Na lýceu v&nbsp;Prate už ako 16-ročný šokoval básnickou zbierkou Primo Vere. Jej vydanie mu financoval otec. V&nbsp;názve sa skrýva jar, ale i&nbsp;slovné spojenie - Prvý pravdivo. Ukázal sa aj ako šikovný reklamný mág. Pred druhým vydaním prišla do jednej redakcie vo Florencii pohľadnica s&nbsp;informáciou, že nádejný veršotepec spadol z&nbsp;koňa a&nbsp;zabil sa. Správu uverejnili noviny po celom Taliansku. Ukázalo sa, že ju poslal sám d’Annunzio a&nbsp;bol živý a&nbsp;zdravý.

Gabriele d’Annunzio sa narodil 12. marca 1863 do rodiny bohatého statkára a&nbsp;starostu talianskej Pescary. Pri krste vraj dostal meno Gaetano a&nbsp;Gabriel mu začali hovoriť pre jeho detský, anjelský zjav.

Veršovanie mu išlo. Pokračoval v&nbsp;ňom na rímskej univerzite La Sapienza - štúdium filozofie však nedokončil - a&nbsp;zároveň dostal priestor na kritické články v&nbsp;renomovaných literárnych novinách. Z&nbsp;jeho rýmov žiarila mladosť, ale aj malebnosť rodného kraja v&nbsp;pohorí Abruzzy. V&nbsp;zbierke L’intermezzo di rime sa nevyhol ani eroticky ladeným veršom, ale intímnejšie sa prejavil najmä ako prozaik v&nbsp;poviedkach a&nbsp;novelách. Kritici v&nbsp;ňom videli zázračné dieťa, ktoré prinieslo svieži vietor do modernej literatúry, ale boli i&nbsp;takí, ktorí ho odsudzovali za „perverznú morálku“.

Stal sa novinárom. Pod pseudonymom Duca Minimo, Najmenší vojvoda, si získal čitateľov časopisu Tribuna. Už mu nestačila strohosť veršov ani skromnosť poviedok. Rozpísal sa a&nbsp;svetlo sveta uzreli d’Annunziove novely a&nbsp;romány Rozkoš, Biskup Ján, Panny zo skál, Triumf smrti a&nbsp;ďalšie. Napísal ich v&nbsp;presvedčení, že samotný život je to najkrajšie umelecké dielo. Vychádzal pritom z&nbsp;vlastných skúseností tvrdiac, že jeho osud je nenapodobiteľný.

A&nbsp;taký skutočne bol. Pamätníci spomínali, že žil nad pomery. Vzrušovala ho jazda na koni, lov, motorizmus, po stretnutí s&nbsp;Wilburom Wrightom i&nbsp;lietanie a&nbsp;predovšetkým mu mnohí závideli neskutočný sexuálny apetít. Promiskuitu bral ako samozrejmú súčasť života. Ženy vraj upútal najmä svojím hlasom. „Keď signor d’Annunzio hovorí, zdá sa, akoby hovoril tajomstvo, hoci povie iba dobré ráno,“ vyjadrila sa o&nbsp;ňom dcéra skladateľa Pietra Mascagniho, vtedy tínedžerka.

Gabriela d’Annunzia okrem literárnej tvorby zaujala politika. Vystupoval ako tvrdý nacionalista, ktorý požadoval, aby boli súčasťou Talianska územia na druhej strane Jadranu, odkiaľ pochádzali jeho predkovia. Začiatky jeho kariéry však neboli práve najslávnejšie. Pre dlhy ušiel do Francúzska. V&nbsp;Paríži napísal libreto k&nbsp;opere Umučenie svätého Sebastiána, ktorú skomponoval Claude Debussy. Pohneval si tým Vatikán, ktorý zaradil všetky jeho diela na index zakázaných kníh. Cirkev si pohneval aj neskôr, keď ako dô­stojník navrhol medailu pre toho pekára, ktorý upečie najlepší chlieb. Klerikáli v&nbsp;tom videli zneuctenie hostie.

