Tip na článok
Versailleský mier: Britský predseda vlády David Lloyd George podpisuje zmluvu o mieri s Nemeckom, čo potvrdilo aj rozpad Rakúsko-Uhorska.

Cesta k stabilite: Takto sa formovali hranice Československa

Formovanie slovenských hraníc po prvej svetovej vojne.

Galéria k článku (3 fotografie )
Ferdinand Foch: Meno francúzskeho generála niesla takzvaná Fochova demarkačná línia, ktorá predznamenala budúci priebeh slovensko-maďarskej hranice.
Čelní predstavitelia: Československý prezident Masaryk s ministrom zahraničia Benešom u veľvyslanca v Paríži Štefana Osuského, vzadu, ktorý zohral významnú rolu v procese schvaľovania hraníc.
Čo zostane nám?: Plagát s mapou Uhorska s vyznačením odčlenených území a naliehavou otázkou.

Vznik samostatnej Československej republiky v roku 1918 znamenal zásadný historický zlom v živote Slovákov a Čechov. Jednou zo zá­kladných otázok vzniku nového štátu bolo vymedzenie jeho hraníc s okolitými krajinami. Zatiaľ čo v českej časti republiky to bolo vzhľadom na ustálené stáročné historické hranice českého kráľovstva relatívne jednoduché, v slovenskej časti novej republiky išlo o zložitý proces. Výsledkom bolo vymedzenie hraníc Slovenska približne v tej podobe, ako ich poznáme v súčasnosti.

Rozhodnutie mierovej konferencie

Predstavy o hraniciach nového štátu Čechov a Slovákov sa objavovali už počas 1. svetovej vojny. Napríklad na mape Československa vydanej v roku 1915 krajanmi v USA mala južná hranica Slovenska prechádzať po Dunaji a hrebeňom Matry k Tise, predmostie pri Bratislave malo zasahovať až k Neziderskému jazeru. Predstáv o hraniciach nového štátu bolo veľa, ale dôležité bolo najmä získať súhlas víťazných veľmocí Dohody, najmä Francúzska, Spojeného kráľovstva a USA, s ich vymedzením, aby hranice boli medzinárodne akceptované.

Celý proces stanovenia hraníc nových štátov, ktoré vznikli na troskách porazeného Rakúsko-Uhorska, bol komplikovaný a prijímané riešenia mali svoje výhody aj nevýhody. Riešenie usporiadania Európy po 1. svetovej vojne bolo obsahom Parížskej mierovej konferencie, ktorá sa začala 18. januára 1919 a skončila sa o rok. V jej rámci sa podpísali mierové dohody víťazných spojencov s porazenými štátmi, ktorých súčasťou bolo vymedzenie hraníc nových štátov vzniknutých na troskách Rakúsko-Uhorska.

Zatiaľ čo Versailleskú mierovú zmluvu s porazeným Nemeckom uzavreli už po polročnom rokovaní, zmluvu s Maďarskom, ktorá stanovila aj našu južnú hranicu, sa podarilo v Trianone podpísať až 4. júna 1920. Maďari považovali rozpad Uhorska za národnú tragédiu a usilovali sa využiť každý rozpor medzi spojencami vo svoj prospech.

Dohoda v Trianone: Stretnutie v Trianonskom paláci vo Versailles v júni 1920, na ktorom stanovili aj našu južnú hranicu.
Dohoda v Trianone: Stretnutie v Trianonskom paláci vo Versailles v júni 1920, na ktorom stanovili aj našu južnú hranicu.
profimedia.sk

Južná hranica

Trianonská zmluva, ktorá definovala nové hranice Maďarska, potvrdila rozhodnutie spojeneckej Najvyššej rady v Paríži. Tá rozhodla o československo-maďarských hraniciach 13. júna 1919. Hranice boli vymedzené približne v takej podobe, ako ich poznáme v súčasnosti. Na také stanovenie hraníc bol však potrebný veľmi dlhý vývoj a úmorný zápas.

Hranice slovenského územia na juhu neboli pred rokom 1918 vytýčené. Národnostné hranice medzi Slovákmi a Maďarmi sa v priebehu času menili, prelínali a bolo prakticky nemožné stanoviť ich tak, aby na ich opačných stranách nezostali veľké skupiny Slovákov alebo Maďarov. Preto bolo z hľadiska určenia najmä našej južnej hranice veľmi dôležité, že zástupcovia všetkých veľmocí sa zhodli na tom, že hospodárske, geografické a napokon aj strategické dôvody pri stanovení hraníc majú dostať prioritu pred etnografickým (čiže národnostným) zreteľom.

Prvým krokom k vymedzeniu hraníc boli demarkačné línie stanovené po ukončení vojny. Takzvaná Fochova demarkačná línia z 21. decembra 1918 predznamenala budúci priebeh slovensko-maďarskej hranice. Určenie tejto línie bolo dôležité preto, že legitimizovalo obsadzovanie územia československým vojskom a postupné budovanie štátnej správy.

Jej vymedzenie nebolo náhodné, predchádzalo mu dôkladné štúdium problematiky. Už v roku 1915 totiž francúzsky prezident Raymond Poincaré inicioval vytvorenie študijnej skupiny odborníkov a vedcov, ktorí sa venovali problematike stanovenia mierových podmienok pre prípad vojnového víťazstva Dohody. Medzi oslovenými odborníkmi bol napríklad známy historik Ernest Denis.

