Ta filmoví pamätníci si naňho hravo spomenú ako na pištoľníka Hoga Foga z paródie Limonádový Joe, poľného kuráta Katza z Dobrého vojaka Švejka a vari najviac ako na doktora Štrosmajera zo seriálu Nemocnica na okraji mesta. Reč je hercovi Milošovi Kopeckom, ktorý sa narodil v Prahe pred 100 rokmi, 22. augusta 1922.
Zo smrti matky vinil otca
Do jeho mládeneckého života zasiahla vojna. Aby si otec, majiteľ kožušníctva, zachránil živnosť, zvolil rozvod s manželkou Martou, ktorá mala židovský pôvod. „Otec vyniesol nad maminkou de facto ortieľ,“ uviedol Miloš Kopecký v autobiografii pod prostým názvom Ja. „Keby sa totiž rodičia nerozviedli, maminka by sa neocitla v Osvienčime, ale zostala by zrejme v Terezíne, kde bolo možné vojnu prežiť.“ Sám odviedol milovanú matku k transportu a viac ju už nevidel. V auguste 1944 sa aj on ocitol v nacistickom pracovnom tábore. A otec? „Zavše som ho pristihol, ako si ma skúmavo a takmer nedôverčivo prezerá: Tak toto je môj syn, ten židáčik?“ spomínal s horkosťou.
Ani preto nemal chuť pokračovať v rodinnom remesle. Pridal sa k mladým komediantom, s ktorými sa stretával v pivnici domu na Národnej triede. Mama mala preňho pochopenie, otec bol proti. Ale nakoniec, keď videl synove úspechy, aj on zašiel na jeho predstavenia a bol na potomka hrdý. Začiatok však nebol ľahký. V divadle Větrník sa mu ušla iba úloha oponára a obsluhovača gramofónu. Až v Divadle satiry sa dostal k vážnejším rolám. Keď však prišiel na scénu s vyšším promile alkoholu v krvi, a preto nedohrali predstavenie, dostal výpoveď. V mene kariéry vstúpil do Komunistickej strany Československa, ale už v roku 1954 ho z nej vyhodili. „Dal som sa k nim, lebo som počul, že tam sú najväčšie kurvy,“ okomentoval tento úsek svojho života.
Herectva sa nevzdal. Prešiel viacerými scénami, až zakotvil na štvrťstoročie na Vinohradoch, kde sa skvelým stvárnením Harpagona v Molièrovom Lakomcovi zaradil medzi úspešných a obsadzovaných hercov. Režiséri mu zverili najmä záporné postavy. Napriek tomu si získal popularitu. „Vďaka filmom som intrigán a zvodca. Ale to je nedorozumenie,“ tvrdil.
Prejav ako vnútorná očista
V roku 1977 podpísal Antichartu a ujal sa moderovania protiemigrantského televízneho seriálu Krok do neznáma. „Mám šesťdesiatpäť rokov, mám celoživotnú cyklofréniu ťažkého zrna,“ otvorene hovoril, prečo podporil komunistický režim. „Ak to odmietnem, v televízii si už neškrtnem a postupne ani vo filme a v rozhlase. Budem hrdinom zákulisí, divadelných klubov a kuloárov tak tri týždne, potom všetci zabudnú a vykašlú sa na mňa. Prirodzene a pochopiteľne. Potom nebudem mať ani na benzín a nikto mi nepožičia ani korunu, nehľadiac na to, že ja si požičiavať nemienim. K lopate sa mi nechce a pri mojej chorobe to nie je ľahké. Cítim, ako sa posieram už úplne. Lezie na mňa ťažký strach. Summa summarum - zlyhal som.“
O desať rokov neskôr, už ako národný umelec, však na IV. zjazde Zväzu československých dramatických umelcov ostro vystúpil proti komunistom a vyzval ich, aby odstúpili z funkcií. „Vidím stále tie isté, staré známe trúchlivé postavy, ako už sú zas pohotovo pripravené s rovnako rozžiarenými zreničkami a prsným pátosom, s ktorým stačili toľko dobrých vecí pokaziť, hlásať nové poňatie a tváriť sa, že stačia novým požiadavkám. Nestačia. Nemajú na to vybavenie, nemajú na to orgány, majú včerajšok príliš pod kožou, vo všetkých póroch, v nervoch, v každej bunke,“ povedal pred zaskočeným auditóriom. Dva a pol roka pred Nežnou revolúciou, hoci už v čase perestrojky, bolo treba na takúto otvorenú reč veľa odvahy. Nahrávku prejavu sa podarilo prepašovať do Mníchova a odvysielala ho Slobodná Európa. Sám toto svoje neherecké vystúpenie vnímal ako vnútornú očistu.
