Pripojme sa na chvíľu ku kráľovskej poľovačke vo Francúzsku v roku 1737. Ďaleko pred hlavným vojom jazdcov a psov vyniká neuveriteľne rýchla postava - naháňa zajace a prináša úlovok lovcom. Keď sa bližšie pozrieme na túto bytosť utekajúcu po štyroch, nie je to pes, ale dievča vo veku asi pätnásť rokov.
Divoká Memmie
Jej meno je Memmie Le Blanc, známa ako divoké dievča zo Songy, pomenovaná po dedine v severovýchodnom Francúzsku, kde ju v roku 1731 chytili. V tom čase prespávala v korune stromu, spievala ako vtáčik a liezla hore a dole po kmeňoch tak ľahko ako veverička.
Miestni obyvatelia utekali pred týmto dieťaťom lesa, ako keby to bol diabol. Neskôr sa na ňu pozrel jeden z prvých teoretikov ľudskej evolúcie lord Monboddo. Keď sa Memmie naučila rozprávať, odhalila, že jej život v divočine nebol ľahký.
Ironicky, práve civilizácia ju takmer zabila. Víno a soľ zapríčinili, že stratila zuby, vyhrievané miestnosti a varené jedlo spôsobili vážne ochorenia. Uzdravila sa, keď jej lekár odporučil jesť živé holuby a kurčatá, z ktorých cicala teplú krv. Pri jednej príležitosti z miestnej kuchyne vzala králika, stiahla ho z kože a zjedla surového. Navyše Memmie vo svete ľudí objavila nové pocity ako hanba či rozpaky - dievča s nimi zoznámili hlavne mníšky, ktoré ju síce prichýlili, ale celkom nedokázali zakryť svoju nechuť voči nej.
Skutočný Mauglí
Po stáročia nás príbehy divých detí fascinovali. Ich život zmazal hranicu oddeľujúcu ľudí od zvierat a nastolil veľa otázok. Napríklad upriamil pozornosť na dôležitosť vývoja človeka v ranom štádiu detstva.
Postoje voči Memmie sa pohybovali od vedeckej zvedavosti po pocit odporu. Do konca 19. storočia sa však našli aj takí, ktorí tieto deti romantizovali. V roku 1895 uzrelo svetlo sveta dielo Rudyarda Kiplinga Kniha džunglí, ktorá dala svetu chlapca menom Mauglí, vyrastajúceho medzi vlkmi.
Umenie v tomto prípade takmer isto našlo inšpiráciu v živote. Jedným kandidátom na „skutočného Mauglího“ bol Dina Sanichar, ktorého našli žiť s vlkmi v džungli Uttarpradéša v severnej Indii v roku 1872. Nebol jediný. Britská správa Indie zaznamenala v 19. storočí niekoľko takýchto prípadov.
Ďalší je z roku 1847. Išlo o chlapca, ktorý sa pohyboval s vlkmi v okolí mesta Čandúr tiež v Uttarpradéši. Chytil ho istý vojak a miestni dedinčania. Jedol iba surové mäso a správal sa ako zviera. Kým jedol, nepustil k sebe ľudí, ale pes mu zjavne starosti nerobil. Dieťa bolo imúnne proti chladu, keď mu dali prikrývku, roztrhalo ju. Žilo ešte v roku 1850 pri Sultanpúre a hovorilo sa o ňom, že je „veľmi zanedbané, čo sa týka zvykov“ - vyhľadávalo spoločnosť psov a šakalov.
Možno najpozoruhodnejším bol príbeh z roku 1893. Divokú dievčinu pri Kalkate vychovávala medvedica. Robotníci ju objavili sediacu pri nore zvieraťa v pralese v Džalpáiguri. Vedcov dieťa okamžite zaujalo, snažili sa najmä zodpovedať otázku, či mu medvedica dávala svoje mlieko. Lebo je zásadný rozdiel, či zviera ľudské mláďa doslova vychovávalo alebo chúďa bolo ponechané napospas osudu a muselo sa o seba samo postarať.
