Sedemnásteho augusta 1938 vyšlo mimoriadne vydanie ľudáckeho denníka Slovák. Titulnú stranu zaberala veľká podobizeň Andreja Hlinku a text: „Do ťažkého smútku oblieka sa slovenský národ. Čierne zástavy vejú nad slovenskou krajinou. Hlboko sklonení pod ťarchou bolesti, ale odovzdaní do vôle Božej hlásime všetkým verným Slovákom a Slovenkám pod Tatrami vo všetkých dieloch sveta, hlásime celému svetu: Vodca slovenského národa Andrej Hlinka dobojoval svoj veľký boj. Dobojoval ho víťazne. Na kolená kľaká slovenský národ, k modlitbe sa spínajú jeho ruky: Tebe, Bože, žil, v Tebe umieral, prijmi Ho milostive. A neopusť Hlinkov národ.“

Desaťtisíce smútiacich

Väčší pohreb Slovensko nezažilo. Poslednú rozlúčku s kňazom búrlivákom a kontroverzným politikom stanovili na nedeľu 21. augusta. No už od štvrtka začali do Ružomberka prichádzať ľudia zo všetkých kútov republiky. Mnohí nocovali pod holým nebom. Štátna železničná spoločnosť od 18. do 23. augusta dokonca znížila cenu cestovného na polovicu.

Na niekoľkohodinovom ceremoniáli sa zúčastnili aj vtedajšie politické špičky. Predseda vlády ČSR Milan Hodža, podpredseda Národného zhromaždenia Jozef Sivák, prvý splnomocnený minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár, Hlinkov nástupca na čele strany Jozef Tiso a mnohí ďalší.

Zosnulého najskôr uložili do krypty na ružomberskom cintoríne a po vyše roku zabalzamované telo preniesli do mauzólea v blízkosti ružomberského kostola, kde bolo až do roku 1945. Pred koncom vojny ho pre obavy z možného poškodenia premiestnili do krypty v Dóme svätého Martina v Bratislave, kde ho svedkovia videli ešte v roku 1949. Ďalšie osudy pozostatkov sú zahalené tajomstvom. Iní svedkovia potvrdili, že v roku 1967 bola v krypte už len prázdna sklenená rakva.

Kto, kedy, prečo a kam odviezol telo Andreja Hlinku, je napriek pátraniu na Slovensku i v cudzine stále neznáme. Podľa informácií historičky Aleny Bartlovej, ktorá napísala o Hlinkovi knihu, telo z Dómu svätého Martina údajne odniesli ešte v päťdesiatych rokoch traja kňazi. Ukryli ho vraj niekde v okolí Bratislavy.

Z kňaza politikom: Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej ako siedme z deviatich detí v rodine liptovského pltníka. Na matkino prianie išiel študovať za kňaza. Po vysviacke v roku 1889 pôsobil príležitostne na rôznych miestach Spišskej diecézy a v roku 1892 sa stal farárom v Liptovských Sliačoch. Jeho farníkov však viac priťahovala krčma ako kostol a uprednostňovali pohárik pred kázňami. Vedel, že sám to nezmení, preto si zavolal na pomoc troch misionárov z Moravy. Dokázali malý zázrak. Sedemsto ľudí vstúpilo do spolku striezlivosti prisľúbiac, že viac v živote do krčmy nevstúpia.

Posilnený úspechom sa začal ešte väčšmi venovať osvetovej činnosti, bojoval proti úžere, písal do novín, zakladal gazdovské podporné spolky i čitateľské krúžky a búril proti pomaďarčovaniu Slovákov. To ho napokon priviedlo do politiky.

Z obyčajného dedinského farára sa vďaka rečníckemu talentu a schopnostiam získať si masy vypracoval až na lídra a hlavného ideológa najsilnejšej slovenskej strany v medzivojnovom období. Cesta na tento piedestál však nebola jednoduchá. Podstúpil na nej okrem chvíľ slávy chvíle perzekúcií a väznenia. No nikdy sa nevzdal svojich myšlienok.

Nezlomný burič

Za svoje protimaďarské vystúpenia si Hlinka už ako dvadsaťpäťročný vyslúžil pozornosť uhorských úradov a cirkevnej vrchnosti. No aj obyčajných ľudí, ktorí stáli za ním.

Za to, že napriek nesúhlasu biskupa Párvaya verejne podporoval v parlamentných voľbách slovenského kandidáta Vavra Šrobára, ho suspendovali. Biskup v liste pápežovi označil Hlinku za kacíra, rebela a revolucionára, ktorý popudzuje ľud na podpaľačstvo a krviprelievanie.

Ani svetské inštitúcie nezaháľali. V júni 1906 ho za­tkli a za údajné poburovanie Slovákov proti Maďarom postavili pred súd. Hlinka sa však nedal. „Mňa nepremeníte! Mňa nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa!“ vyhlásil na súde, ktorý mu naparil dva roky žalára. Hlinka sa odvolal a rozsudok nadobudol právoplatnosť v novembri 1907.

Odcestoval zatiaľ do Viedne, kde sa snažil zapojiť do svojho sporu s biskupom tamojšiu pápežskú nunciatúru. Vatikán napokon biskupa Párvaya nepodporil. Potom Hlinka odišiel do Prahy, kde ho nadšene privítali českí a moravskí vlastenci, ktorým prednášal o utrpení Slovákov v Uhorsku.

