O prvej republike toho verejnosť dodnes veľa nevie. Oba nasledujúce režimy, fašistický aj komunistický, sa snažili informácie o nej vymazať alebo aspoň skresliť v očiach ľudí. Až po Nežnej revolúcii došlo k zmene, no aj tá smerovala skôr k idealizovaniu tohto krátkeho, no dôležitého úseku v našich dejinách. Na Slovensku toho síce bolo menej, veď nemáme ani stály sviatok 28. októbra, ale romantických predstáv o vtedajšej spoločnosti, politike či ekonomike je dosť.

Zlatý vek?

Podľa českého historika Pavla Fabiniho si mnohí prvú republiku predstavujú ako „zlatý vek“, keď ľudia boli poctiví, na úrovni a morálka a občianske cnosti slávili žatvu. Existuje mýtus, že štát stavaný na republikánskych princípoch sa správal tak, ako sa patrí, a napriek snahe našich politikov sme o tento raj nakoniec prišli pre zahraničné intrigy. Vraj za to sčasti môže vtedajšia propaganda, ktorá síce cielila na našich pradedkov a prababičky, no zotrvačnosťou zasiahla aj ďalšie generácie. Ako povedal Fabini pre Lidové noviny, mýtus použili aj v 90. rokoch. „K čomu inému sme sa však mali upnúť? Prvá republika bola jediné skutočne demokratické obdobie našich dejín - medzi žalárom národov a totalitami. Takéto skratkovité vnímanie sa potom opakuje prostredníctvom ustálených klišé,“vysvetľuje Fabini. Ako dopĺňa, bolo to obdobie relatívneho pokoja medzi dvoma obrovskými konfliktmi, preto naň dnes málokto pozerá kriticky.

Mýtus krajiny bez korupcie

Ako český historik Fabini vysvetľuje, niekedy počúva, že za prvej republiky nebola korupcia, že politici sa snažili vládnuť v prospech všetkých, zohľadňovali potreby menšín a celá spoločnosť bola zomknutá. Podľa neho sa vo verejnom priestore kradlo a štátni predstavitelia si s tým nevedeli poradiť. Ľudí do funkcií dosadzovali na základe politickej príslušnosti a nikto sa nad tým nepozastavoval. „Naopak, pre mnohých bolo práve získanie nejakej materiálnej výhody hlavným motívom aktívneho politického angažovania,“ vysvetlil Fabini českým médiám.

Národné trenice

Ďalším mýtom je podľa neho zomknutá spoločnosť. Vôbec to tak nebolo. „Jednotlivé národnosti nedostali to, čo im sľúbili, či už ide o Slovákov, alebo Rusínov. Ani k Nemcom vláda nepristupovala v rukavičkách,“ vraví Fabini. Vtedajšia spoločnosť podľa ďalších bola relatívne antisemitská, čo plynulo prešlo do nenávisti počas druhej svetovej vojny. Nacionalisti u nás vyčítajú prvej republike koncept jedného národa. Ako však vysvetľuje historička práva Katarína Zavacká, pojem jedného národa, ktorý sa uvádzal vo Washingtonskej deklarácii ako czechoslovak nation, znamenal ľud, politický národ s nejakou politickou vôľou, napríklad vytvoriť štát aj jeho konkrétnu formu. Slováci neboli odnárodňovaní, práve naopak.

Ekonomická špička?

Vo verejnosti často rezonuje mýtus, že Československá republika bola ekonomicky veľmi úspešná. Je síce pravda, že Česko patrilo k najviac rozvinutým oblastiam Rakúska-Uhorska, čo sa týka priemyslu, no ten bol odkázaný na dovoz surovín. Sklárne, cukrovary, pivovary a ďalšie fabriky potrebovali vyrábať z dovezených surovín, no dopravné ani obchodné spojenia rozpad ríše nie vždy vydržali. Nehovoriac o tom, že nie všetky časti novej republiky na tom boli v rozvoji industrializácie rovnako ako Česko. Dovoz ovplyvnili aj nové clá, ktoré síce prinášali do štátneho rozpočtu peniaze, no zdraželi výrobky, na ktoré sa špecializovali iné oblasti Rakúsko-Uhorska. Najmä poľnohospodárske.