Jeho knihy zaujali čitateľov i&nbsp;kritikov a&nbsp;mnohých prekvapilo, keď sa preorientoval na dramatickú tvorbu. Jeho hry sa dostali na scénu nielen talianskych, ale i&nbsp;inonárodných divadiel. Otázne je, aký vplyv na jeho tvorbu mala Maria Hardouin di Gallese, s&nbsp;ktorou sa oženil už ako 20-ročný. Porodila mu troch synov, ale po ôsmich rokoch sa rodinná idyla skončila, hoci vraj i&nbsp;po rozchode zostali priateľmi. Úspešný básnik, spisovateľ a&nbsp;dramatik našiel potešenie v&nbsp;spoločnosti najslávnejšej talianskej herečky tých čias Eleonory Duseovej, s&nbsp;ktorou sa stretol v&nbsp;Benátkach. „Na telo“ jej napísal hry Mesto smrti a&nbsp;Francesca da Rimini, napriek tomu sa tento búrlivý milostný románik skončil v&nbsp;roku 1910. To už bola po jeho boku Marchesa Luisa Casatiová a&nbsp;zostala pri ňom viac ako dve desaťročia.

Vypukla prvá veľká vojna 20. storočia a&nbsp;51-ročný d’Annunzio zacítil šancu. V&nbsp;máji 1915 sa vrátil do Talianska a&nbsp;pri odhalení Garibaldiho pamätníka neďaleko Janova jeho spontánnemu prejavu tlieskal stotisícový dav. Bol to dôležitý impulz pre taliansku vládu, aby vyhlásila vojnu Rakúsko-Uhorsku.

Odvaha mu nechýbala. Bojoval v&nbsp;elitnej jednotke Adriti na zemi a&nbsp;najmä vo vzduchu. V&nbsp;tom čase sa stretol v&nbsp;Benátkach s&nbsp;Milanom Rastislavom Štefánikom. Povesť vojnového hrdinu si získal 9. augusta 1918, keď jeho letka vystrašila obyvateľov Viedne. Jej úlohou však nebolo zhodiť bomby, ale 400-tisíc propagačných letákov. „Osud sa obracia. Otáča sa k&nbsp;nám so železnou istotou,“ napísal na letáky sám d’Annunzio. „Váš čas uplynul, lebo naša viera bola silnejšia. Hľa, ako naša vôľa víťazí...“ Tento text sa nezdal dosť úderný a&nbsp;bol iba v&nbsp;taliančine. Väčší propagačný účinok mali slová Uga Ojettiho v&nbsp;nemčine: „Mohli by sme zhodiť tony bômb. Všetko, čo na vás vrháme, je pozdrav troch farieb slobody. My Taliani nevedieme vojnu s&nbsp;deťmi, so starými ľuďmi, so ženami. Vedieme vojnu s&nbsp;vašou vládou, nepriateľom národnej slobody, s&nbsp;vašou slepou, tvrdohlavou, krutou vládou, ktorá vám nedá pokoj ani chlieb a&nbsp;živí vás nenávisťou a&nbsp;ilúziami... Viedenčania, myslite na svoj osud. Zobuďte sa!“ D’Annunziov bojový elán nenarušila ani strata oka pri havárii. Na konci vojny sa ako plukovník vyjadril, že „cíti zápach mieru“ a&nbsp;víťazstvo Talianska označil za „zmrzačené“.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/d-annunzio-pisal-basne-obsadil-fiume-inspiroval-mussoliniho-mal-neskutocny-sexualny-apetit">Dobové FOTO talianskeho spisovateľa v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Nebolo mu po vôli, že mesto Fiume, dnešná chorvátska Rijeka, pripadla Juhoslávii. V&nbsp;roku 1919 zorganizoval verejnú zbierku, aby mohol vojensky zasiahnuť. Vyzbierali sa asi tri milióny lír, z&nbsp;nich si čosi ponechal Benito Mussolini, aby mohol financovať vlastné hnutie. D’Annunzio ho zbavil obvinení vyhlásením, že sa tak stalo s&nbsp;jeho vedomím. Asi dvetisíc dobrovoľníkov pod jeho velením 12. septembra 1919 obsadilo Fiume. Povojnové Taliansko sa však k&nbsp;tejto viac-menej súkromnej akcii postavilo odmerane, ba dokonca vyhlásilo blokádu mesta. D’Annunzio nelenil. S&nbsp;rovnako zanieteným Alcestom de Ambris narýchlo spísal ústavu, podľa ktorej sa na mape Európy objavila Reggenza Italiana del Carnaro. Názov vychádza z&nbsp;polohy Rijeky v&nbsp;Kvarnerskom zálive. Sám sa vyhlásil za hlavu štátu - duceho - a&nbsp;výkonnú moc mali v&nbsp;rukách siedmi ministri. Ústava delila ľudí do deviatich ekonomických tried, nad ktorými stála desiata trieda „vyšších bytostí“ - básnikov, prorokov, takých a&nbsp;onakých hrdinov, supermanov, nadľudí.

