Hrozný záchvat vracania a hnačky ohrozili jeho život. Skrúcal sa od bolesti, ktorá vyvierala z pečene a z čriev, a jeho dovtedy iba mierne opuchnuté nohy masívne opuchli. Od tohto momentu bola prítomná vodnatieľka, prestal močiť, pečeň vykazovala známky veľkých uzlov, nastúpila žltačka. Tieto slová napísal Beethovenov lekár iba niekoľko dní pred jeho smrťou z dôvodu zlyhania pečene 26. marca 1827. Mal vtedy 56 rokov. Posledné štádium choroby trvalo štyri mesiace.
Ludwig van Beethoven napísal poslednú vôľu 25. marca a nasledujúci deň upadol do kómy a zomrel. Podľa pitevnej správy jeho pečeň bola scvrknutá na polovicu normálnej veľkosti, zelenkastej farby so zdurenými uzlami veľkosti fazule na povrchu.
Problémy vo Viedni
Už od mladosti mal problémy so zdravím, zoznam jeho chorôb je siahodlhý. Počas celého dospelého veku trpel nekonečnými bolesťami brucha a črevnými ťažkosťami. Sužovali ho aj záchvaty reumatizmu vrátane reumatickej horúčky, ktorú prekonal trikrát - vo veku 16, 26 a 33 rokov. Pravidelne ho trápili prechladnutia a bolesti hrudníka, rôzne infekcie, nepekne znetvorený stav kože. Až sa po päťdesiatke dostavili spomínané závažné problémy s pečeňou, ktoré ho definitívne skolili.
Všetko sa začalo vo veku 21 rokov, keď sa presťahoval do Viedne. Už vtedy sa sťažoval na občasnú bolesť brucha a trpel hnačkou. Keď písal poslednú časť druhého klavírneho koncertu B dur, bol na liekoch.
Ako sa slávnemu hudobníkovi začal zhoršovať zdravotný stav, podstupoval rôzne kúry a bral rôzne liečivá. Napríklad popíjal vlažnú vodu z Dunaja, ktorá mu, ako sa zdá, pomohla aspoň trocha upraviť jeho žalúdočné problémy.
Aj v najplodnejšom období života v rokoch 1803 až 1811, keď napísal tretiu symfóniu Eroica, slávnu piatu Osudovú a šiestu Pastorálnu, sa vo svojich listoch sťažuje na zlé zdravie. Napríklad na hnačku z ťažko stráviteľného jedla. Sprevádzala ju horúčka, ktorá ho pripútala na lôžko na niekoľko dní. Niekoľkokrát absolvoval pobyt v sanatóriách. K chatrnému zdraviu sa pripojila ďalšia komplikácia - hnisanie prsta. Hoci mu hrozila amputácia, nakoniec vyviazol s odtrhnutým nechtom.
Strata sluchu
Najznámejšou skladateľovou chorobou však bola strata sluchu. Mohla súvisieť s prekonanou závažnou chorobou. „Ako 26-ročný prekonal ťažký týfus, od toho času sa datuje poškodenie nervového systému a pravdepodobne aj sluchu, “ napísal jeden z jeho doktorov, profesor Aloys Weissenbach. Podľa ďalších teórií hluchota súvisela so skladateľovým chronickým reumatizmom.
Beethoven postupne začal hluchnúť ako 27-ročný. Ako sa píše v lekárskych záznamoch, doktori to najprv spájali s problémami v brušnej oblasti, ale jeho stav sa nijako nezlepšoval, skôr naopak. Po zvyšok života ho trápili bolesti uší a hlavy. Obzvlášť bol citlivý na hlasité dráždivé zvuky. „Ak niekto kričí, nedá sa to zniesť,“ napísal v jednom liste. Počas bombardovania Viedne napoleonským vojskom v roku 1809 sa ukryl do podzemia a prikryl si uši vankúšmi, v hlučnom prostredí ešte aj ako 50-ročný si do sluchových orgánov kládol vatu.