Československo: V určitých ohľadoch to bola výnimočná krajina, mala však aj svoje slabiny, ktoré si netreba idealizovať. Skôr by bolo dobré viac študovať históriu, pochopiť ju a poučiť sa.
Československo: V určitých ohľadoch to bola výnimočná krajina, mala však aj svoje slabiny, ktoré si netreba idealizovať. Skôr by bolo dobré viac študovať históriu, pochopiť ju a poučiť sa.
Zdroj: profimedia.sk

Šetriť a pracovať

Dôsledkom prvej svetovej vojny bola inflácia a problémy s odbytom, ktorý bolo treba hľadať nanovo. Vtedajší trh však fungoval inak ako dnes, bankový sektor bol s politikou spätý oveľa viac, než je to v súčasnosti, a dalo by sa povedať, že vedel o všetkom, čo sa v krajine dialo. Ministrom financií bol Alois Rašín a ten presadzoval najmä koncepciu pracovať a šetriť. Československo však naozaj patrilo medzi krajiny, ktorým sa darilo. V dobovom rebríčku, kde bolo vtedajších 42 štátov sveta, sa Československo umiestnilo v prvej tretine.

Bohatí?

S tým súvisí ďalší romantizujúci mýtus o krásne oblečených dámach, pánoch v oblekoch a s klobúkmi a o tom, že úspech krajiny cítili všetci obyvatelia. Je pravda, že platy rástli. Kým v roku 1918 zarábali priemerní zamestnanci medzi 135 až 260 korunami, o desať rokov to bolo vyše 500 korún. Ceny však neboli nízke, chlieb stál 3,40 koruny, kilo bravčového 17 korún, liter piva do troch korún. Krajinu ovplyvnila vojna. Mnohí muži sa nevrátili, iní sa vrátili ranení. Lekári, ktorí ich liečili, buď neboli dostupní, alebo boli drahí. Za všetko v zdravotníctve sa platilo. Mnohé bohaté rodiny upadli pre vojnu a liečbu zranených otcov do chudoby. Ľudia sa museli obracať. Približne 50 percent ľudí žilo v jednej miestnosti s celou rodinou. Z tisíc novorodencov zomieralo 48. Až 228-tisíc ľudí po vojne nemalo prácu. Na druhej strane, aby rodiny prežili, pracovali niekedy už 14-ročné deti, hoci prvorepublikový štát sa snažil detskú prácu potláčať.

Odbory, nie štát

S tým súvisí problém sociálneho zabezpečenia. Dnes sa štáty počas krízy snažia občanov chrániť opatreniami v sociálnej oblasti. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch však fungovala ekonomika trochu iným spôsobom. V prvých pár rokoch existencie republiky vyplácal dávku v nezamestnanosti štát. Zároveň fungoval istý druh zamestnaneckých fondov, založený na kolegialite zamestnancov, ktorý kumuloval poplatky a v prípade núdze vyplácal peniaze, ak napríklad fabrika nevyrábala pre nedostatok zákaziek. V roku 1925 sa to trochu zmenilo, keď štát nezamestnaným vyplatil na každú korunu z odborových peňazí korunu navyše. Zamestnanci sa mohli rozhodnúť pre výšku členského poplatku odborom a od toho sa odvíjala ich dávka v nezamestnanosti. Čiže išlo o niečo ako dobrovoľné poistné.

Tvrdý politický boj

Ani politici za prvej republiky neboli všetci cnostní. Paralely so súčasnosťou sa nájdu. Napríklad niekoľkonásobný minister Jiří Stříbrný, ktorého strana dôsledne politicky nominovala svojich členov a priaznivcov aj na nižšie miesta v štátnej správe, bol majiteľom bulvárnych novín a vďaka svojim podnikateľským aktivitám stranu sponzoroval. V roku 1926 po prepuknutí údajnej úplatkárskej kauzy musel odísť z funkcie ministra obrany, neskôr ho očistili. Do svojho úhlavného nepriateľa Beneša si však rád kopol, najskôr brožúrou Kdo je vinen a neskôr, počas okupácie, vniesli jeho noviny do verejného slovníka pojem odbenešiť.

Podnikatelia v politike

Veľký vplyv na dianie v krajine mali aj veľkopodnikatelia a na rozdiel od súčasnosti sa k tomu priznávali. Niečo ako tieňovú vládu tvoril Tomáš Baťa, bankár Jaroslav Preiss či priemyselník Karel Loevenstein. Vtedajšie myslenie obyčajných ľudí však bolo iné ako dnes. Vplyv podnikateľov a mimoriadne bohatých ľudí na politiku vnímali ako niečo legitímne. Napríklad Preiss, s prezývkou Žralok od Prašnej brány, navrhol črty menovej reformy a stál v pozadí nostrifikácie, teda prevedenia sídiel veľkých podnikov z Rakúska. Stál na čele Živnobanky, ktorá mala podiely v mnohých dôležitých podnikoch a ďalšie úverovala. Anarchokomunistický atentátnik, ktorý v roku 1922 smrteľne zranil ministra Aloisa Rašína, priznal, že plánoval Preissovu smrť. O tom, že prvú republiku si idealizujeme, svedčí to, že krajina, v ktorej vykonali atentát na ministra, nemohla byť dokonalá.