Peter Hupka

Jednou z najdôležitejších postáv moderných iránskych dejín bol Muhammad Mosaddek, človek, ktorého si v krajine dodnes vážia za odhodlanie bojovať za silný a nezávislý štát. Neúplatného politika, ktorému bolo blaho krajiny prednejšie pred jeho osobným, stálo práve toto odhodlanie slobodu a jeho kľúčových spolupracovníkov aj život. Za zosadením Mosaddeka v auguste 1953 nájdeme systematické úsilie tajných služieb MI6 a CIA, korunované úspechom v operácii Ajax. Tá, žiaľ, nie je žiadnou konšpiráciou, ale skutočnosťou odtajnenou a potvrdenou vládou Spojených štátov.

„Blízkovýchodný región zažije pokoj a intelektuálny vzostup, až keď tam nebude ropa,“ zvykne sa hovoriť a zrejme je na tom veľa pravdy. Aj v&nbsp;moderných dejinách Iránu bola táto komodita kľúčovou. S&nbsp;konzekvenciami, ktorých dosah si pri jej objavení bolo ťažko predstaviť.

Kľúčovú úlohu v britsko-iránskych vzťahoch zohrala jediná firma - anglicko-perzská ropná spoločnosť APOC, predchodkyňa dnešnej BP. Tá bola založená po objavení významných ložísk pri meste Masdžid Solejmán v&nbsp;roku 1908.

Prvú koncesiu na&nbsp;ťažbu ropy v&nbsp;krajine podpísal už v&nbsp;roku 1901 perzský šach Mozaffar ad--Dín Kadžar s&nbsp;britským milionárom Williamom Knoxom D’Arcy. Exkluzívne právo na&nbsp;vyhľadávanie a&nbsp;nakladanie s&nbsp;čiernym zlatom dostal na&nbsp;celých 60 rokov za&nbsp;20-tisíc libier (dnes by mala táto suma hodnotu 2,2 milióna libier) a&nbsp;prísľub 16-percentného podielu zo zisku.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/dva-roky-slobody-iran-mal-minulosti-demokraciu-doplatil-vsak-ropu" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite historické fotky z Iránu&gt;&gt;</a>

Táto zmluva, evidentne nevýhodná pre Irán, sa neskôr stala kľúčom prerozdeľovania ziskov APOC-u a&nbsp;napriek občasným snahám o&nbsp;úpravu dohovoru či&nbsp;zlepšenie podmienok iránskych robotníkov sa výrazné zmeny nikdy neudiali. Podľa obnovenej zmluvy z&nbsp;roku 1933 síce mal podiel na&nbsp;zisku z&nbsp;predaja ropných produktov pre Irán dosahovať 20 percent, v&nbsp;skutočnosti to však nebolo ani toľko.

V&nbsp;knihe Stephena Kinzera Všetci šachoví muži sa uvádza, že napríklad v&nbsp;roku 1947 dosiahol APOC zisk po&nbsp;zdanení vo výške 40 miliónov libier. Z&nbsp;nich dostal Irán len 17,5-percentný podiel. Pre Spojené kráľovstvo však šlo o&nbsp;vynikajúci biznis i&nbsp;otázku existencie - jeho loďstvo v&nbsp;tých časoch až z&nbsp;osemdesiatich piatich percent záviselo od&nbsp;iránskej ropy.

Platy miestnych robotníkov, živoriacich v extrémnych prírodných podmienkach bez tečúcej vody či elektriny, bez nároku na dovolenku, nemocenskú či kompenzáciu pri úrazoch, boli pritom žalostne nízke a bol to len ekvivalent 50 dolárových centov na deň, čo predstavuje v prepočte na súčasnú hodnotu približne päť eur. Aj posledný pokus o vyrokovanie lepších podmienok za čias pôsobenia premiéra Razmaru v&nbsp;roku 1950 stroskotali a&nbsp;volanie po&nbsp;znárodnení ropného priemyslu v&nbsp;krajine čoraz viac silnelo.

Vráťme sa späť v&nbsp;minulosti kedysi slávnej a&nbsp;starobylej ríše. Perzia, ktorá si dlho udržiavala suverenitu, bola v&nbsp;devätnástom storočí jedným z&nbsp;území, kde sa stretávali záujmy Ruského a&nbsp;Britského impéria počas známej Veľkej hry - The Great Game. Za&nbsp;dynastie Kadžarovcov, keď bola podpísaná aj spomínaná prvá ropná koncesia, podnikli i&nbsp;počiatočné kroky k&nbsp;obmedzeniu panovníckej moci a&nbsp;vznikol prvý perzský parlament - medžlis.

