Emil Zátopek bol na konci 40. a začiatku 50. rokov svetovým kráľom nielen atletiky, ale svetového športu celkovo. Na olympiáde v Londýne v roku 1948 si dobehol po prvú zlatú medailu. O štyri roky v Helsinkách po ďalšie tri v neuveriteľnej kombinácii: v behu na päť a desať kilometrov a v maratóne. Na to si pred ním netrúfol nik ani to po ňom nikto nezopakoval. Z fínskej metropoly si priniesla zlato aj Dana za víťazstvo v hode oštepom.
V Baťovej škole
Emil Zátopek sa narodil ako siedme z ôsmich stolárových detí 19. septembra 1922 v severomoravskom mestečku Kopřivnice. V Baťovej továrni v Zlíne sa mu dostalo vzdelania v chýrnej odbornej škole. „Jedného dňa ukázal atletický tréner na štyroch chlapcov vrátane mňa a povedal, že pôjdeme na bežecké preteky,“ spomínal si na svoje atletické začiatky. „Protestoval som, že som veľmi slabý a nemám na behanie kondičku, vyhováral som sa na boľavé koleno, ale tréner ma poslal na prehliadku a doktor povedal, že som úplne zdravý. A tak som musel pretekať. Bol som taký nahnevaný, že som ten beh zobral smrteľne vážne a mazal som dopredu. Cítil som, že chcem vyhrať, ale skončil som druhý, ľudia ma potľapkávali a mne sa to tak zapáčilo, že som začal chodiť na atletické tréningy.“ Od začiatku k nim pristupoval zodpovedne a v roku 1943 triumfoval v behu na 1 500 metrov na protektorátnych majstrovstvách.
Pri tréningu uštval i svojho psa
Jeho tréningové metódy, ktoré si sám naordinoval, boli drastické. Denne prebehol pätnásť až tridsať kilometrov, pričom striedal rýchle úseky s pokojnými. Pri behu je dôležité dýchanie. Vyhliadol si aleju a snažil sa čo najdlhší úsek prebehnúť na jedno nadýchnutie. Najprv sa mu to darilo od stromu po strom a napokon na jeden dych prebehol celú aleju, hoci na konci odpadol. Keď sa nad ním zbehli ľudia, prebral sa a utiekol.
So svojím telom priam experimentoval. Doprial si všetko, čo mu chutilo. Vraj mal vo veľkej obľube cesnak, ale skúšal aj „doping“ v podobe púpavy zapíjanej mliekom. Trénoval za každého počasia, ba stalo sa, že i po prehýrenej noci. Neraz si obul namiesto bežeckých topánok ťažké vojenské kanady. Nie preto, že bol vojak, ale aby to mal ťažšie. Traduje sa, že raz na tréningu uštval svojho psa tak, že keď s ním na druhý deň chcel ísť von, vyľakaný sa skryl pod stôl. Mal aj „špeciálnu pomôcku“. Behával s manželkou Danou na chrbte. Až si tým spôsobil pruh, a to v tom najnevhodnejšom čase - počas prípravy na melbournskú olympiádu. „Prečo by som mal trénovať pomalý beh? Bežať pomaly už viem. Chcem sa naučiť behať rýchlo,“ hovoril a dodal svoje motto: „Nemôžeš? Pridaj!“
Nezvyčajného ocenenia sa mu dostalo na armádnom cezpoľnom behu v roku 1947 v Hannoveri. Po jeho víťazstve sa manželka jedného britského dôstojníka vyjadrila, že ju vraj dovtedy žiaden kôň nevzrušil tak ako on.
Štyri zlaté medaily
Na prvých povojnových olympijských hrách v Londýne získal v dusnej horúčave zlato v behu na desať kilometrov a siahal naň aj na polovičnej trati. Nakoniec z toho bolo „iba“ striebro. Na olympiádu o štyri roky do Helsínk už Dana a Emil cestovali ako manželia. Zvládol úlohu favorita. Zisk zlatej medaily na desať kilometrov časom 29:17,00 minúty mu vlial novú krv do žíl a postavil sa aj na štart na polovičnej trati. S prehľadom si počínal v rozbehu a aj vo finále kontroloval čelo pretekov. Až 500 metrov pred cieľom prišiel čas pre „českú lokomotívu“. Predbiehal jedného súpera za druhým a do cieľa priam vletel za 14:06,6 minúty. Olympijským štadiónom znelo: „Satupekka“ (Rozprávkový Peter), z úst 70-tisíc nadšených divákov. Bolo to veľké ocenenie, keďže vytrvalostný beh bol v krajine tisícich jazier populárny a fínski bežci patrili medzi svetovú špičku.
