Jeho celé meno bolo Luigi Amedeo Giuseppe Maria Ferdinando Francesco di Savoia, od roku 1890 s prídavkom duca d’Abruzzi - vojvoda abruzzský. Narodil sa 29. januára 1873 v Madride ako tretí syn kráľovskej rodiny. Otec Amadeo I. Savojský sedel na rozkolísanom španielskom tróne, krátko po synovom narodení abdikoval a rodina sa vrátila do Talianska. Matka Mária Viktória, kňažná z Aosty, zomrela, keď mal chlapec tri roky.

Letá na horách

Zdedené postavenie velilo princovi zdokonaľovať sa už od šiestich rokov vo vojenskom umení. Letá trávil v horách. Ako deväťročný v spoločnosti kvalitných horských vodcov vystúpil na alpské dominanty Mont Blanc a Monte Rosu. Mal len šestnásť, keď nastúpil na palubu lode Amerigo Vespucci a za tri a pol roka oboplával zemeguľu. Počas dlhej plavby trávil najviac času s poručíkom Umbertom Cagnim, s ktorým ho spájal záujem o geografiu a ktorý bol neskôr jeho najzdatnejším spoločníkom na objaviteľských cestách.

Taliansko sa nemohlo pýšiť takými obrovskými koloniálnymi ríšami ako španielska, britská či portugalská koruna. Do jeho područia spadal východný roh Afriky - Somálsko. Domorodé kmene a ich náčelníci nie vždy dobrovoľne prijímali talianske jarmo. V roku 1893 došlo k vzburám. Ako dôstojníka vyslali robiť poriadky aj savojského vojvodu. Po vylodení v Mogadiše sa do Afriky zamiloval priam na prvý pohľad.

Na Hore svätého Eliáša

Ale jeho záujmy a ciele boli rôznorodé. Lákalo ho tajomno, neznáme kúty zemegule. V rokoch 1894 - 1896 ju druhý raz oboplával. Dlhšie zastávky v indických a amerických prístavoch využil na výpravy do vnútrozemia, na úpätie večne bielych Kordiller či Himalájí.

Prvý veľký horolezecký a objaviteľský úspech Luigiho d’Abruzziho sa spája s druhou najvyššou horou severoamerického kontinentu Mount Saint Elias. Prvého augusta 1897 abruzzský vojvoda s Umbertom Cagnim a ďalšími odvážlivcami zastali na jej vrchole. Išlo o pozoruhodný výkon. Náročnosť výstupu znásobuje odľahlosť hory od obývaných kútov Aljašky a Kanady a tým dlhý prístup pozemnou cestou k jej úpätiu. K tomu musíme prirátať nevyspytateľné počasie s víchricami, mrazmi a so snehovými búrkami. K hore s úctou vzhliadalo už miestne domorodé a inuitské obyvateľstvo. V jeho povestiach sa hovorilo o fatamorgánach, ktoré dokážu zmiasť odvážlivca, čo sa priblíži k úpätiu. „Jasne sme videli domy, dobre ohraničené ulice a stromy,“ tvrdil neznámy cestovateľ na stránkach The New York Times. „Sem-tam sa týčili vysoké veže nad obrovskými budovami, ktoré vyzerali ako staré mešity alebo katedrály.“ O to viac vojvodu Hora svätého Eliáša lákala.

Najbližšie k severnému pólu

Na konci 19. a začiatku 20. storočia medzi hlavné objaviteľské ciele patrili arktické oblasti zemegule. Do súboja o dosiahnutie magického severného bodu sa zapojil aj Luigi d’Abruzzi so svojím 20-členným expedičným tímom. Kúpil veľrybársku loď Jason s výtlakom 570 ton. Premenoval ju na Stella Polar - Polárna hviezda - a dal ju upraviť uznávanému nórskemu konštruktérovi Colinovi Archerovi. Z pevnosti v Christianii, dnešnom Osle, zaznela 12. júna 1899 salva z hlavní 21 diel a loď zamierila do ruského Archangeľska. Tam sa polárnikom dostalo srdečného prijatia. „Mestské divadlo pripravilo vojvodovi z Abruzzi mimoriadne predstavenie,“ písali miestne noviny 7. júla. „Hrala sa dráma Princezná z Bagdadu pozostávajúca z troch dejstiev. Pred zdvihnutím opony zahral orchester taliansku kráľovskú hymnu.“ Priateľské privítanie ocenil i sám vojvoda, ktorý zdôraznil, že hoci on a jeho druhovia boli katolíci, dovolili im pripojiť sa k omši v pravoslávnom kostole.