Vo februári 1921 zorganizoval&nbsp;puč dôstojník Rezá Chán, ktorý sa v&nbsp;roku 1925 úplne chopil moci a&nbsp;chcel podľa vzoru tureckého vodcu Atatürka premeniť krajinu na&nbsp;republiku. Narazil však na&nbsp;odpor kléru i&nbsp;Britov, až sa&nbsp;napokon sám korunoval za&nbsp;šacha a&nbsp;k&nbsp;menu si pripojil dynastické priezvisko Pahlaví.

Rezá Šáh Pahlaví vládol ako autokratický&nbsp;priaznivec reforiem. Začal budovať železnice, moderný priemysel a&nbsp;vzdelávacie inštitúcie, v&nbsp;roku 1935 zmenil oficiálny názov štátu z&nbsp;Perzie na&nbsp;Irán. V&nbsp;zahraničnej politike sa orientoval prioritne na&nbsp;Nemecko, no ťažba ropy a&nbsp;obchody APOC-u prekvitali naďalej. Počas druhej svetovej vojny bol v&nbsp;septembri 1941 po&nbsp;sovietsko-britskej invázii do&nbsp;krajiny Rezá Šáh nútený abdikovať v&nbsp;prospech svojho syna, mladého princa Mohammada Rezu, a&nbsp;odísť do&nbsp;exilu v&nbsp;Južnej Afrike, kde o&nbsp;tri roky neskôr zomrel.

Po&nbsp;stretnutí veľkej trojky na&nbsp;Teheránskej konferencii v&nbsp;roku 1943 dostal Irán garanciu povojnovej nezávislosti i&nbsp;hraníc, okupačné sily však na&nbsp;jeho území zostali až do&nbsp;ukončenia druhej svetovej vojny. Po&nbsp;nej pretrvávali nádeje, že sa Irán stane konštitučnou monarchiou a&nbsp;podstatné rozhodnutia budú v&nbsp;rukách parlamentu. Do&nbsp;roku 1951 sa v&nbsp;ňom však vymenilo šesť rôznych premiérov a&nbsp;stal sa známym ako nestála organizácia. Všetko sa zmenilo až zvolením Mosaddeka za&nbsp;premiéra.

V&nbsp;tom čase už takmer sedemdesiatročný Mosaddek nebol v&nbsp;politike žiadny nováčik. Už v&nbsp;dvadsiatych rokoch istý čas striedavo zastával post ministra financií, spravodlivosti a&nbsp;zahraničných vecí. Z&nbsp;politiky odišiel na&nbsp;protest proti diktatúre šacha Rezu Pahlavího. Ťažko si predstaviť jeho pocity, keď ho v&nbsp;apríli 1951 jeho syn Mohammad Rezá vymenoval do&nbsp;funkcie predsedu vlády.

Jeho činnosť sa spájala s&nbsp;politickým zoskupením Národný front, ktorému šlo o&nbsp;úplnú nezávislosť Iránu a&nbsp;kontrolu nad jeho prírodnými zdrojmi. Hoci ho neskôr podporovali aj komunisti, na&nbsp;ilustráciu je vhodné spomenúť, že Mosaddek zmaril i&nbsp;snahu Sovietov získať v&nbsp;krajine ropnú konfesiu. Iránska vláda pod jeho vedením prijala zákon o&nbsp;zoštátnení ropného priemyslu, vyvlastnila majetok APOC, zavrela britské konzuláty i&nbsp;peňažný dom Imperial Bank of Persia.

Z&nbsp;politika, ktorý konal v&nbsp;mene svojho národa, sa v&nbsp;Spojenom kráľovstve v&nbsp;momente stal popredný nepriateľ. Briti navyše začali iránsku ropu bojkotovať a&nbsp;ekonomický prínos zo zoštátnenia nesplnil všetky iránske očakávania. Američanom zasa prekážali jeho ľavicové kroky, medzi ktoré patrila pozemková reforma i&nbsp;spolupráca s&nbsp;Komunistickou stranou Iránu - Túde. Krátko nato riaditeľ CIA Allen Welsh Dulles vyčlenil milión dolárov na&nbsp;financovanie jeho zvrhnutia.

Je veľmi pravdepodobné, že pri akcii MI6 a&nbsp;CIA išlo Britom hlavne o&nbsp;peniaze, kým prioritu u&nbsp;Američanov zohrávala politika „zadržiavania komunizmu“, pri ktorej nielen za&nbsp;studenej vojny „účel svätil prostriedky“.

Kľúčovou osobnosťou prevratu bol dôstojník CIA a&nbsp;vnuk prezidenta Theodora Roosevelta, Kermit Roosevelt junior, ktorého za&nbsp;dobrú prácu vyznamenal prezident Eisenhower Medailou národnej bezpečnosti. Kermit ju od&nbsp;neho dostal tajne v&nbsp;roku 1954.

