Jeho celé meno bolo Luigi Amedeo Giuseppe Maria Ferdinando Francesco di Savoia, od roku 1890 s prídavkom duca d’Abruzzi - vojvoda abruzzský. Narodil sa 29. januára 1873 v Madride ako tretí syn kráľovskej rodiny. Otec Amadeo I. Savojský sedel na rozkolísanom španielskom tróne, krátko po synovom narodení abdikoval a rodina sa vrátila do Talianska. Matka Mária Viktória, kňažná z Aosty, zomrela, keď mal chlapec tri roky.

Zdedené postavenie velilo princovi zdokonaľovať sa už od&nbsp;šiestich rokov vo vojenskom umení. Letá trávil v&nbsp;horách. Ako deväťročný v&nbsp;spoločnosti kvalitných horských vodcov vystúpil na&nbsp;alpské dominanty Mont Blanc a&nbsp;Monte Rosu. Mal len šestnásť, keď nastúpil na&nbsp;palubu lode Amerigo Vespucci a&nbsp;za&nbsp;tri a&nbsp;pol roka oboplával zemeguľu. Počas dlhej plavby trávil najviac času s&nbsp;poručíkom Umbertom Cagnim, s&nbsp;ktorým ho spájal záujem o&nbsp;geografiu a&nbsp;ktorý bol neskôr jeho najzdatnejším spoločníkom na&nbsp;objaviteľských cestách.

Taliansko sa nemohlo pýšiť takými obrovskými koloniálnymi ríšami ako španielska, britská či portugalská koruna. Do&nbsp;jeho područia spadal východný roh Afriky - Somálsko. Domorodé kmene a&nbsp;ich náčelníci nie vždy dobrovoľne prijímali talianske jarmo. V&nbsp;roku 1893 došlo k&nbsp;vzburám. Ako dôstojníka vyslali robiť poriadky aj savojského vojvodu. Po&nbsp;vylodení v&nbsp;Mogadiše sa do&nbsp;Afriky zamiloval priam na&nbsp;prvý pohľad.

Ale jeho záujmy a&nbsp;ciele boli rôznorodé. Lákalo ho tajomno, neznáme kúty zemegule. V&nbsp;rokoch 1894 - 1896 ju druhý raz oboplával. Dlhšie zastávky v&nbsp;indických a&nbsp;amerických prístavoch využil na&nbsp;výpravy do&nbsp;vnútrozemia, na&nbsp;úpätie večne bielych Kordiller či Himalájí.

Prvý veľký horolezecký a&nbsp;objaviteľský úspech Luigiho d’Abruzziho sa spája s&nbsp;druhou najvyššou horou severoamerického kontinentu Mount Saint Elias. Prvého augusta 1897 abruzzský vojvoda s&nbsp;Umbertom Cagnim a&nbsp;ďalšími odvážlivcami zastali na&nbsp;jej vrchole. Išlo o&nbsp;pozoruhodný výkon. Náročnosť výstupu znásobuje odľahlosť hory od&nbsp;obývaných kútov Aljašky a&nbsp;Kanady a&nbsp;tým dlhý prístup pozemnou cestou k&nbsp;jej úpätiu. K&nbsp;tomu musíme prirátať nevyspytateľné počasie s&nbsp;víchricami, mrazmi a&nbsp;so snehovými búrkami. K&nbsp;hore s&nbsp;úctou vzhliadalo už miestne domorodé a&nbsp;inuitské obyvateľstvo. V&nbsp;jeho povestiach sa hovorilo o&nbsp;fatamorgánach, ktoré dokážu zmiasť odvážlivca, čo sa priblíži k&nbsp;úpätiu. „Jasne sme videli domy, dobre ohraničené ulice a&nbsp;stromy,“ tvrdil neznámy cestovateľ na&nbsp;stránkach The New York Times. „Sem-tam sa týčili vysoké veže nad obrovskými budovami, ktoré vyzerali ako staré mešity alebo katedrály.“ O&nbsp;to viac vojvodu Hora svätého Eliáša lákala.

