Tip na článok
Cárska rodina: Ruský cár, uprostred manželka Alexandra, ich syn Alexej a štyri dcéry - zľava Oľga, Mária, Anastázia a Tatiana.

Od zavraždenia cárskej rodiny ubehlo rovných sto rokov: Prípad ukazuje, aké je dnes Rusko a ako zle sa vyrovnalo s minulosťou

Pred sto rokmi v Jekaterinburgu dostrieľali a dobodali bajonetmi cársku rodinu. V Rusku však vôbec nejde o kriticky spracovanú minulosť.

Galéria k článku (6 fotografií )
Popravná miestnosť: Boľševici v nej zabili jedenásť ľudí, okrem cára s manželkou ich deti, rodinného lekára a služobníctvo.
Mikuláš II. v internácii: Cár bol vo vleku chorobných predstáv
a udalostí, ktoré nechápal.
Nový kult: Dnes sa na púťach za posledného cára zúčastňujú státisíce ľudí.

Naopak. Vražda posledného cára a jeho rodiny ukazuje, že v krajine stále žijú strašidlá minulosti a barbarské povery, navyše živené z oficiálnych miest. Pred pár dňami sa na procesiách za bývalého cára zúčastnili státisíce Rusov a medzitým vplyvný moskovský biskup a Putinov dôverník vyrukoval s teóriou o rituálnej vražde, za ktorou sú Židia.

Izba plná krvi

„V noci zo 16. na 17. júla 1918 ich odviedli z izby... zostúpiac zo schodov vyšli na dvor a odtiaľ vstúpili do miestností na prízemí... Na stoličky si sadol cár, cárovná a syn Alexej, ostatní stáli pozdĺž steny... rozľahli sa výstrely... hneď sa ozvalo ženské jačanie, padali jeden cez druhého... a keď všetci ležali, začali ich prezerať a niektorých dobíjali a dobodávali bodákmi... mŕtvoly ležali na podlahe v rôznych polohách, okolo tieklo veľa krvi... Tá hrozná scéna, zápach a krv - z toho všetkého mi prišlo nevoľno...“

Takto neskôr opisovali svedkovia júlovú noc roku 1918. Popravu riadil člen tajnej polície Čeka Jakov Jurovskij a k vražde došlo na prízemí Ipatievovho domu, ktorý v Jekaterinburgu zhabali tunajšiemu inžinierovi. Boľševici sa rozhodli zlikvidovať Romanovovcov počas teroru, ktorý rozpútali po nástupe k moci. Dôvodom bola obava, aby sa cár nestal hlavou protiboľševického hnutia, k mestu sa navyše blížili rojalisti a československé légie, ktoré bojovali proti boľševikom.

Skryť zlo pred svetom

Utajenie beztak nebolo dokonalé a vyšetrovanie sa začalo už čoskoro po čine, keď Jekaterinburg obsadili légie. Viedol ho Nikolaj Alexejevič Sokolov, ktorého správa a súbor dokumentov z vyšetrovania vyšli aj knižne v medzivojnovom Československu v roku 1926 pod názvom Zavraždění carské rodiny. Knihu sa nám podarilo nájsť v knižnici Slovenskej akadémie vied - z nej pochádzajú aj citované pasáže.

Sokolov objavil aj miesto v neďalekom lesíku, kde boľševici pochovali telá na dne šachty. Predtým ich pálili na ohni a poliali kyselinou sírovou. Našiel zvyšky oblečenia, pracky a tuk stekajúci z horiacich tiel. Aj rozsypané drahokamy. Vrahom až neskôr došlo, prečo nevedeli zastreliť dievčatá: guľky sa od nich odrážali, keďže mali v spodnej bielizni zašité množstvá diamantov. „Je to ten istý obraz ako v Ipatievovom dome: skryť pred svetom spáchané zlo. Tak prehovoria o zločine najlepší, najcennejší svedkovia: nemé predmety,“opisuje Sokolov.

Historici síce dosiaľ nenašli dokument, ktorý by nariaďoval popravu cára a jeho rodiny, no jestvuje telegram, v ktorom uralskí komunisti žiadajú exekúciu. Sokolov v knihe predložil šifrovanú správu, ktorá hlásila do Moskvy: „Celú rodinu postihol rovnaký osud ako hlavu, oficiálne rodina zahynie pri evakuácii.“ Lev Trockij v pamätiach uvádza, že o poprave rozhodol v Moskve Lenin s boľševickým predákom Jakovom Sverdlovom.