Doktor Olmo Gölz z&nbsp;Univerzity vo Freiburgu opisuje, ako americká tajná služba najímala provokatérov, bitkárov a&nbsp;obávaných teheránskych mafiánov na&nbsp;účasť v&nbsp;pouličných nepokojoch. Najatí ľudia napríklad imitovali spojenectvo s&nbsp;komunistami z&nbsp;Túde a&nbsp;podnecovali vandalizmus či rozbíjanie obchodov v&nbsp;uliciach iránskej metropoly. CIA využila aj služby dvoch najväčších gangstrov z&nbsp;geta na&nbsp;juhu mesta, Icy Ramadana a&nbsp;Šabana Džafarího, prezývaného Šaban bez mozgu, na&nbsp;mobilizáciu protestov proti Mosaddekovi. Na&nbsp;výplatnej listine špeciálnych služieb boli i&nbsp;klerici podporujúci monarchiu. Konflikty medzi prívržencami a&nbsp;odporcami monarchie si vyžiadali viac ako dve stovky mŕtvych.

Američania možno i&nbsp;zvažovali zmenu kurzu, spravodajský dô­stojník Walter Bedell Smith sa dokonca vyjadril, že „akékoľvek sú Mosaddekove chyby, nie je milovníkom Rusov a&nbsp;včasná pomoc jeho osobe môže pomôcť pri kontrole komunistov“, ale takéto úvahy nakoniec nezavážili. Naopak, pod tlakom davu sa demokraticky zvoleného premiéra podarilo na&nbsp;druhý pokus zvrhnúť a&nbsp;na&nbsp;jeho miesto dosadiť generála Záhedího. Želaný chod ropných spoločností a&nbsp;finančných tokov bol zachránený.

Vojenský tribunál Mosaddeka odsúdil za&nbsp;vlastizradu na&nbsp;trest smrti, ktorý mu šach neskôr zmenil na&nbsp;trojročný trest vo vojenskom väzení. Na&nbsp;slobodu sa však nedostal nikdy - až do&nbsp;skonania v&nbsp;roku 1967 žil v&nbsp;domácom väzení v&nbsp;Ahmedabáde.

Oveľa horšie skončili jeho spolupracovníci, napríklad Hossein Fatemí, minister zahraničných vecí Mosaddekovej vlády. Za&nbsp;„zradu šacha“ ho popravili v&nbsp;čase, keď sa len pomaly spamätával zo zranení spôsobených pri atentáte spáchanom členom šiitskej fundamentalistickej skupiny Fadáján-e-Islám.

Vláda mladého šacha Mohammada Rezu sa odvtedy až do&nbsp;konca opierala o&nbsp;moc aparátu tajnej služby, z&nbsp;ktorej v&nbsp;roku 1957 vznikol obávaný SAVAK. Spôsoby, akými najnenávidenejšia a&nbsp;najobávanejšia organizácia v&nbsp;štáte mučila svojich väzňov, nie je vhodné detailne opisovať.

Najdôslednejšia bola v&nbsp;prenasledovaní politických oponentov panovníka, najmä zo strany Túde. Jej členovia, koketujúci s&nbsp;ideami socializmu a&nbsp;komunizmu, boli hrozbou nielen pre monarchiu, ale i&nbsp;pre Západ. Ervand Abrahamian v&nbsp;diele A&nbsp;History of Modern Iran píše, ako bolo počas poprevratových rokov „vďaka“ „brutálnej sile a&nbsp;prelomeniu kryptografických kódov, pravdepodobne za&nbsp;použitia know-how americkej CIA“ vystopovaných vyše štyritisíc jej členov. Ich následným osudom bola často poprava či doživotné väzenie.

Najmä vo svetle krutého prenasledovania prívržencov Túde vyznieva prinajmenšom zvláštne srdečné prijatie „šáhinšáha“ komunistickou vládou ČSSR v&nbsp;Prahe a&nbsp;Bratislave v&nbsp;lete roku 1977. Titulná strana denníka Rudé právo z&nbsp;29. augusta priniesla správu o&nbsp;vyznamenaní Páhlavího Radom bieleho leva a&nbsp;udelení čestného doktorátu z&nbsp;práva na&nbsp;Karlovej univerzite za&nbsp;prítomnosti prezidenta Gustáva Husáka. Jediná paralela, aká by sa medzi Husákom a&nbsp;Pahlavím dala nájsť, je tá, že obaja boli deťmi normalizácie, len v&nbsp;celkom inom politickom zmysle.

