avšak gesto smerom k panne v snahe získať šperk sa pre dievčinu stalo osudným,“ pridáva ďalší desivý príbeh Nádaská. Z tela železnej panny sa vysunuli ostré hroty a nože a nešťastnicu dobodali na smrť. Takto mnohé skončili pochované pod dlážkou.

„Na každého raz príde a ani ctihodného pána Ákoša osud neobišiel. Jeho posledná obeť, krásna Ilonka, ho pred smrťou prekliala. V deň Ilonkinej smrti záhadne zmizol nielen Ákoš, ale aj všetko víno zo sudov v pivniciach domu. Od tých čias prechádza pivnicami denne o polnoci Ákošov duch a preklepáva prázdne sudy. Víno, pýcha zvrhlého pána, sa navždy stratilo,“ pokračuje v rozprávaní. Jediný deň, keď sa Ákošov duch neukáže, je vraj len deň Ilonkinej smrti na svätého Blažeja. Večer sa však studňa na dvore naplní tým najlepším vínom a možno si ho nabrať, koľko hrdlo ráči.

Mnohé chrámy ukrývajú tajomstvá a záhady. A nielen v podobe duchov mŕtvych mníchov. O jednej z nich napísal zaujímavú publikáciu študent architektúry Patrik Baxa. Už ako malý chlapec počúval príbehy o doske a plátnach s vypálenými odtlačkami pravej ruky. Tieto aj ďalšie znamenia podľa legendy po sebe zanechal duch nebohého Jána Clementa Zwespenbauera, ktorý sa v Prešporku v rokoch 1641 - 1642 zjavoval mladej Regine Fischerinovej. Clement zavraždil človeka a jeho duša za tento hriech pykala v očistci.

Od dievčaťa žiadal zariadiť niekoľko vecí, ktoré pred smrťou už nestihol zrealizovať, predovšetkým nechať zhotoviť sochu Piety. Duša hriešnika bola napokon vyslobodená. „Zanechal však po sebe rôzne znamenia a odtlačky svojej ruky, ktoré boli vystavené v Dóme svätého Martina,“ opisuje autor knihy Prešporský duch - svedectvo dejín.

Okolo sochy Piety vznikol kult, ktorý preslávil naše hlavné mesto po celej Európe, a príbehom mŕtveho Clementa sa zaoberali teológovia, spisovatelia a parapsychológovia, ktorí ponúkli niekoľko vysvetlení. „História a najmä stavebné dejiny Dómu svätého Martina sú mojou srdcovou záležitosťou. Keď som objavil zaujímavé historické pramene, rozhodol som sa napísať knihu, ktorej téma ešte nebola nikdy komplexne spracovaná,“ dodáva Patrik Baxa. Ale výsledok jeho bádania sa dozviete až v knihe.