Na&nbsp;konci 19. a&nbsp;začiatku 20. storočia medzi hlavné objaviteľské ciele patrili arktické oblasti zemegule. Do&nbsp;súboja o&nbsp;dosiahnutie magického severného bodu sa zapojil aj Luigi d’Abruzzi so svojím 20-členným expedičným tímom. Kúpil veľrybársku loď Jason s&nbsp;výtlakom 570 ton. Premenoval ju na&nbsp;Stella Polar - Polárna hviezda - a&nbsp;dal ju upraviť uznávanému nórskemu konštruktérovi Colinovi Archerovi. Z&nbsp;pevnosti v&nbsp;Christianii, dnešnom Osle, zaznela 12. júna 1899 salva z&nbsp;hlavní 21 diel a&nbsp;loď zamierila do&nbsp;ruského Archangeľska. Tam sa polárnikom dostalo srdečného prijatia. „Mestské divadlo pripravilo vojvodovi z&nbsp;Abruzzi mimoriadne predstavenie,“ písali miestne noviny 7. júla. „Hrala sa dráma Princezná z&nbsp;Bagdadu pozostávajúca z&nbsp;troch dejstiev. Pred zdvihnutím opony zahral orchester taliansku kráľovskú hymnu.“ Priateľské privítanie ocenil i&nbsp;sám vojvoda, ktorý zdôraznil, že hoci on a&nbsp;jeho druhovia boli katolíci, dovolili im pripojiť sa k&nbsp;omši v&nbsp;pravoslávnom kostole.

Počas krátkeho arktického leta sa výprava dostala k&nbsp;Zemi Františka Jozefa, kde - konkrétne na&nbsp;Rudolfovom ostrove, najsevernejšej súši Euroázie - si polárnici vybudovali zimný tábor. Aj v&nbsp;tvrdých podmienkach severskej zimy d’Abruzzi viedol svoj tím k&nbsp;vedeckej práci. Veril, že pól má na&nbsp;dosah ruky a&nbsp;že ho naň privezú sane ťahané psami. Jeho osobné ambície však zmarili omrznuté prsty. O&nbsp;útok sa pokúsila skupinka desiatich mužov. Pod vedením Umberta Cagniho vyrazili 11. marca 1900. Postupne sa museli dve trojice vrátiť, z&nbsp;nich prvá vedená poručíkom Querinim sa navždy stratila. Štyria dobrodruhovia 25. apríla dosiahli 86 stupňov, 33 minút a&nbsp;49 sekúnd severnej zemepisnej šírky, čím prekonali dovtedajší rekord nórskeho polárnika Fridtjofa Nansena spred piatich rokov. K&nbsp;dosiahnutiu cieľa im chýbalo „len“ tri a&nbsp;pol stupňa, no Cagni nechcel riskovať život svoj a&nbsp;svojich druhov a&nbsp;zavelil na&nbsp;ústup. Doživotnou spomienkou na&nbsp;polárne dobrodružstvo mu zostal prst, ktorý si zamrznutý musel sám amputovať. Do&nbsp;tábora sa vrátili 23. júna a&nbsp;v&nbsp;auguste zamierila Polárna hviezda späť na&nbsp;juh.