Počas krátkeho arktického leta sa výprava dostala k Zemi Františka Jozefa, kde - konkrétne na Rudolfovom ostrove, najsevernejšej súši Euroázie - si polárnici vybudovali zimný tábor. Aj v tvrdých podmienkach severskej zimy d’Abruzzi viedol svoj tím k vedeckej práci. Veril, že pól má na dosah ruky a že ho naň privezú sane ťahané psami. Jeho osobné ambície však zmarili omrznuté prsty. O útok sa pokúsila skupinka desiatich mužov. Pod vedením Umberta Cagniho vyrazili 11. marca 1900. Postupne sa museli dve trojice vrátiť, z nich prvá vedená poručíkom Querinim sa navždy stratila. Štyria dobrodruhovia 25. apríla dosiahli 86 stupňov, 33 minút a 49 sekúnd severnej zemepisnej šírky, čím prekonali dovtedajší rekord nórskeho polárnika Fridtjofa Nansena spred piatich rokov. K dosiahnutiu cieľa im chýbalo „len“ tri a pol stupňa, no Cagni nechcel riskovať život svoj a svojich druhov a zavelil na ústup. Doživotnou spomienkou na polárne dobrodružstvo mu zostal prst, ktorý si zamrznutý musel sám amputovať. Do tábora sa vrátili 23. júna a v auguste zamierila Polárna hviezda späť na juh.

Hoci Taliani nezastali na póle, išlo o úspech, ktorý oslávil veršami básnik Giovanni Pascoli. Vojvoda kládol dôraz i na vedecký výskum a na to, aby takáto expedícia bola povzbudením pre taliansky národ. „Často sa diskutovalo o praktickom využití polárnych expedícií,“ napísal. „Ak vezmeme do úvahy len morálnu výhodu, ktorú tieto výpravy získajú, myslím si, že by to stačilo na kompenzáciu obetí, ktoré si vyžadujú. Ako sa ľudia, ktorí prekonávajú ťažkosti v každodennom boji, cítia posilnení na stretnutie s ešte väčšími ťažkosťami, tak by sa aj národ mal cítiť ešte viac povzbudený a pobádaný úspechom, ktorý dosiahli jeho synovia, aby vytrval v úsilí o svoju veľkosť a prosperitu.“ Tie povzbudzujúce slová musíme vnímať v súvislosti so smrťou talianskeho kráľa Umberta I., ktorého práve v čase expedície 29. júla 1900 v Monze zavraždili.

V Mesačných horách

V roku 1906 vymenil chlad severu za trópy rovníkovej Afriky, kde ho lákali tajomné Mesačné hory, ako ich označoval Ptolemaios, masív Ruwenzori. Prešiel ním krížom-krážom a zdolával štvor- i päťtisícové vrcholy vrátane najvyššej hory s výškou 5 109 m nad morom - Stanleyho alebo Margheritin štít, domorodcami nazývaný Ngaliema.

V tom čase si však na vojvodovi zgustla svetová tlač nie pre cestovateľské úspechy, ale pre románik s Katherine Hallie „Kitty“ Elkinsovou. Novinári hľadali odpoveď na otázku, či je za tým čistá láska alebo bohaté dedičstvo po jej otcovi, senátorovi za Západnú Virgíniu Davisovi Elkinsovi, nekorunovanom „kráľovi uhlia a ocele“. Zasiahol vojvodov bratranec, taliansky kráľ Viktor Emanuel III. a najmä kráľovná matka Margherita Savojská, ktorá zabránila prípadnému sobášu. Ukázalo sa, že obrovský majetok nestačí, ak neveste nekoluje v žilách modrá krv. Rodina mu radila, aby sa oženil s Antoinettou „Amber“ Brizziovou, dcérou jedného z najbohatších severotalianskych vinohradníkov, ale to zase nebolo po vôli jemu a zostal slobodný.

