Bez poznatkov z anatómie by neboli možné chirurgické zákroky, ktoré zachránili život státisícov ľudí. K získaniu tiel, na ktorých by sa lekári učili, však niekedy viedla aj poriadne morbídna cesta. Mnohí dodávatelia mŕtvol boli vykrádači hrobov. Celkovo však pitva mŕtvoly v 18. storočí vzbudzovala nevôľu a na anatomické účely vyčlenili zväčša telá popravených vrahov.

 

V škótskom hlavnom meste sa objavila dvojica chlapíkov, ktorí zvolili ten najdesivejší spôsob získavania mŕtvych tiel. Kým Londýn má legendárneho Jacka Rozparovača, Edinburgh dvojicu sériových vrahov z Írska. Vraždiace monštrá William Hare a William Burke zabíjali ľudí len preto, aby ich mŕtvoly predali na lekárske účely.  

Navonok nenápadní chlapíci zavraždili minimálne sedemnásť ľudí. Vidina jednoduchého zárobku od vychýreného lekára Roberta Knoxa ich natoľko opantala, že v prípade finančnej núdze by neváhali zabiť aj svoje partnerky. Ktokoľvek, kto sa objavil v ich blízkosti, stal sa potenciálnou obeťou.

Dopyt po mŕtvolách

Do histórie vstúpili pod prezývkou vrahovia z West Portu. William Hare a William Burke sa narodili v roku 1792 v Írsku. Prvý dorazil do škótskeho Edinburghu Hare, drsný a neotesaný muž, ktorý začal s manželkou Margaret prevádzkovať penzión. V ňom sa ubytoval ďalší Ír, William Burke, s družkou Helen „Nelly“ McDougalovou, s ktorou po príchode do Škótska žil najprv v prímorskej dedine Maddiston a pracoval ako robotník na Union Canal. V rodnom Írsku však zanechal ženu a dve deti.
Obaja Williamovia veľmi rýchlo našli k sebe cestu. V 18. storočí bol veľký dopyt po ľudských telách na štúdium anatómie. Nebolo ich však zďaleka toľko, koľko lekári potrebovali. Zákon prísne určoval, ktoré mŕtvoly môžu pitvať, a tak stále trpeli ich nedostatkom. Prvé telo, ktoré Hare predal vedcovi, zoológovi a lekárovi Robertovi Knoxovi, patrilo istému Donaldovi, ktorý mu dlhoval za nájom. Po jeho skone teda majiteľ ubytovne vybral telo z rakvy a odniesol lekárovi. Tak mu mŕtvy splatil svoj dlh. Keď ťažko ochorel ďalší nájomník Jospeh, Hare spojil svoje sily s Burkom a chudáka zbavili utrpenia tým, že mu vzali život a jeho telo opäť predali Knoxovi. Tak sa začalo ich vražedné ťaženie.

Nemilosrdní zabijaci

Dvojica nenápadných zabijakov povzbudená finančnou odmenou vymyslela šialený plán a Harov penzión sa stal pre mnohých hosťov posledným miestom, ktoré videli ako živí. Keďže bolo málo mŕtvol, rozhodli sa ich vyrábať. Premyslene, neľútostne. Nešetrili ženy ani deti.  Keď u nich krívajúci osemnásťročný James Wilson hľadal svoju mamu, vylákali ho do izby, aby na ňu počkal. Tam mu naliali whisky a keď zaspal, udusili ho. Jeho telo predali chirurgovi Knoxovi za desať libier. Keď počas pitvy niektorí študenti spoznali Jamieho telo, lekár mu rýchlo znetvoril tvár, aby sa vyhol ďalším podozreniam.

Jednou z obetí bola dospievajúca prostitútka Mary Patersonová, ktorú usmrtili podobným spôsobom. Aby na tele nezostali žiadne stopy a na štúdium anatómie poskytli nepoškodené mŕtvoly, obetiam vždy zakryli ústa aj nos, aby nemohli dýchať, a tak ich udusili.

Dvojica vrahov, ktorým pomáhali aj ich družky Margaret a Helen, v rokoch 1827 a 1828 skántrila v Edinburghu minimálne sedemnásť ľudí, ale mohlo ich byť až tridsať. Niektoré správy hovoria, že neľútostní Íri dokonca uvažovali o usmrtení svojich partneriek. Najprv sa vrahovia posadnutí vidinou peňazí zameriavali na neznámych ľudí, ktorí nikomu nebudú chýbať a nikto ich nespozná. Po čase však už nik v ich blízkosti nebol v bezpečí. Za mladšie mŕtvoly dostali lepšie zaplatené a ich metóda usmrcovania sa neskôr stala známou ako burking.