Presný stupeň Beethovenovej hluchoty dodnes nie je úplne jasný. Dlho dokázal vnímať vysoké tóny, vraj azda najlepšie počul vysoký hlas cisárovho brata arcivojvodu Rudolfa, ktorý bol jeho žiakom a kamarátom. Navyše skladateľ bol výnimočným príkladom toho, že „mozog často počuje lepšie ako uši“, svoj hendikep dokázal totiž premyslene skrývať pred okolím. Raz, zhruba ako tridsaťročný, sa prechádzal s hudobníkom Ferdinandom Riesom a ten si všimol, že Ludwig nepočuje zvuk pastierskej píšťalky. Inak vraj nebolo badať, že je hluchý.
Z hľadiska hudobnej tvorby postupná strata sluchu začala byť zjavná na konci Beethovenovho prvého obdobia, okolo roku 1800, čo je po jeho prvej symfónii, prvých dvoch klavírnych koncertoch a niekoľkých sonátach. Postupovala počas druhého obdobia. Okolo štyridsiatky museli návštevníci kričať, aby ich počul. Keď už takmer celkom ohluchol, vznikli slávne konverzačné zošity, prostredníctvom ktorých sa písomne dorozumieval so svojím okolím. Podľa dobových správ v roku 1812 bol úplne hluchý na pravé ucho. Naposledy hral na verejnosti v roku 1814 ako 43-ročný. Existujú dôkazy, že mohol útržkovito počuť aj potom, ale v treťom tvorivom období okolo roku 1816 už bol takmer úplne hluchý. Napriek tomu do roku 1822 podstupoval rôzne liečebné procedúry, aj bizarné.
Svoje skutočne geniálne diela, napríklad populárne sonáty či Piatu a Šiestu symfóniu, skomponoval v časoch, keď ešte ako-tak počul. Traduje sa, že pre slabý sluch udieral do klavíra tak silno, že nejeden zničil.
FOTO Beethovenových vlasov, ktoré odhalili príčinu jeho chorôb, v GALÉRII>>
Geniálny mozog
Ako mohol bez sluchu napísať hodnotné skladby? Odpoveď je jednoduchá - mal vynikajúcu hudobnú pamäť. Z prvých troch dekád života, keď ešte počul, vedel, ako nástroje znejú a ako sú zladené. Napriek tomu hluchota ovplyvnila jeho tvorbu. Ako sa totiž jeho sluch zhoršoval, používal čoraz vyššie tóny.
Dlhodobý zlý zdravotný stav sa prejavil na povahe umelca. Bol náladový, zlostný až nepríčetný. Strata sluchu viedla v neskoršom období k depresiám a k nadmernému pitiu alkoholu. V prameni jeho vlasov, ktoré mu po smrti na pamiatku odstrihol jeho priateľ, súčasní vedci objavili až 102-násobok optimálnej hodnoty olova, čo mohlo zapríčiniť väčšinu jeho zdravotných ťažkostí. Podľa všetkého zvýšené hodnoty nebezpečného kovu spôsobila nadmerná konzumácia kontaminovaných rýb z Dunaja.
Beethoven sa často liečil v kúpeľoch vrátane severočeských Teplíc, ale na Slovensku žiadne nenavštívil. Zato v rokoch 1800 až 1806 chodil do kaštieľa v Dolnej Krupej pri Trnave, ktorý patril rodine grófa Brunsvika. Hovorí sa, že tam vznikla známa Sonáta mesačného svitu. Koncertoval tiež v Bratislave a v Hlohovci.
Prísny otec
Ludwig van Beethoven sa zrejme narodil 16. decembra 1770 v nemeckom Bonne, o presnom dátume sa vedú polemiky. Pochádzal z hudobnej rodiny, jeho otec Johann bol kapelníkom u kolínskeho arcibiskupa, starý otec zasa pôsobil v Bonne ako hlavný muzikant mesta, vplyvná postava, na ktorého bol skladateľ veľmi hrdý.
Sídlo v Dolnej Krupej, kde mal bývať slávny skladateľ, si pozrite v GALÉRII>>
Johann van Beethoven si všimol synov nevšedný talent a chcel z neho urobiť zázračné dieťa. Poskytol mu síce slušné hudobné vzdelanie, ale mladý Ludwig zaplatil za to vysokú cenu. Otcove spôsoby výučby boli mimoriadne drsné, chlapca trestal za každú chybu. Navyše mal Beethoven starší záľubu v alkohole, čo jeho metódy ešte zhoršovalo. Nie div, že mal skladateľ neskôr problémy s autoritami.