Tajomstvo Červeného mlyna
Voľný čas trávil najradšej v Červenom mlyne v južných Čechách. Chalupu kúpil lacno, za 40-tisíc korún. Údajne až neskôr sa dozvedel, že sa s ňou spája tragická udalosť zo 40. rokov. „Mlynár mal päť detí a ťažkú duševnú poruchu,“ spomínal Kopecký. „Zošalel a celú rodinu zabil sekerou. Aj deti. Ušlo iba jedno dievčatko, zachránilo sa, dospelo, vydalo sa a stalo sa pani Vávrovou. Ona mi ten mlyn v zdevastovanom stave predala.“ Miestni sa mlynu vyhýbali. Verili, že v ňom straší.
Kopecký vošiel do pamäti i ako nasledovník Casanovu. V knihe Ja spomína aj svoju prvú sexuálnu skúsenosť. Ako pätnásťročný sa zamiloval do prostitútky. „Pravá láska je bezdôvodná,“ vyjadril sa neskôr v rozhovore s Milanom Heinom. „Keď mi niekto povie, ja milujem túto ženu, lebo je taká, taká a taká, tak je to možno báječné, ale kde je láska? Pravá láska je, keď vám niekto povie: Je to lump, gauner, je nespoľahlivý, klame a podvádza, ale ja ho milujem. To je potom láska.“ A aký má byť správny chlap a správna žena podľa Miloša Kopeckého? „Správny chlap musí mať v sebe zrnko, malú kvapku čohosi ženského a na druhej strane správna žena musí v sebe niesť nejaký chlapský rys. Bez toho to nie je chlap, ale lopata, a nie je to žena, ale sliepka.“ Vysvetlenie našiel aj pre neveru: „Pretože sexualita je mimo dobra a zla. Morálka je ľudské dielo. Pohlavie je príroda. Je to dokonca posledná a jediná oblasť, kde sme bezprostredne spojení s prírodou. Sexualita sama velí každý s každým, je našepkávač promiskuity. Zvieratá sa voľne pária, pretože si nevymysleli žiadne zákazy. Ľudia by sa párili takisto na každom rohu, keby to šlo.“
Milostnými aférami sa netajil ani pred zákonitými manželkami. „Spať s vlastnou ženou je incest. Veď je to príbuzná,“ argumentoval s typickým svojským humorom. „K umývačke riadu i anglickej kráľovnej sa má muž správať rovnako, to znamená dobre a galantne. Ženy to na mne vycítili a zrejme ocenili.“ Sexom vraj zaháňal nočné mory, ktoré vyplývali z jeho duševnej choroby zdedenej po otcovi - maniodepresívnej psychózy. Ide o poruchu, keď sa striedajú obdobia pokojného, ba veselého života, eufórie, s dlhodobými depresiami. Vtedy uvažoval i o samovražde. Po jeho smrti prenikla na verejnosť správa, že jednu zo svojich mileniek nahováral, aby sa spolu otrávili. Nepomáhali lieky ani elektrické šoky. V dobrej nálade žartoval aj so smrťou. „Pri mojej smole určite existuje posmrtný život!“
„Niekoľkokrát som ho chcela pre neveru opustiť, ale keď som videla, ako v noci trpí, nemohla som od neho odísť. Mal iba mňa…“ priznala jeho posledná manželka Jana. Zvykla si aj na to, že jeho milenky chodili do ich mlyna. „Časom som došla k tomu, že sa s tým dá žiť. Inak sa správal skvelo. Sú chlapi, ktorí síce nezahnú, ale ženu mlátia. Tie dievčatá, ktoré si vodil, boli celkom normálne a slušné. Bez problémov sme sa bavili. Horšie to bolo, keď sa tam náhodou stretli dve jeho milenky naraz. Ja som z toho mala zábavu, ale tie dve sa pustili do seba.“
Štyri či päť manželiek?