Napriek dvom zlatým medailám mnohí krútili hlavou, keď sa dozvedeli, že Zátopek sa prihlásil aj na štart maratónu. Bol jeho prvý v živote. Preto sa asi v tretine behu opýtal najväčšieho favorita, svetového rekordéra Angličana Jima Petersa, či majú dobré tempo. Vyprovokoval ho tak zrýchliť, no Brit to nezvládol a Zátopek si pohodlne s veľkým náskokom pribehol po tretie zlato v novom olympijskom rekorde 2:23:03,2, ba navyše sebe i nadšeným divákom doprial ešte jedno kolo po atletickej dráhe. „Nebol som schopný chodiť celý týždeň, toľko to zo mňa zobralo,“ spomínal na životný úspech. „Ale bolo to najkrajšie vyčerpanie, aké som kedy poznal.“ Maratónsky beh označil za „hranicu bolesti a utrpenia, ktorá delí chlapca od mužov“. Za osem dní súťažne zabehol 62 195 metrov.
Emil Hrozný
Pre výraz tváre ho prezývali Emil Hrozný. „Nebolo mi dané bežať a usmievať sa zároveň,“ vravel a dodal: „Nie je to gymnastika alebo krasokorčuľovanie. Možno som bol niekedy ako šialený pes, nezáležalo na štýle alebo ako sa to páči ostatným. Boli tu rekordy, ktoré bolo treba prekonať.“
Helsinská olympiáda znamenala preňho vrchol športovej kariéry. Napriek tomu, že v tréningu nepoľavoval, cítil a videl, že vek nezastaví. Zúčastnil sa síce ešte na olympiáde v Melbourne v roku 1956, ale pre zdravotné problémy odbehol iba maratón a skončil na 6. mieste.
V hodnosti plukovníka ho poverili vedením telesného výcviku armády na ministerstve obrany. Už v roku 1950 sa objavilo v Rudom práve vyjadrenie vtedy kapitána Zátopka, ktorým schvaľoval justičnú vraždu Milady Horákovej s tým, že „rozsudok vyniesol všetok československý ľud“. To je jeden z tieňov v jeho živote. Vojenská i športová kariéra v päťdesiatych rokoch si vyžadovala mať vo vrecku červený stranícky preukaz. Aj Emil Zátopek sa stal komunistom. Pod krycím menom Macek sa objavil vo zväzkoch ŠtB, ale jeho aktivita je nejasná. Na druhej strane sa Zátopkovci podpísali pod výzvu Dvetisíc slov a verejne odsúdili okupáciu v auguste 1968. Nečudo, že normalizačný valec ho prinútil vyzliecť uniformu.
Z atletickej dráhy k lopate
Ušla sa mu iba práca s lopatou pri vŕtaní studní a o jeho i manželkiných úspechoch sa písalo len okrajovo. Nesťažoval sa. Vraj celkom zapadol do robotníckej partie. V montérkach a maringotke kdesi na Jihlavsku privítal Španiela Patxiho, organizátora pretekov v San Sebastiane, ktoré boli v roku 1958 jeho derniérou. Novinár len nechápavo krútil hlavou. Ba rozchýrilo sa, že ho poslali do uránových baní. Na pravú mieru to dal sám Zátopek. „Zrejme to vzniklo tak, že som sa naozaj dostal do Jáchymova, sfáral šesťsto metrov pod zem a prešiel aj uránovou baňou Svornost, kde museli pracovať hokejisti odsúdení v roku 1950. Zisťovali sme, či sú tam ešte zásoby uránu.“ Pod tlakom médií museli aj komunistickí vodcovia urobiť kompromis a Zátopka zamestnali v archíve Československého zväzu telesnej výchovy.
Športoví novinári vyhlásili Zátopka trikrát za nejlepšieho športovca sveta. V roku 1975 získal ako prvý česko-slovenský športovec Cenu Pierra de Coubertina, ktorú udeľuje Medzinárodný výbor pre fair play pri organizácii UNESCO. Stal sa najlepším česko-slovenským športovcom 20. storočia a dostal sa i do vesmíru, kde nesie jeho meno planétka krúžiaca medzi Marsom a Jupiterom. Podľahol mozgovému infarktu 21. novembra 2000. Vlani sa dostal do kín film, dokumentujúci život tohto fenomenálneho športovca.