K2 bola nad jeho sily

V roku 1909 podnikol d’Abruzzi výpravu do Karakoramu. Z druhej najvyššej hory sveta K2 (Čhogori, 8 611 m) sa musel vrátiť asi z výšky 6 250 m presvedčený, že jej zdolanie je nad ľudské sily. V tom sa síce mýlil, ale ako sa neskôr ukázalo, ním vytýčená výstupová cesta juhovýchodným pilierom je najschodnejšia. Aj preto sa K2 vníma ako „talianska“ hora a výstup Abruzziho pilierom za „normálny“. Pravda, o aké náročné podujatie ide, dokladá fakt, že prví ľudia sa dostali na vrchol až v posledný júlový deň roku 1954. Opäť išlo o taliansku expedíciu vedenú Arditom Desiom. Prvenstvo na „kádvojke“ patrí Linovi Lacedellimu a Achillovi Compagnonimu. Po nich boli úspešní Japonci až po 23 rokoch - 9. augusta 1977. Šéf výpravy Ičiro Jošizawa pritom využil služby viac ako 1 500 nosičov.

Nepriaznivé počasie zabránilo d’Abruzzimu dostať sa i na vrchol Čogolisy (7 665 m n. m.), no dosiahnutých 7 498 metrov bolo novým výškovým rekordom. O tom, o akú náročnú horu ide, najlepšie svedčí fakt, že sa stala osudnou legendárnemu rakúskemu horolezcovi Hermannovi Buhlovi, ktorý na nej zahynul 27. júna 1957. Úspešná bola až rakúska expedícia vedená Eduardom Koblmüllerom. Vrcholová dvojica Fred Pressl a Gustav Ammerer zastala na hlavnom vrchole Čogolisy 2. augusta 1975.

Dobrodružný vojvoda mal v plánoch ďalšie objaviteľské expedície, no v roku 1914 sa rozhorela prvá veľká vojna 20. storočia. Z bojovej lodi Conte di Cavour, kotviacej v prístave Taranto, velil Spojeným námorným silám. Viac ako v boji sa vyznamenal evakuáciou asi 185-tisíc Srbov do zázemia v Taliansku. Keď v decembri 1916 narazila vojnová loď Regina Margherita pri albánskych brehoch na míny a potopila sa, generálny štáb rozhodol o odvolaní d’Abruzziho z veliteľského postu napriek tomu, že ho ku koncu vojny povýšili na admirála. Ako oficiálny dôvod sa uvádzajú choroby, ktoré „nadobudol“ počas polárnych a veľhorských expedícií.

Posledné roky v milovanom Somálsku

Mal síce len 45 rokov, ale horolezecké lano zavesil na klinec. Prijal Mussoliniho ponuku viesť misiu na kráľovský dvor v Addis Abebe. V Etiópii práve vrcholil boj o moc medzi cisárovnou Zauditou I. a jej bratrancom Tafarim Makonnenom, ktorý ako vládca vystupoval pod menom Haile Selassi I. Medzi darmi bol aj najmodernejší tank Fiat 3000, čo neskôr Mussolini oľutoval.

Počas pobytu v Habeši, ako vtedy Etiópiu volali, objavil pramene rieky Webi Shebele. Práve jej údoliu na dolnom toku v susednom Somálsku venoval v posledných rokoch najväčšiu pozornosť. Poľnohospodárska spoločnosť, ktorú založil a do ktorej vložil kapitál, prosperovala najmä produkciou cukru.

Písalo sa a hovorilo o jeho údajnom pomere s mladou somálskou princeznou Fadumou Ali. Niektoré zdroje tvrdia, že sa s ňou dokonca oženil. Fakt je, že bola pri ňom do poslednej chvíle jeho života. V Somálsku, konkrétne v dedine, ktorú v roku 1920 založil a ktorá vtedy niesla jeho meno Duca degli Abruzzi, ho 18. marca 1933 zastihla smrť. Odišiel bez potomkov a podľa poslednej vôle ho pochovali na brehu spomenutej rieky.

FOTO V GALÉRII

V súčasnom Somálsku zmietanom občianskou vojnou hrozilo, že jeho hrob bude zneuctený. Misia v roku 1992 chcela preniesť vojvodove telesné pozostatky do Talianska, ale u miestneho obyvateľstva mal takú dobrú povesť, že sa proti tomu vzbúrilo. Iný názor mali islamské milície, ktoré v roku 2006 dedinu i hrobku zničili. 

Text: Jozef Sliacky