Desivý príbeh dvojice sériových vrahov sa stal inšpiráciou pre spisovateľov aj filmy. V roku 1972 vznikol horor Burke & Hare a v roku 2010 John Landis natočil čiernu komédiu s tým istým názvom.
Desivý príbeh dvojice sériových vrahov sa stal inšpiráciou pre spisovateľov aj filmy. V roku 1972 vznikol horor Burke & Hare a v roku 2010 John Landis natočil čiernu komédiu s tým istým názvom.
Zdroj: - / Mary Evans Picture Librar / Profimedia

Odhalenie

Ich šialené vyčíňanie nemohlo zostať bez povšimnutia. Hare a Burke začali byť čoraz neopatrnejší. Podozrenie, že v Edinburghu záhadne miznú ľudia, skrslo už pri skone a pitvaní mladého Jamesa Wilsona, lebo bol v meste známym zabávačom.
Na Halloween v roku 1828 pozval Burke s Helen do penziónu starú írsku ženu Mary Dochertyovú. Telo úbohej stareny skončilo mŕtve pod posteľou, prikryté slamou. Tam ho odhalili ďalší hostia ubytovne - James a Ann Grayovci - a hoci si Helen chcela kúpiť ich mlčanie, odmietli a šli ohavný čin ohlásiť polícii. Helen medzitým varovala Burka, takže keď muži zákona dorazili, Marino telo už bolo na ceste ku Knoxovi. Napokon polícia telo našla a James Gray ho identifikoval ako Mary Dochertyovú.
Burka, Hara a Helen zatkli a cez Vianoce 1828 ich obvinili z vraždy starej Írky. Burke mal byť potrestaný aj za zabitie Marie Patersonovej a Jamesa Wilsona. Heleninu účasť na vraždách však nedokázali a nakoniec Hare získal imunitu za svedectvo proti svojmu kumpánovi. Svedčil teda proti Burkovi a tvrdil, že vôbec nevedel o tom, čo sa deje v jeho ubytovni.

Kniha z vrahovej kože

Také predstavenie si nikto nenechal ujsť! Na Grassmarkete sa 28. januára 1829 zhromaždili tisícky ľudí, ktorí si chceli vychutnať obesenie zákerného vraha. Keď ho viedli na šibenicu, dav jasal. Po usmrtení jeho telo verejne vystavili. Nie nadlho, mali s ním iné plány.

Hare zostal ešte vo väzení, odkiaľ ho prepustili vo februári 1829. Utiekol do Anglicka a začali sa o ňom šíriť rôzne legendy - jedna z nich hovorí, že posledné dni prežil ako slepý žobrák v Londýne. Edinburgh opustila aj Helen a Margaret, ktoré obyvatelia škótskeho hlavného mesta nešetrili, a keď sa niekde objavili, hneď na ne útočili.

Doktorovi Robertovi Knoxovi aktívnu časť na vraždení nedokázali, ale jeho povesť bola poriadne pošramotená. Veď práve vďaka jeho librám pokračovala dvojica vrahov v neľútostnom vraždení. Nakoniec sa z Edinburghu presťahoval do Londýna, kde zomrel v roku 1862 vo veku 71 rokov.

Bizarný je aj osud Burkovho tela. Skončilo totiž na pitevnom stole na anatomických prednáškach. Niektorí študenti mu odrezali kus kože a zviazali z nej knihu, ktorej prednú stranu zdobil zlatý nápis Burke’s Skin 1829. Povráva sa, že Alexander Monro, chirurg, ktorý pitval Burka, údajne neskôr používal zločincovu krv ako atrament. A z jeho kože sa vraj vyrobili peňaženky, ktoré sa predávali v uliciach Londýna. Desivý príbeh dvojice sériových vrahov sa stal inšpiráciou pre spisovateľov aj filmy. V roku 1972 vznikol horor Burke & Hare a v roku 2010 John Landis natočil čiernu komédiu s tým istým názvom. 

Záhadný minicintorín

edinburskom kopci Artušovo sedlo našla v roku 1836 skupina chlapcov skrýšu so záhadnými predmetmi. Na prvý pohľad sa zdali ako malé hračky, ale boli to rakvičky s precízne vypracovanými postavami. Merali maximálne desať centimetrov a každá postavička uložená v rakvičke bola inak oblečená. Dodnes sa ich uchovalo osem a zo súkromných zbierok sa na začiatku 20. storočia dostali do Národného škótskeho múzea v Edinburghu.

Archeológovia sa vo vysvetleniach rozchádzajú - niektorí nález spájajú s čiernou mágiou, ale nájdu sa aj takí, ktorí ho dávajú do súvislosti s vyčíňaním edinburských vrahov Burka a Hara. Na pitvu predali sedemnásť osôb, presne taký počet, koľko bolo rakvičiek, takže by mohli predstavovať obete dvoch vrahov. Dokonca ich na znak akéhosi pokánia mohli vraj zhotoviť samotní zabijaci. Túto hypotézu však spochybňuje najmä fakt, že v nájdených rakvičkách ležali len mužské postavy a Burke s Harom zabili až dvanásť žien.

Viac fotografií  vrahov z West Portu nájdete v GALÉRII >>