Tvrdý k sebe, priateľský k iným
„Ako človek bol Emil vynikajúci, nemal rád hodnosti, ktoré dirigovali,“ povedal o kamarátovi boxer, takisto olympijský víťaz z Helsínk Ján Zachara. „Bol veľmi priateľský, aj jeho manželka Danka. Ak niekde boli a mali čo i len trocha voľného času, už spievali tie svoje moravské pesničky. Boli úžasne spoločenskí, nebolo na nich vidieť nejakú veľkosť, na ktorú si mohli potrpieť. Smolu mali v tom, že nemali detičky.“
„Víťazstvo je skvelá vec, ale priateľstvo je ešte lepšia!“ tvrdil Emil Zátopek. Tieto slová potvrdil, keď sa postavil za reprezentačného kolegu Stanislava Jungwirtha, ktorého otec sa dostal za mreže za rozširovanie protikomunistických letákov. Bez neho Zátopek odmietol letieť na olympiádu do Helsínk! Na tie stalinistické roky to bola od vojaka veľká trúfalosť, ale dosiahol svoje. Na ministerstve už pripravili návrh na jeho potrestanie, ale po nevídanom úspechu ho generál Kratochvíl roztrhal.
Za jeho čias nešlo v športe o naháňanie okrúhlych sumičiek. „Bežec musí bežať so snom v srdci a nie s peniazmi vo vrecku,“ mienil. O Zátopkovom kamarátskom srdci hovorí aj prípad austrálskeho bežca Rona Clarka. Podarilo sa mu prekonať svetové rekordy, no vo významných pretekoch mal smolu. Poslednú šancu na veľkú medailu stratil na olympiáde v Mexiku 1968. Cestou domov sa zastavil v Prahe, aby navštívil svoj bežecký vzor. Zátopek mu pri rozlúčke dal darček, ktorý si Clarke otvoril až v lietadle. Pred očami sa mu zaligotala zlatá medaila v behu na 10 kilometrov z Helsínk! „Obdarovať človeka, ktorý ho nahradil v tabuľkách historických rekordov, bolo od Zátopka veľmi šľachetné,“ vyhlásil dojatý Austrálčan. „Vzdať sa medaily, keď sám prichádzal o všetko, bolo prejavom veľkého porozumenia. Vyžarovalo z neho nadšenie, priateľstvo a láska k životu. Neexistuje a nikdy neexistoval väčší človek ako Emil Zátopek.“
V tieni slávnejšieho manžela
Dana vraj bola od manžela mladšia o štyri hodiny. Do oka si padli na londýnskej olympiáde, no k sobášu bola cesta ďaleká. Dôvod bol politický: Emil bol dôstojníkom komunistického ladenia a nevesta mala na tú dobu pochybný pôvod - jej otec bol síce takisto dôstojník, ale príbuzný generála Ingra, ministra exilovej vlády v Londýne, ktorý sa po februári 1948 odmietol vrátiť do vlasti. V jej rodine bolo viac emigrantov, ale Emil sa zaťal a vyhlásil, že ak mu komunisti budú brániť v sobáši, prestane trénovať a tým i reprezentovať. Takú medzinárodnú hanbu si ani vtedajší mocní nemohli dovoliť.
Dana pochádzala z Fryštátu pri Karvinej a k športu sa dostala na gymnáziu v Uherskom Hradišti. V drese Slováckej Slavie sa stala majsterkou republiky v takzvanej českej hádzanej (s 11 hráčmi). K oštepu sa dostala až ako 24-ročná na vysokej škole v Brne a po mesačnom tréningu ovládla majstrovstvá ČSR. Na londýnskej olympiáde bola siedma, ale štyri roky nato v Helsinkách výkonom 50,47 metra hneď prvým hodom získala zlato a o osem rokov v Ríme už ako svetová rekordérka striebro.
S Ťopekom - ako hovorila mužovi - sa stretli na pretekoch v Zlíne rok pred londýnskou olympiádou. Prišiel jej zablahoželať k prvému rekordu. Vzápätí mu gratuláciu odplatila, keď zabehol tri kilometre v rekordnom čase.
Napriek úspechom žila trošku v tieni slávnejšieho manžela. Novinári ju podpichovali, že zlato získala v eufórii z manželovho víťazstva na 5 000 metrov, čo on rád citoval. „Vždy som mu hovorila, nech teda ide na Václavák, nadchne tam nejakú ,devčicu‘ a nech ona vyhrá olympiádu,“ okomentovala to v rozhovore pre Hospodářské noviny. Spomenula aj návštevu japonského vedca. „Prišiel s rôznymi prístrojmi, s asistentkou a tlmočníčkou a premeriaval Emilovi chodidlá, palce aj lýtka. Keď skončil, navrhol, že odmeria aj moje nohy. Zo slušnosti som súhlasila, on meral a meral a potom povedal: Viete, že aj vy by ste mohli byť dobrá športovkyňa? Nato mu tlmočníčka povedala, že mám dve olympijské medaily, a on sa len začudoval.“
FOTO V GALÉRII
Dana Zátopková prežila manžela takmer o dvadsať rokov. Zomrela 13. marca 2020 ako 97-ročná.
Text: Jozef Sliacky
