Tip na článok
Pri operácii: Koch bol inteligent, lekár a bohém, ale okrem toho celoživotný humanista a demokrat.

V Bratislave pôsobil pol storočia,
 za totality sa ho snažili vymazať z pamäti

Jeho meno dnes poznajú ľudia podľa toho, že ho nesie známe bratislavské sanatórium a záhrada. Karel Koch však v našej histórii zanechal nezmazateľnú stopu.

Galéria k článku (5 fotografií )
Kochovo sanatórium: Funkcionalistická stavba slúži pacientom už desaťročia.
Slavo Kalný: Autor knihy Zabudnite na Kocha je presvedčený, že Karel Koch je opomínaný neprávom.
Diela: Koch písal o mrzáčikoch, o sociálnych otázkach, príručky pre lekárov aj spomienkové knihy.

Či už sa týka jeho starostlivosti o pacientov a telesne hendikepované deti, alebo významného podielu v protifašistickom odboji, prím uňho vždy hrala ľudskosť. Ibaže u nás sa za dobré skutky trestá. Profesor Karel Koch je dokonalý príklad - po vojne ho neprávom dlhé roky väznili, napokon dožil v ďalekom exile a dnes sa o ňom mlčí. Zomrel 24. januára pred 37 rokmi.

Pán profesor

„Keď som pred rokmi prišiel do Bratislavy, batožinu som nechal v garderóbe na stanici. Pri sebe som mal iba túžbu čo najlepšie sa uchytiť. Dvadsať rokov som prežil na univerzite, pomáhal som ju zakladať, vychovávať dlhé rady lekárskeho dorastu. So Slovenskom som hlboko zrástol, hlboko zasiahol do osudov vari tridsaťtisíc ľudí. Operatívne som ich ošetril, v troch jazykoch som ordinoval. Skôr ako odídem z Bratislavy, rozlúčim sa s útulným ústavom, ktorý som postavil mestu. Bolo to ideálne liečebné útočisko, obkolesené zeleňou. Záhrada po celý rok dávala prehovoriť niektorému kvietku. No teraz na to všetko musím zabudnúť.“

Karel Koch: Čím väčšiu a užitočnejšiu vec vykonáš,
tým horšie sa bude vlasť k tebe správať - smutné slová samotného profesora.
Karel Koch: Čím väčšiu a užitočnejšiu vec vykonáš, tým horšie sa bude vlasť k tebe správať - smutné slová samotného profesora.
Zabudnite na Kocha

Takto nostalgicky sumarizoval svoju dráhu rodák z Česka. Na Slovensko prišiel po vzniku Československa v roku 1919 spolu s lekármi, ktorí v novom štáte pomáhali rozbiehať zdravotníctvo a školstvo. V medzivojnovej Bratislave mal pacientov medzi Slovákmi, Čechmi, Nemcami, Židmi, Maďarmi. V roku 1927 ho vymenovali za profesora chirurgie, no jeho ambície siahali ďalej. Zanedlho dostal povolenie na stavbu sanatória a v roku 1931 už stavba stála. Najmodernejšie sanatórium svojej doby u nás.

„Kochovo sanatórium sa často pripomína v turistických bedekroch aj v knižkách o architektúre vďaka modernej funkcionalistickej stavbe, ľudia ho poznajú aj preto, lebo Koch ho dal postaviť najznámejšiemu slovenského architektovi Dušanovi Jurkovičovi,“ hovorí nám Slavo Kalný, publicista, ktorý sa venoval osobnosti Karla Kocha. „Záhrada sanatória bola posiata cudzokrajnými rastlinami, sochami, fontánou, vytvorila galériu pod nebom. Kto dnes vie, že vari polovicu okrasných drevín i rastlín poprinášal do záhrady sám Koch?“

Humanista a ľudomil

Slavo Kalný sa pýta právom. Dnes 89-ročný dôchodca napísal knihu Zabudnite na Kocha a zistil viacero neznámych faktov o pohnutom živote bratislavského lekára. Karel Koch bol podľa neho všestranná osobnosť. „Bol to inteligent, vysokoškolský pedagóg, zdatný manažér, vynikajúci chirurg, antifašista, po vojne bol dokonca chvíľu primátor Bratislavy, bol však najmä demokrat, humanista, ľudomil,“ podotýka.