Hoci Taliani nezastali na&nbsp;póle, išlo o&nbsp;úspech, ktorý oslávil veršami básnik Giovanni Pascoli. Vojvoda kládol dôraz i&nbsp;na&nbsp;vedecký výskum a&nbsp;na&nbsp;to, aby takáto expedícia bola povzbudením pre taliansky národ. „Často sa diskutovalo o&nbsp;praktickom využití polárnych expedícií,“ napísal. „Ak vezmeme do&nbsp;úvahy len morálnu výhodu, ktorú tieto výpravy získajú, myslím si, že by to stačilo na&nbsp;kompenzáciu obetí, ktoré si vyžadujú. Ako sa ľudia, ktorí prekonávajú ťažkosti v&nbsp;každodennom boji, cítia posilnení na&nbsp;stretnutie s&nbsp;ešte väčšími ťažkosťami, tak by sa aj národ mal cítiť ešte viac povzbudený a&nbsp;pobádaný úspechom, ktorý dosiahli jeho synovia, aby vytrval v&nbsp;úsilí o&nbsp;svoju veľkosť a&nbsp;prosperitu.“ Tie povzbudzujúce slová musíme vnímať v&nbsp;súvislosti so smrťou talianskeho kráľa Umberta I., ktorého práve v&nbsp;čase expedície 29. júla 1900 v&nbsp;Monze zavraždili.

V&nbsp;roku 1906 vymenil chlad severu za&nbsp;trópy rovníkovej Afriky, kde ho lákali tajomné Mesačné hory, ako ich označoval Ptolemaios, masív Ruwenzori. Prešiel ním krížom-krážom a&nbsp;zdolával štvor- i&nbsp;päťtisícové vrcholy vrátane najvyššej hory s&nbsp;výškou 5&nbsp;109 m nad morom - Stanleyho alebo Margheritin štít, domorodcami nazývaný Ngaliema.

V&nbsp;tom čase si však na&nbsp;vojvodovi zgustla svetová tlač nie pre cestovateľské úspechy, ale pre románik s&nbsp;Katherine Hallie „Kitty“ Elkinsovou. Novinári hľadali odpoveď na&nbsp;otázku, či je za&nbsp;tým čistá láska alebo bohaté dedičstvo po&nbsp;jej otcovi, senátorovi za&nbsp;Západnú Virgíniu Davisovi Elkinsovi, nekorunovanom „kráľovi uhlia a&nbsp;ocele“. Zasiahol vojvodov bratranec, taliansky kráľ Viktor Emanuel III. a&nbsp;najmä kráľovná matka Margherita Savojská, ktorá zabránila prípadnému sobášu. Ukázalo sa, že obrovský majetok nestačí, ak neveste nekoluje v&nbsp;žilách modrá krv. Rodina mu radila, aby sa oženil s&nbsp;Antoinettou „Amber“ Brizziovou, dcérou jedného z&nbsp;najbohatších severotalianskych vinohradníkov, ale to zase nebolo po&nbsp;vôli jemu a&nbsp;zostal slobodný.

V&nbsp;roku 1909 podnikol d’Abruzzi výpravu do&nbsp;Karakoramu. Z&nbsp;druhej najvyššej hory sveta K2 (Čhogori, 8&nbsp;611 m) sa musel vrátiť asi z&nbsp;výšky 6&nbsp;250 m presvedčený, že jej zdolanie je nad ľudské sily. V&nbsp;tom sa síce mýlil, ale ako sa neskôr ukázalo, ním vytýčená výstupová cesta juhovýchodným pilierom je najschodnejšia. Aj preto sa K2 vníma ako „talianska“ hora a&nbsp;výstup Abruzziho pilierom za&nbsp;„normálny“. Pravda, o&nbsp;aké náročné podujatie ide, dokladá fakt, že prví ľudia sa dostali na&nbsp;vrchol až v&nbsp;posledný júlový deň roku 1954. Opäť išlo o&nbsp;taliansku expedíciu vedenú Arditom Desiom. Prvenstvo na&nbsp;„kádvojke“ patrí Linovi Lacedellimu a&nbsp;Achillovi Compagnonimu. Po&nbsp;nich boli úspešní Japonci až po&nbsp;23 rokoch - 9. augusta 1977. Šéf výpravy Ičiro Jošizawa pritom využil služby viac ako 1&nbsp;500 nosičov.