Chýry verzus veda

Už krátko po vražde sa začali šíriť najrôznejšie fantastické chýry. V berlínskej psychiatrickej liečebni sa objavila žena, ktorá tvrdila, že je preživšou veľkokňažnou Anastáziou.

Jedna z fám je, že kosti, ktoré našli v hrobe, nepatria členom cárskej famílie. Takéto hlasy idú aj z oficiálnych miest, veď už výbor zriadený pravoslávnou cirkvou nesie názov Patriarchálny výbor pre kontrolu výsledkov expertíz pravdepodobných cárskych pozostatkov - čiže už v názve spochybňuje objavené pozostatky. „Veda má na to jednoznačnú odpoveď. Už pri nájdení pozostatkov viaceré indície naznačovali, že by mohlo ísť práve o rodinu posledného ruského cára, konkrétne miesto uloženia a stav pozostatkov, platinové časti chrupu, projektily aj individuálny vek a pohlavie jedincov. Analýza DNA z nájdených pozostatkov jednoznačne potvrdila autenticitu tohto nálezu. Šlo o viacero nezávislých analýz tímov zložených z medzinárodne uznaných odborníkov,“ hovorí Marián Baldovič z Katedry molekulárnej biológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, ktorý sa zaoberá analýzou DNA pri riešení otázok histórie.

Takisto sa šíri fáma, že boľševici nezabili všetkých členov rodiny, vraj prežil cárovič Alexej, a podobne. Spôsobil to fakt, že vrahovia nepochovali mŕtvoly na jednom mieste. Prvú pohrebnú jamu objavili amatérski archeológovia už za komunizmu, preskúmali ju na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Pozostatky dvoch chýbajúcich detí, cároviča a jeho sestry, objavili v roku 2007. „DNA profily získané z týchto jedincov potvrdili otcovstvo a materstvo s pozostatkami cára a cárovnej a okrem toho sa ich materská a otcovská línia zhodovala s predchádzajúcimi aj doplňujúcimi nezávislými analýzami, a to aj po rozšírení množstva vyšetrených systémov, čo prakticky vylučuje náhodnú zhodu,“ podotýka Baldovič. „Analýza DNA dokonca potvrdila prítomnosť patologickej mutácie spôsobujúcej hemofíliu v pozostatkoch cároviča Alexeja, ktorá sa vyskytovala v rodine britskej kráľovnej Viktórie, ruská cárovná bola totiž jej vnučkou. Vzhľadom na spomenuté analýzy považujem prakticky za isté, že ide o pozostatky rodiny posledného ruského cára Mikuláša II.,“ dodáva Baldovič.

Zo zabudnutia na výslnie

Reálny obraz cárskej dynastie sa dnes v Rusku nenosí. O podrobnostiach cárovraždy sa v Rusku nesmelo hovoriť celé desaťročia v zmysle komunistického zvyku všetko utajiť. Dnes ožíva spomienkový optimizmus. Cárska dynastia sa dostáva na výslnie, vykresľuje sa nekriticky a nadšene, pravoslávna cirkev v roku 2000 vyhlásila jej členov za svätých mučeníkov - a do zabudnutia, naopak, prichádzajú milióny obetí, ktoré rovnako povraždili komunisti. A kým za komunizmu zbúrali Ipatievov dom, dnes na jeho mieste stojí veľký chrám.

Na akciách za cára, púťach a krížových cestách sa zúčastňujú množstvá ľudí, len v Jekaterinburgu sa tento rok odhadoval ich počet až na stotisíc. „Obdobie boľševického režimu zanechalo po sebe okrem iného ideologické, právne, politické a morálne vákuum,“ vysvetľuje Tomáš Zále­šák, politológ prednášajúci na Trnavskej univerzite. „Nová oligarchická ‚elita‘ povstala z tohto vákua a násilníckeho chaosu, no vláda niekdajších boľševických mocipánov, karieristov, rôznych dobrodruhov a banditov sa nemohla stať morálnym vzorom. Pravda, ak by sa nenašlo riešenie v podobe falšovania vlastných dejín, beztak plných neznesiteľného utrpenia, a fiktívneho nadväzovania na idealizovanú minulosť, ktorá v skutočnosti neexistovala.“