Hoci sám seba neoznačoval za fašistu, stal sa vzorom pre politicky úspešnejšieho nasledovníka Benita Mussoliniho, ktorý po ňom prevzal nielen formu vlády, ale i&nbsp;rečnícke schopnosti, nacionalistické rituály, nadväzovanie na rímske tradície, prenasledovanie odporcov i&nbsp;čierne košele ako symbol hnutia. Traduje sa, že d’Annunzio ponižoval politických odporcov tým, že ich vo väzení nútil piť ricínový olej, ktorého účinky sú všeobecne známe. Veril, že nájde spojencov v&nbsp;národoch, ktoré sa na konci vojny pokúšali osamostatniť. Jeho nápad vytvoriť Ligu národov sveta však nepadol na úrodnú pôdu. Po podpísaní Rapallskej zmluvy 12. novembra 1920 vyhlásil vojnu rodnému Taliansku. Na Vianoce, ktoré sa do histórie Rijeky zapísali ako krvavé, talianske vojnové lode zasypali prístavné mesto bombami a&nbsp;„duce“ nemal iné východisko, iba sa vzdať.

Po politickom neúspechu sa vrátil k&nbsp;literárnej tvorbe v&nbsp;príjemnom prostredí Gardského jazera. V&nbsp;auguste 1922 pri návšteve Ríma však takmer prišiel o&nbsp;život, keď vypadol z&nbsp;okna. Možno to bol len následok vyššieho promile alkoholu v&nbsp;krvi, možno nadmerná dávka kokaínu, ale možno mu „pomohli“ Mussoliniho ľudia, keďže odmietol podporiť ich kroky, hoci mu dali prívlastok „Ján Krstiteľ talianskeho fašizmu“. Mussolini v&nbsp;ňom videl nielen „proroka“, ale i&nbsp;potenciálneho politického rivala, preto zvolil po tejto „nehode“ inú taktiku: financoval nákladný život dohasínajúceho literáta. „Keď máte zhnitý zub, máte dve možnosti: buď zub vytrhnete, alebo ho naplníte zlatom. V&nbsp;prípade d’Annunzia som si vybral druhú možnosť liečby,“ vyjadril sa taliansky vodca. D’Annunzio varoval Mussoliniho pred spojenectvom s&nbsp;Hitlerom. Dokonca o&nbsp;nemeckom führerovi napísal satirickú brožúrku.

Od roku 1924 si k&nbsp;svojmu menu pridával šľachtický titul princ z&nbsp;Montenevosa, ktorý mu udelil kráľ Viktor Emanuel III. V&nbsp;roku 1937 sa stal prezidentom Talianskej kráľovskej akadémie. Ale to sa už jeho životná cesta blížila ku koncu. Podľahol infarktu v&nbsp;prvý marcový deň roku 1938. Mussolini mu vystrojil honosný štátny pohreb a&nbsp;jeho telesné pozostatky uložili do nádhernej hrobky z&nbsp;bieleho mramoru v&nbsp;jeho vidieckom sídle Gardone Riviera.

Umelecké vlohy zdedil po ňom syn Gabriellino. Jeho kariéra filmového režiséra, keď priblížil na filmovom plátne i&nbsp;otcove romány, však netrvala dlho. Vzdal sa jej po neúspechu historického eposu Quo vadis.

Básne Gabriela d’Annunzia sú dodnes častou súčasťou kultúrno-spoločenských podujatí na Apeninskom polostrove. Obľube sa teší najmä jeho báseň (Dážď v&nbsp;borovicovom lese), ktorá sa uvádza ako príklad d’Annunziovej poetickej virtuozity so štipkou zmyselnosti. Populárnou sa stala i&nbsp;jeho A&nbsp;vucchella (Ústočká), ktorú napísal v&nbsp;neapolskom dialekte. Francesco Paolo Tosti ju odel do hudobného šatu a&nbsp;radi ju interpretovali takí velikáni speváckeho neba ako Enrico Caruso, José Carreras, Andrea Bocelli alebo Luciano Pavarotti.