Pravdepodobnejšia je prvá možnosť. Očití svedkovia viacerých zážitkov chlapca z Čandúru tvrdili, že vlčica poskytovala dieťaťu a svojim mláďatám rovnakú starostlivosť. Okrem toho existuje mnoho zdokumentovaných prípadov, keď sa jeden druh zvieraťa staral o mláďa druhého. Začiatkom 20. storočia v londýnskej zoo si napríklad sučka retrievera adoptovala malého tigra a polárneho medveďa.
Nešťastný Pantoja
Zvážme iný prípad. Narodený do extrémnej chudoby v Andalúzii v roku 1946 mal Marcos Pantoja veľmi zlé detstvo. Rodičia ho ako sedemročného predali pastierovi kôz v horách Sierra Moreny. Ten však onedlho umrel a Marcos sa musel naučiť, ako prežiť. Pozoroval vtáky a zvieratá, jedol bobule a korienky. Život mu zrejme zachránila náhoda - pred búrkou sa ukryl v jaskyni, kde objavil niekoľko vlčích mláďat. Keď prišla vlčica s mäsom, najskôr na Pantoju vrčala, potom mu však dala najesť. Bol to vraj pre neho začiatok mimoriadne dobrého obdobia, pred ním bolo jedenásť najlepších rokov v živote.V roku 2018 povedal Pantoja v jednom z rozhovorov, že nie iba vlky, ale aj líšky a hady boli jeho priateľmi a že s nimi hovoril hybridným, ľudsko-zvieracím jazykom.
Polícia našla Marcosa v roku 1965. Už nevedel hovoriť po španielsky, hoci tomuto jazyku rozumel. Násilím ho premiestnili z horského domova a nasťahovali do kláštora v Madride. Po čase sa dostal späť do civilizácie, ale veľmi si tento návrat nepochvaľuje. Zažil vraj najmä rozpaky, strach a nedôveru. Ako tvrdí, ľudia ho neraz ponížili a oklamali.
Život s opicami
V roku 1954 sa štvorročné dievča hralo v záhrade v odľahlej kolumbijskej dedine, keď ho uniesli. Nie nadlho, únoscovia ho z neznámej príčiny nechali opustené v dažďovom pralese. Najskôr prepadlo úplnej hrôze, muselo totiž žiť s opicami. Ale postupne si zvyklo. Začalo chodiť po štyroch, prestalo dokonca myslieť v ľudskej reči a začalo sa učiť základný opičí jazyk. Spriatelilo sa najmä s mladšími opicami, nosilo ich na chrbte. Ale nevyhýbalo sa ani starším, jedna mu dokonca zachránila život. Omylom vraj zjedlo jedovatý plod a zviera ho nútilo piť vodu, kým sa nepovracalo.
Skutočné peklo Marinu Chapmanovú však čakalo až po odchode z divočiny. Potulovala sa po uliciach, chvíľu bola vydaná na milosť vlastníka bordelu, neskôr ako otrok slúžila mafiánskej rodine v meste Cúcta. Nakoniec všetko dobre dopadlo, zachránila ju miestna rodina a dnes žije v anglickom Bradforde, je šťastne vydatá a má dve deti.
FOTO V GALÉRII
Svoj príbeh dokonca vydala aj knižne, ale nie všetci jej veria. Podozrivé sú najmä jej rané spomienky, antropológovia tiež spochybnili opisy správania opíc druhu malpa kapucínska, s ktorými údajne žila. Napriek tomu je hlavný odkaz Chapmanovej príbehu veľavravný - zvieratá sa k ľuďom neraz správajú lepšie ako samotní ľudia.
Kiplingov Mauglí
Kniha džunglí je dvojzväzková zbierka próz anglického viktoriánskeho spisovateľa Rudyarda Kiplinga, cyklus príbehov o zvieratách a ľuďoch zasadený do exotického prostredia. Základom diela je príbeh chlapca Mauglího, ktorý vyrastal medzi zvieratami a naučil sa poznať ich „zákon“. V diele sa rozpráva príbeh, ako bol Mauglí prijatý do vlčej svorky na príhovor medveďa Balúa, potom život medzi zvieratami a nakoniec návrat k ľuďom. Kniha vyšla v rokoch 1894 a 1895.
Text: PETER SOBČÁK