Kochove aktivity dokladajú aj knihy, ktoré vydal počas života. Napríklad príručka pre praktických lekárov patrila medzi jeho najpopulárnejšie knihy. Zaujímavý je aj sociálny rozmer Kochovej práce. Hoci bol uznávaný a úspešný chirurg, ktorý vlastnil vychytené sanatórium s klientelou zámožných pacientov a prominentov, dôraz stále kládol na najbiednejších. Vo svojich prednáškach zdôrazňoval právo na sociálnu spravodlivosť, dokazoval, že sociálne slabí pacienti prichádzajú o možnosť adekvátnej starostlivosti, a bránil ich práva pred poisťovňami.

Zvlášť zameriaval pozornosť na telesne hendikepovaných, na mrzákov. Venoval im osvetové knihy, zastával sa ich na kongresoch, opisoval strašné prípady nezáujmu, ponižovania a urážok v medzivojnovej spoločnosti, ako keď napríklad dedinčania pri utopenom dievčatku hrbáčikovi si s úľavou vydýchli, že je po ňom. Na vtedajšom Slovensku žili tisíce takýchto detí bez adekvátnej pomoci. „Musíme smutne priznať, že mrzáčik vyrástol na dospelého bez toho, aby bol dieťaťom. Vrátiť mu chvíle detstva, nahradiť výsmech úsmevom, presvedčiť ho o rovnocennosti a pomôcť mu uplatniť sa v životnom boji, to sú úlohy starostlivosti o zmrzačených,“ apeloval. Intervenoval a presviedčal dovtedy, kým pre nich nezriadil bezbariérový ústav. Ibaže prichádzala vojna a ústav mu „pretvorili“ na muničné sklady a nemocnicu pre ranených.

Kedysi: Sanatórium a záhrada.
Kedysi: Sanatórium a záhrada.
Zabudnite na Kocha

Justícia do boja

V časoch, keď Hitler rozbil Československo a slovenským hlinkovcom umožnil vyhlásiť kolaborantský slovenský štát, začali sa do odboja zapájať mnohí, ktorí sa odmietali zmieriť so situáciou. Neboli to len komunisti, ale aj demokrati, ktorí rovnako odmietali fašizmus aj ruský komunizmus. Koch pôsobil v odbojovej skupine Obrana národa, ktorá organizovala úteky z protektorátu cez Slovensko, následne prišla na scénu skupina Justícia - a šéfoval jej práve pán profesor. „Fašizmus bol rasovým imperializmom. A dokiaľ vládol, stála Justícia proti nemu. Fašizmus bol atentátom na ľudstvo,“ píše
Koch.

Siete Justície sa rozkladali doširoka, zameriavali sa na pomoc prenasledovaným, na spravodajské úlohy, šírili ilegálnu tlač motivujúcu na boj za obnovenie demokracie a boli v styku s exilovou vládou v Londýne. Členovia skupiny - nazývali sa justiciáni - sa v roku 1944 zapojili do Povstania. Keď Koch dostal po rokoch ocenenie Spravodlivý medzi národmi, bolo to za Židov, ktorých počas deportácií ukrýval v rôznych nemocniciach, zadovažoval potrebné doklady, ba zachránil obete, ktorým sa podarilo ujsť z pazúrov bratislavského gestapa i rovno z vlaku do Osvienčimu. Pre ukrývaných pripravil bunkre, zaobstarával jedlo, peniaze a chodil ich ošetrovať. „Hoci ho opakovane vyšetrovali slovenské aj nacistické orgány, naďalej obetavo pomáhal,“ uvádza sa v zdôvodnení ocenenia.

Šlo o tanec na hrane noža. Ako známy chirurg a bratislavský bohém mal veľa známostí, informácie o pripravovaných raziách získaval z polície, ibaže každý deň riskoval, mesto bolo plné špicľov a nacistov. Jeho zázračné ruky operovali Nemcov - a doslova pred ich nosom operoval aj odbojárov. Justiciáni pomáhali utečencom zo zajateckých táborov, Francúzom, Juhoslovanom, Rusom, americkým letcom, ktorí tiež prešli do Povstania. „Peniaze získaval od zámožných majiteľov obchodných domov i kolegov lekárov, ale aj tak, že za jeho novú knihu o lekároch s Kochovým podpisom sa pýtalo päťtisíc korún, pričom zainteresovaní vedeli, že získané peniaze idú do spoločnej odbojovej kasy,“ pripomína Slavo Kalný. „Po potlačení Povstania vypísali Nemci na Kochovu hlavu odmenu stotisíc mariek.“

Na doživotie

Po vojne ho za zásluhy vymenovali za primátora Bratislavy, ale zakrátko na funkciu abdikoval. Chcel sa venovať obnove sanatória, liečbe chorých a písaniu. Netrvalo to dlho.