Nepriaznivé počasie zabránilo d’Abruzzimu dostať sa i&nbsp;na&nbsp;vrchol Čogolisy (7 665 m n. m.), no dosiahnutých 7&nbsp;498 metrov bolo novým výškovým rekordom. O&nbsp;tom, o&nbsp;akú náročnú horu ide, najlepšie svedčí fakt, že sa stala osudnou legendárnemu rakúskemu horolezcovi Hermannovi Buhlovi, ktorý na&nbsp;nej zahynul 27. júna 1957. Úspešná bola až rakúska expedícia vedená Eduardom Koblmüllerom. Vrcholová dvojica Fred Pressl a&nbsp;Gustav Ammerer zastala na&nbsp;hlavnom vrchole Čogolisy 2. augusta 1975.

Dobrodružný vojvoda mal v&nbsp;plánoch ďalšie objaviteľské expedície, no v&nbsp;roku 1914 sa rozhorela prvá veľká vojna 20. storočia. Z&nbsp;bojovej lodi Conte di Cavour, kotviacej v&nbsp;prístave Taranto, velil Spojeným námorným silám. Viac ako v&nbsp;boji sa vyznamenal evakuáciou asi 185-tisíc Srbov do&nbsp;zázemia v&nbsp;Taliansku. Keď v&nbsp;decembri 1916 narazila vojnová loď Regina Margherita pri albánskych brehoch na&nbsp;míny a&nbsp;potopila sa, generálny štáb rozhodol o&nbsp;odvolaní d’Abruzziho z&nbsp;veliteľského postu napriek tomu, že ho ku koncu vojny povýšili na&nbsp;admirála. Ako oficiálny dôvod sa uvádzajú choroby, ktoré „nadobudol“ počas polárnych a&nbsp;veľhorských expedícií.

Posledné roky v&nbsp;milovanom Somálsku

Mal síce len 45 rokov, ale horolezecké lano zavesil na&nbsp;klinec. Prijal Mussoliniho ponuku viesť misiu na&nbsp;kráľovský dvor v&nbsp;Addis Abebe. V&nbsp;Etiópii práve vrcholil boj o&nbsp;moc medzi cisárovnou Zauditou I. a&nbsp;jej bratrancom Tafarim Makonnenom, ktorý ako vládca vystupoval pod menom Haile Selassi I. Medzi darmi bol aj najmodernejší tank Fiat 3000, čo neskôr Mussolini oľutoval.

Počas pobytu v&nbsp;Habeši, ako vtedy Etiópiu volali, objavil pramene rieky Webi Shebele. Práve jej údoliu na&nbsp;dolnom toku v&nbsp;susednom Somálsku venoval v&nbsp;posledných rokoch najväčšiu pozornosť. Poľnohospodárska spoločnosť, ktorú založil a&nbsp;do&nbsp;ktorej vložil kapitál, prosperovala najmä produkciou cukru.

Písalo sa a&nbsp;hovorilo o&nbsp;jeho údajnom pomere s&nbsp;mladou somálskou princeznou Fadumou Ali. Niektoré zdroje tvrdia, že sa s&nbsp;ňou dokonca oženil. Fakt je, že bola pri ňom do&nbsp;poslednej chvíle jeho života. V&nbsp;Somálsku, konkrétne v&nbsp;dedine, ktorú v&nbsp;roku 1920 založil a&nbsp;ktorá vtedy niesla jeho meno Duca degli Abruzzi, ho 18. marca 1933 zastihla smrť. Odišiel bez potomkov a&nbsp;podľa poslednej vôle ho pochovali na&nbsp;brehu spomenutej rieky.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/dobrodruh-nedbal-svoju-modru-krv-radsej-zdolaval-vysoke-vrchy" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

V súčasnom Somálsku zmietanom občianskou vojnou hrozilo, že jeho hrob bude zneuctený. Misia v roku 1992 chcela preniesť vojvodove telesné pozostatky do Talianska, ale u miestneho obyvateľstva mal takú dobrú povesť, že sa proti tomu vzbúrilo. Iný názor mali islamské milície, ktoré v roku 2006 dedinu i hrobku zničili.&nbsp;