Zamlčiavané fakty

Nepripomína sa, že cár abdikoval už pred nástupom komunistov a že jeho pozícia bola neudržateľná - boľševický prevrat iba urýchlil nezvratný vývoj. Cárizmus bol prežitkom minulosti, Rusko sa ocitlo v prvej svetovej vojne, ktorej zmysel nikto nechápal, extrémne zaostalá krajina sa potácala na okraji zrútenia. „Realita umierajúceho cárskeho režimu bola, pravdaže, odlišná od dnešnej propagandy,“ opisuje Zálešák. „Cár Mikuláš II., nerozhodná, nevýrazná osobnosť s chatrným zdravím, stelesňoval nemohúcnosť starého režimu a sám prispieval k zachovávaniu jeho primitívne despotických prvkov. Nikdy napríklad nedokázal pochopiť, načo by Rusku bola ústava. Keď reformne naladení ministri zostavovali návrhy na nevyhnutné zmeny, ktorých cieľom bolo koniec-koncov zachovanie režimu, museli sa vyhýbať tomuto slovu, ktoré cár neznášal.“

Cár bol v područí generálov, šľachticov a manželky, ovládanej sibírskym mníchom, opilcom a sexuálnym maniakom Rasputinom. Medailóniky s jeho podobizňou údajne mala cárovná na krku aj vo chvíli smrti. Podľa Zálešáka bol cár vo vleku udalostí, ktoré nechápal. „Zdá sa, že do konca života nepochopil ani pôvod, ani skutočnú povahu hnutia, ktorého príslušníci brutálne zavraždili jeho aj jeho rodinu a neskôr desiatky miliónov ďalších. Podmienkou úspechu dnešnej putinovskej propagandy je, aby to Rusi nepochopili ani dnes.“

Storočná špina

Po cárovražde sa krajina prehupla zo stredoveku rovno do 20. storočia. V Rusku sa spolu s odklonom od demokracie posilňujú imperiálne nálady a podporu Putina zo strany Romanovovcov využíva ruská propaganda. Napríklad pri anexii Krymu dorazila na zabratý polostrov veľkokňažná Mária Vladimirovna s cárovičom Georgijom Michajlovičom.

Okrem budovania kultu Romanovovcov sa v súčasnosti vyplavila stará špina, ktorá mala podľa webu Rádia Slobodná Európa/Rádia Sloboda v istých kruhoch živnú pôdu vždy. Boľševická vražda sa pripisuje Židom. Hlavným argumentom je, že medzi boľševikmi boli aj Židia - čo na tom, že z cárovrahov bol jediný Žid. Rasisti majú aj na to odpoveď: zvyšní boli obeťami židovského sprisahania. Zo záhrobia prichádza stredoveká povera, že išlo o rituálnu vraždu a Židia potom pili čaj zmiešaný s popolom z kostí obetí.

S absurdnými poverami vyrukoval na konci minulého roka vplyvný moskovský biskup Tichon Ševkunov. Ten je tajomníkom spomenutého Patriarchálneho výboru pre skúmanie cárskych pozostatkov a ruské médiá ho označujú za Putinovho dôverníka, akéhosi duchovného poradcu prezidenta. „Veľmi vážne sa zaoberáme verziou rituálnej vraždy. Značná časť cirkevnej komisie je presvedčená, že to bola rituálna vražda,“ vyhlásil Tichon Ševkunov podľa ruskej BBC.

Novodobý antisemitizmus ostro odsúdili viaceré organizácie v Rusku a predseda Federácie židovských obcí Ruska Alexander Boroda vyjadril ľútosť, že odporná lož sa dnes opäť vydáva za pravdu. Ruská pravoslávna cirkev je tradične veľmi úzko previazaná so štátnou mocou, čo robí podobné názory ešte nebezpečnejšími. Podľa Tomáša Zálešáka to zapadá do budovania kultu posledného cára. „Hodí sa to do línie putinovského režimu. Nejde o súčasť odhaľovania zločinov boľševizmu ani o skutočné obnovenie historickej pamäti. Ani Putinov režim nie je schopný skutočne riešiť problémy Ruska, preto musí vytvárať fantastické dezinterpretácie dejín ako ideologické ospravedlnenie svojej územnej expanzie a zavádzania despotickej praxe. To, čo ho spája s cárom, je neschopnosť vytvoriť fungujúci slobodný ústavný systém.“

VIDEO Plus 7 Dní