Tragické udalosti z 27. októbra 1907 v jeho rodnej obci zviditeľnili Hlinku aj v zahraničí. Černovčania chceli, aby ich nový kostol vysvätil on. Vrchnosť bola inej mienky. Výsledok - streľba
do veriacich, pätnásť mŕtvych a takmer stovka ranených. Hlinkovo meno sa dostalo do povedomia európskej verejnosti.

Po návrate z väzenia sa Hlinka opäť pustil do politickej činnosti a v júli 1913 sa postavil na čelo Slovenskej ľudovej strany. Veľa vody s ňou však nestihol namútiť, lebo prvá svetová vojna politický život v monarchii ochromila.

Kňaz: Vďaka rečníckemu talentu sa vypracoval na lídra strany.
Kňaz: Vďaka rečníckemu talentu sa vypracoval na lídra strany.
profimedia.sk

Opäť v nemilosti

Koniec vojny znamenal koniec monarchie. Vtedy odznel Hlinkov asi najznámejší výrok. Dvadsiateho štvrtého mája 1918 na porade v Martine, kde sa diskutovalo o budúcom vývoji slovenského národa, povedal: „Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Hlinka do konca života hlásal, že spolužitie Čechov a Slovákov v jednom štáte je tým najlepším riešením pre obe strany. Súčasne však tvrdo a nekompromisne trval na autonómii Slovenska v rámci Československej republiky. Vo vedení nového štátu však nenachádzal pre svoju myšlienku ani trochu pochopenia.

A tak pri jeho povahe búrliváka, ktorý rád provokoval svojich politických súperov, sa čoskoro opäť ocitol v nemilosti, ba i za mrežami. Za to, že s falošnými dokladmi odcestoval v októbri 1919 na mierovú konferenciu do Paríža, kde žiadal, aby bola podľa znenia Pittsburskej dohody umožnená autonómia Slovenska, si vyslúžil označenie vlastizradcu a uväznenie v Mírove. V rozhovore s americkým diplomatom Stephenom Bonsalom neskôr povedal, že násilnícki Česi nám za niekoľko rokov spoločného štátu spôsobili viac trápenia ako Maďari za tisíc rokov. „Teraz vieme, že extra Hungariam non est vita (Mimo Uhorska niet pre nás života). Pamätajte si tieto slová, čas ukáže ich správnosť.“

Do Ružomberka sa Andrej Hlinka vrátil až po amnestii prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka koncom apríla roku 1920. Už o rok Hlinka a jeho poslanci opäť vystúpili v parlamente s požiadavkou autonómie. A potom znovu v roku 1930. To už ľudová strana niesla jeho meno a bola čoraz radikálnejšia. Tak ako vyjadrenia jej vodcu: „Ja nie som len Andrej Hlinka, ale som tiež národ!“

Hitler vzorom

Podľa vzoru fašistických strán súhlasil Hlinka so založením rodobrany, polovojenských oddielov, ktoré neskôr, už po jeho smrti, dostali jeho meno - Hlinkova garda. Jej príslušníci sa smutne preslávili najmä počas deportácií Židov zo Slovenska a zverstvami pri potláčaní Slovenského národného povstania. Za to však Hlinka zodpovednosť neniesol, hoci mu to často pripisujú. Z rovnakého dôvodu nemal nič spoločné s Hlinkovou mládežou, napodobeninou nemeckej Hitlerjugend.

Na druhej strane, diktátorské metódy mu určite neboli vzdialené a nemecký nacistický vodca sa mu páčil až tak, že na protestnej demonštrácii v Teplej v roku 1936 sa k nemu prirovnal: „Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku!“ O tom, že to myslel vážne, najlepšie svedčí  fakt, že už v septembri 1936 prijala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) za vlastné totalitné usporiadanie spoločnosti a nastolila heslo - Jeden národ, jedna strana, jeden vodca. Na zjazde vtedy vyhlásil: „Ako má Taliansko Mussoliniho a Nemecko Hitlera, Slováci majú Hlinku.“

Sebavedomie mu však nechýbalo ani predtým. Ani diktátorské maniere. Keď československá vláda v roku 1933 nechcela, aby rečnil na manifestácii pri príležitosti 1 100. výročia postavenia Pribinovho kostola v Nitre, povedal: „Budem hovoriť v Nitre tam a vtedy, kde a kedy si to národ bude žiadať odo mňa. Ktokoľvek sa postaví proti tomu, okúsi našu slovenskú päsť.“ Hovoril, že Slovensko bude mať v budúcnosti svoj snem, svoju vlastnú administratívu, svoje súdy a slovenčina bude jediným používaným jazykom v školách a v spoločenskom živote.

Posledné vystúpenie: Hoci v politicky búrlivom lete 1938 už takmer sedemdesiatštyriročného Hlinku veľmi sužovala vážna choroba obličiek, rozhodol sa zúčastniť na veľkých oslavách 20. výročia Pittsburskej dohody v Bratislave, kde opäť odznela požiadavka autonómie. Naplnenia svojho celoživotného sna a jej vyhlásenia 6. októbra 1938 sa však nedožil. Dvadsiateho prvého júla previezli umierajúceho Andreja Hlinku vlakom z Bratislavy do Ružomberka, kde pred 80 rokmi, 16. augusta 1938, krátko pred polnocou zomrel.