Kochov povojnový osud je ukážkovým príkladom, ako si komunisti predstavovali spravodlivosť. V rámci ovládnutia spoločnosti sa vymýšľali absurdné lži na demokratickú opozíciu, nasledovali zatknutia, brutálne výsluchy a napokon zinscenované procesy. Špeciálne sa dbalo na to, aby sa na súde ani slovkom nespomenula antifašistická minulosť obetí, ich vyznamenania, zachránené životy. Tak, ako demokratov za vojny väznili hlinkovci a nacisti, po komunistickom prevrate zasa komunisti.

Koch dostal za „velezradu“ v roku 1951 doživotie, iných justiciánov popravili. Prešiel mnohými väznicami, v roku 1963 ho amnestovali. Spravodlivosť sa nekonala - nenávratne prišiel o roky života, o svoje sanatórium, žil z malej penzie. Slavo Kalný vypátral, že perverzný rozsudok našich súdov bol zrušený až v roku 1991.

Medzitým mu zomrela prvá manželka Eugénia a oženil sa s dlhoročnou milenkou Jozefínou, ktorej kedysi operoval slepé črevo, mali spolu syna Jána. A keď v roku 1968 pri „bratskej pomoci“ Rusi na tankoch prepadli Československo, Koch emigroval. Dožil v Kanade, ku koncu života bol vraj uzavretý a cítil sa vykorenený.

Záhrada: Je v nej vysadených okolo 120 druhov vzácnych drevín, dnes je v žalostnom stave.
Záhrada: Je v nej vysadených okolo 120 druhov vzácnych drevín, dnes je v žalostnom stave.
Viktor Malý

Zámerné vymazanie

Kým Kochovo sanatórium, národná kultúrna pamiatka, dnes funguje ako súkromná klinika, susedná záhrada pomenovaná takisto po ňom ponúka neutešený pohľad. Kedysi zelená a plná života, dnes zabudnutá, opustená, spustnutá džungľa, zakrývajúca pôvodné sochy a lavičky. Je to priam symbolické. „Neviem, v čom to je, že zabúdame na ľudí ako Karel Koch,“ zamýšľa sa Slavo Kalný. „Koch by si veľmi zaslúžil propagáciu, veď nemá v Bratislave nič, ani tabuľu, ani bustu
či pomenovanú ulicu. V mnohom by nás pritom mohol inšpirovať práve dnes. Myslím tým jeho postoje za vojny aj jeho dvojkoľajnosť - teda že hoci bol dobre situovaný lekár, nemyslel len na kšeft, ale mal aj silné sociálne cítenie.“

Slovenská historička Zlatica Zudová-Lešková, ktorá pôsobí v Historickom ústave Akadémie vied ČR, uviedla v odbornom príspevku o tejto osobnosti: „Karel Koch po celý čas až do odchodu do emigrácie pracoval pre Slovákov, stotožňoval sa s potrebami a túžbami slovenského národa. Bol Čech, no vystupoval predovšetkým ako človek, občan, mnohí ani nevedeli, akej je národnosti.“ Opýtali sme sa jej, čo si myslí o mlčaní, aké vládne okolo Kocha. „Samozrejme, že je zabudnutý neprávom,“ povedala nám.

„A pokiaľ sa bude v našej spoločnosti preferovať len povrchné poznanie, plné skratkovitých náznakov a vybraných akčných príbehov, tak osud Karla Kocha, ale tiež desiatok ďalších vlastencov, skromných
a súčasne prinajmenšom dvomi režimami pokorovaných Bratislavčanov, zostane neprávom a na našu zodpovednosť zabudnutý. Dobrý scenárista by pritom akčný príbeh vykúzlil určite aj z Kochovho osudu. Ide o niekoľkoročné systematické a zámerné ponižovanie s cieľom vymazania týchto občanov Československa z našich pamätí. Ak to pripustíme, zostaneme chudobní.“

VIDEO Plus 7 Dní