Podklady vypracované touto skupinou odborníkov boli na vysokej úrovni a okrem iného dôkladne zmapovali rozličné nároky stredoeurópskych krajín, napríklad Poľska, Československa, problematiku Jadranského pobrežia a podobne. Materiály nenavrhovali konečné riešenia, ale najmä prístupy k riešeniu zložitých problémov povojnového usporiadania. Nové štáty by z etnickej stránky mali byť čo najhomogénnejšie. To neznamená, že ich hranice sa musia stotožňovať s národnostnými hranicami, ktoré sa počas storočí menili rovnako ako politické hranice. Základom je, aby štát bol životaschopný, mal podľa možností dostatočné vlastné zdroje a dokázal čeliť vonkajšiemu nebezpečenstvu.

Československo po svojom vzniku: Definovanie hraníc nebol
jednoduchý proces.
Československo po svojom vzniku: Definovanie hraníc nebol jednoduchý proces.
profimedia.sk

Výsledok práce odborníkov

Z hľadiska hraníc Slovenska bol dôležitý oficiálny francúzsky postoj z 19. decembra 1918. Po prvé - „Historické hranice Slovenska požadované Československou republikou sú nasledujúce - a) západné a severné hranice sa zhodujú s hranicami súčasného Uhorska, b) južné hranice sledujú Dunaj až po rieku Ipeľ, potom tok Ipľa až po mesto Rimavská Sobota, potom rovnú líniu od západu na východ až po rieku Uh, c) východné hranice sa zhodujú s tokom Uhu až po hranice s Haličou.“ Po druhé - „Definitívne hranice budú môcť byť určené až po dohode medzi spojencami na mierovej konferencii.“

Stanovenie týchto hraničných línií bolo na jednej strane výsledkom práce spomenutých odborníkov pri riešení povojnového usporiadania Európy, ale najmä nesmierneho úsilia Masaryka, Štefánika a Beneša, ktorí každý svojím dielom prispeli k získaniu podpory pre českú a slovenskú predstavu podoby nového štátu.

Hľadanie konečnej podoby južnej hranice bolo veľmi komplikované a stretávali sa rôzne predstavy a návrhy. Niektoré išli severnejšie a niektoré zase južnejšie od dnešných hraníc. Napokon bolo prijaté rozhodnutie vymedzujúce hranicu približne v jej súčasnej podobe.

Podpis mierovej zmluvy s Maďarskom v Trianone 4. júna 1920 zabezpečil medzinárodne platný súhlas Maďarska s rozdelením Uhorska a vznik nových krajín. To bol však len prvý krok, pretože hranice bolo nutné vymedziť v teréne, čo sa pre vzájomné spory najmä v oblasti Cerovej vrchoviny podarilo až v roku 1926.

Severná hranica

Hranica s Poľskom vychádzala z pôvodnej hranice v rámci monarchie. Ako demarkačnú líniu medzi Slovenskom a Poľskom určili štáty Dohody 5. decembra 1918 hranicu haličsko-uhorskú. Toto vymedzenie Poľsko nerešpektovalo a vojensky obsadilo niektoré oblasti na Orave a Spiši. Došlo k niekoľkým ozbrojeným zrážkam medzi poľskými a československými jednotkami. Poľsko obsadené územia opustilo až na zásah Dohody a počiatkom roku 1919 bolo prakticky celé sporné územie na Orave a Spiši pod kontrolou Československa.

Sporné územie malo rozlohu približne 3 500 štvorcových kilometrov, ktoré obývalo 360-tisíc obyvateľov. Spor ďalej riešila medzinárodná arbitráž a rozhodla o ňom v roku 1920. Poľsko získalo 25 obcí a 600 štvorcových kilometrov. Na Orave tento zisk predstavoval dvadsať percent územia, na Spiši štyri percentá. S konečným výsledkom nebola spokojnosť na žiadnej strane. Poľská strana naďalej tvrdila, že neboli rešpektované národnostné pomery, a v Československu kritizovali Beneša za opustenie historickej hranice. Spory o hranice s Poľskom sa prejavovali aj v ďalšom období a definitívne sa ukončili až v roku 1958 zmluvou o vymedzení štátnych hraníc.

Hranica s Rakúskom a vnútorné hranice: Pomerne bezproblémový bol úsek štátnej hranice s Rakúskom. Hranica na rieke Morava patrila k najstarším v Európe a potvrdila ju Saintger­mainská zmluva, ktorá bola podpísaná v septembri 1919.

Relatívne bezproblémová bola západná a východná hranica Slovenska, pretože išlo o vnútorné hranice v rámci Československa. Aj tu sa však objavovali problémy.

Napríklad východná hranica medzi Slovenskom a vtedajšou Podkarpatskou Rusou, ktorá bola pripojená k novovzniknutej Československej republike, bola tiež predmetom diskusií. Na rusínskej strane sa objavili názory, ktoré požadovali odlišné hranice so Slovenskom, než aké určili pôvodné demarkačné línie. Žiadali pripojenie územia Zemplína a Šariša až po líniu riek Hornád a Torysa a podobne. V mierových dohodách bola napokon stanovená východná hranica Slovenska od mesta Čop k Užhorodu a ďalej na sever k poľskej hranici po rieke Uh.

Hranice slovenskej časti nového československého štátu prešli prvou zaťažkávacou skúškou na prahu 2. svetovej vojny, kde došlo k významným zmenám na úkor Slovenska. Návrat do pôvodného stavu po roku 1945 potvrdil ich platnosť a storočné trvanie do veľkej miery v pôvodnom stave. Je to výraz stability územia nášho štátu.        

VIDEO Plus 7 Dní