Či sa oženil už počas vojny so sesternicou Evou, o tom sa nedochovali oficiálne doklady. Navyše Eva sa nevrátila z koncentračného tábora. V rozhovore s Milanom Heinom, ktorý vyšiel knižne, však tvrdí: „Bol som päťkrát ženatý. To je predsa najjasnejší dôkaz, že túto inštitúciu neberiem príliš vážne.“ Ako jeho prvá manželka sa spomína herečka Stella Zázvorková. Vydržal s ňou však iba rok. Vraj ju prehral v šachu. Mali dcéru Janu Kateřinu, ktorá zdedila po otcovi duševnú chorobu. Navyše pri pracovnom vyťažení oboch rodičov jej chýbal človek, ktorý by jej venoval viac pozornosti a lásky. Kým bola jej matka na scéne, pustila si 15-ročná dievčina plyn a udusila sa. Ako druhú priviedol do sobášnej siene krásnu Kateřinu Soukupovú, ktorá sa po tom, čo ju komunistický režim obral o dedičstvo, mohla živiť ako vodička električky. Ani v tomto prípade nemalo manželstvo dlhé trvanie.
„Po rozvode s Kateřinou vstúpila do môjho života pôvabná a vzdelaná Milena, ktorá sa s mojím kolegom, znamenitým hercom Felixom Le Breux, rovnako práve rozviedla. Zakrátko som sa nasťahoval do jej bytu a vydržal som tam, čuduj sa svete, sedem rokov,“ spomínal. Nikdy sa nezosobášili a ako pár v skutočnosti žili len šesť mesiacov. Zvyšný čas bol Kopecký len jej akýmsi spolubývajúcim.
Pri natáčaní filmu Limonádový Joe mu padla do oka tanečnica Jana Lichtenbergová, ktorá vzhľadom pripomínala vtedajší sexsymbol Brigitte Bardotovú. Svadba bola rýchla, rovnako rýchle a krátke bolo aj ich spolužitie.
Až so štvrtou manželkou, baletkou Janou Křečkovou vydržal celé tri desaťročia. Ich dcéra Barbora o tragickej smrti nevlastnej sestry dlho nič nevedela. „To bolo tabu. V izbe bola jej fotka v rámiku, ale nikto mi o nej nič nepovedal,“ povedala pre magazín Aha. „Samozrejme, že som sa na ňu pýtala, ale nič som sa nedozvedela. Musela to byť pre otca veľká bolesť.“ Ani ona nepovažovala svoje detstvo za šťastné. „Už odmala som si pripadala ako cvičená opica. V škole som zapierala, že som jeho dcéra. Všetkým som hovorila, že mám otca zeleninára. Keď sa to donieslo do otcových uší, bol pohoršený, že sa zaňho hanbím. Nechcem povedať, že bol hrozný otec, ale deti ho nebavili, nevedel to s nimi. Mňa vlastne vychovávala babička. My sme nikdy neboli rodina.“ Z trucu, aby nemusela nosiť známe priezvisko, sa vydala ako tínedžerka. Aj ona zdedila po otcovi ťažké ochorenie, čo ju priviedlo do psychiatrickej liečebne v Bohuniciach. Našťastie, veda medzitým už pokročila a skúsení lekári ju dostali z najhoršieho.
V medzirozvodovom období nachádzal útechu u početných partneriek. Spomínajú sa mnohé známe herecké mená. Vydať zaňho sa chcela i Věra Chytilová. „Miloš bol muž, s ktorým som si priala založiť rodinu,“ spomínala známa režisérka. „Vedela som, že je veľký zvodca. Náš vzťah bol preto od začiatku v napätí. Dosť často sme sa hádali. Raz som naňho v rozčúlení vyliala hrnček mlieka a raz som ho zrazila z bicykla. Rozišli sme sa, keď si u mňa zabudol svoj denník. Po jednej návšteve si doň napísal vetu: Konečne doma, konečne pokoj. To ma ranilo. Vždy mi totiž tvrdil, ako veľmi ho mrzí, že už musí ísť.“
Rakovina a silná demencia
Prešiel operáciami pankreasu a hrubého čreva a bol odkázaný na vývod. V októbri 1989 mu pre zhubný nádor vybrali veľký kus žalúdka. Mal len 73 rokov, keď sa uňho prejavili silné príznaky demencie. Rýchlo zostarol a mal problémy so základnými životnými funkciami. Umiestnili ho v liečebni, kde zomrel 16. februára 1996. Šesť dní nato mal premiéru jeho posledný film - rozprávka Kúzelný mešec. Celkovo sa s jeho menom stretávame v 75 filmoch.
FOTO V GALÉRII
Vari najvýstižnejšie, hoci trochu abstraktne, vystihol povahu a život Miloša Kopeckého jeho herecký kolega Jiří Sovák: „Bol výnimočný. Vo svete plnom trojuholníkov bol kruhom. Ale nevedno prečo, stále sa snažil stať sa trojuholníkom.“
Text: Jozef Sliacky