Mohammad Rezá Šáh Pahlaví, posledný iránsky vládca z&nbsp;dynastie Pahlavíovcov, je dodnes často vnímaný s&nbsp;romantickou gloriolou monarchu, počas vlády ktorého panovala v&nbsp;krajine sloboda a&nbsp;spoločnosť kráčala modernou,&nbsp;prozápadnou cestou. Realitu však netvorí len zopár pohľadníc „zo starých dobrých čias“ s&nbsp;peknými budovami a&nbsp;dievčatami odetými podľa poslednej európskej módy.

Korupčné prostredie a&nbsp;autokratický spôsob vládnutia šacha neboli vhodnými základmi budovania moderného štátu. Život pod dohľadom obávanej tajnej polície SAVAK sa niesol v&nbsp;znamení zväčšovania rozdielov medzi chudobnými obyvateľmi z&nbsp;vidieka či&nbsp;predmestí a&nbsp;bohatnúcou elitou.

Boj s&nbsp;analfabetizmom, volebné právo žien, podiel robotníkov na&nbsp;zisku firiem a&nbsp;delenie veľkostatkárskej pôdy síce možno radiť k&nbsp;plusom jeho vlády, no čoraz viac nahnevaných ľudí v&nbsp;súčte kladov a&nbsp;záporov tieto opatrenia nepresvedčili. V&nbsp;roku 1978 nastali po&nbsp;celom Iráne masové demonštrácie, šachovým režimom násilne potlačované, ktoré boli začiatkom ďalšej dramatickej zmeny.

V&nbsp;januári 1979 bol šach Pahlaví nútený odísť do&nbsp;exilu a&nbsp;situáciu využil ajatolláh Rúholláh Chomejní, ktorý sa triumfálne vrátil z&nbsp;francúzskeho exilu. Ten v&nbsp;marci presadil referendum, ktoré nastolilo islamskú republiku a&nbsp;do&nbsp;ústavy bol zakomponovaný spis o&nbsp;vláde duchovných. Množstvo intelektuálov a&nbsp;moderne zmýšľajúcich politikov nesúhlasilo, na&nbsp;korekciu smerovania zmien však už bolo neskoro.

S&nbsp;odporcami si aj za&nbsp;pomoci Revolučných gárd nový systém poradil s&nbsp;rýchlosťou a&nbsp;krutosťou neveľmi odlišnou od&nbsp;metód SAVAK-u. Zaujímavé je, že v&nbsp;literatúre z&nbsp;tohto obdobia sa možno dozvedieť, ako členov šachovej tajnej polície najprv mučili, no&nbsp;napokon o&nbsp;mnohých z&nbsp;nich prejavila záujem nová vládnuca garnitúra, do&nbsp;ktorej služieb napokon prešli. Až v&nbsp;tomto momente sa niektorí západní politici začali pýtať, či bolo rozhodnutie zinscenovať Mosaddekov pád rozumné.

Bola to práve Mosaddekova dvojročná vláda, ktorá medzi iránskym ľudom posilnila národné povedomie, nespokojnosť s&nbsp;režimom a&nbsp;jeho zahraničnými spojencami - v&nbsp;prvom rade so Spojenými štátmi. Mnohými zabudnutý štátny prevrat z&nbsp;roku 1953 tak v&nbsp;konečnom dôsledku stál i&nbsp;za&nbsp;hnutím, ktoré s&nbsp;odstupom štvrťstoročia vyústilo do&nbsp;islamskej revolúcie.

Jej nasledovníci v&nbsp;krajine vládnu dodnes. Mnohí Iránci, s&nbsp;ktorými sme mali možnosť rozprávať sa, priznávajú, že si želali celkom inú revolúciu. Takú, po&nbsp;ktorej by pri­šla sloboda a&nbsp;bol vypočutý hlas národa. Demokracia, ktorú tu vlastne v&nbsp;päťdesiatych rokoch na&nbsp;krátky okamih mali.

Dva roky slobody: Irán mal v minulosti demokraciu, doplatil však na ropu

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Dva roky slobody: Irán mal v minulosti demokraciu, doplatil však na ropu

Peter Hupka

Súvisiace články

Pobožní puritáni: V Biblii nenašli zmienku o oslavách Ježišovho narodenia, tak Vianoce zakázali

Pohnutý život hluchého génia: Svoje najznámejšie klavírne dielo zložil Beethoven na Slovensku

Lennonova vražda: Čo robil vrátnik z CIA neďaleko miesta činu?

Sviatočná diskriminácia: Proti tomuto symbolu Vianoc mala cirkev vážne výhrady!

Holandská Mona Lisa: Manželka, dcéra či milenka? Koho v skutočnosti namaľoval slávny umelec?

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás