Rodiskom Gérarda Alberta Philipa je známe prímorské stredisko Cannes. Telesne nevynikal. Zápal pľúc ho na dlhší čas pripútal na lôžko. Gégé (Žéžé), ako ho v rodine volali, sa cítil lepšie v provensalských kopcoch, v mestečku Grasse, kde si Philipovci otvorili hotel. Jeho otec sa nadchol národným socializmom a poskytol ubytovanie talianskemu a neskôr i nemeckému okupačnému štábu. Po vojne mu za kolaboráciu hrozil trest smrti, ale podarilo sa mu utiecť do Španielska. Pri výchove Gégého i staršieho brata Jea­na pomáhala matke babka Wilhelmina Elizabeth Seligerová, rodáčka z Prahy. Od nej pochytil pár českých slov.

V&nbsp;roku 1941 na prianie otca začal v&nbsp;Nice študovať právo, čo ho zjavne nebavilo. Pridal sa k&nbsp;mladým divadelníkom a&nbsp;s&nbsp;nimi v&nbsp;tom neľahkom vojnovom čase absolvoval turné po juhu Francúzska a&nbsp;do Švajčiarska. V&nbsp;túžbe stať sa hercom ho podporovala matka, ktorá v&nbsp;rodinnom hoteli organizovala jasnovidecké a&nbsp;spiritualistické seansy. Zúčastnil sa na nich režisér Marc Allégreta, mladíkovi dal šancu na divadelnej scéne. Syn uveril matkinej povere a&nbsp;k&nbsp;priezvisku Philip si pridal -e, aby spolu s&nbsp;menom malo trinásť písmen.

„Ten mladík mal v&nbsp;sebe zásobu čistoty,“ spomínal Allégret. „Pod krehkým výrazom driemala na prvý pohľad neviditeľná energia. Keď vystúpila na povrch, zastavila vám srdce.“

Marc Allégret držal nad Gérardom ochrannú ruku aj v&nbsp;okupovanom Paríži. Kritikov i&nbsp;divákov nadchol úlohou v&nbsp;hre Jeana Giraudouxa Sodoma a&nbsp;Gomora. „Od prvých skúšok sme si uvedomili, že tohto mladého herca nemáme čo naučiť,“ poznamenal riaditeľ divadla Jacques Hébertot, ktorý mu poskytol angažmán. Mal dobrú pamäť a&nbsp;rýchlo sa dokázal vžiť do postavy.

Ako chlapec býval zakríknutý, ako mladík zabával spoločnosť recitovaním alebo rozprávaním vymyslených príbehov i&nbsp;žartíkmi, ktoré si neodpustil ani na scéne. Jeho priateľ Paul Giannoli už rok po predčasnej Philipovej smrti vydal jeho stručnú biografiu, v&nbsp;ktorej spomína i&nbsp;na návštevu Leningradu. Po stretnutí so študentmi vyšli pred univerzitu do čerstvého snehu. Neudržal sa a&nbsp;hodil guľu do kolegyne Nicole Courcelovej. Vyvolal tým „Leningradskú bitku“, do ktorej sa okrem francúzskych filmárov zapojili aj dve tisícky študentov.

Podobný žartík zopakoval aj pri návšteve Prahy. Čechoslováci vraj mierili lepšie ako Rusi, tak­že na francúzske veľvyslanectvo prišli premočení do nitky a&nbsp;na parketách čestného salóna sa roztekali kaluže topiaceho sa snehu. Ale ako spomínali jeho kolegovia, mal i&nbsp;dni, keď ho premohla melanchólia.

Bol populárny. „Išlo o&nbsp;popularitu človeka, ktorého si ľudia vážia za to, čím je, za to, čo vyjadruje ústami nesmrteľných postáv,“ napísal Paul Giannoli. Ženy ho obletovali, ale vychádzajúcej hereckej hviezde padla do oka etnologička Nicole. Spoznali sa už v&nbsp;roku 1942. Problémom bolo, že išlo o&nbsp;ženu diplomata Françoisa Fourcada. Po rozvode však nič nestálo v&nbsp;ceste ich láske. „Včera večer otváral Gérard Philipe ples v&nbsp;Suresnes s&nbsp;mladou dievkou, ktorú vyzval do tanca spomedzi divákov,“ písali parížske noviny pod veľkou fotografiou na titulnej strane. Tou „mladou dievkou“ bola Nicole. Zosobášili sa tajne a&nbsp;bez požehnania kňaza 29. novembra 1951. Svedkami boli priatelia z&nbsp;Théâtre national populaire René Clair a&nbsp;Jean Vilar, ktorí sa o&nbsp;obrade dozvedeli len večer pred ním. Matka Minou, na ktorú bol silne citovo pripútaný, nebola týmto sobášom nadšená a&nbsp;na svadbu neprišla. Aj preto, že si nevesta dala podmienku, že ju postavia pred hotovú vec. Nebolo však za tým nepriateľstvo. Nicole vedela o&nbsp;Gérardovej vážnej chorobe. Vtedy si mysleli, že ide „iba“ o&nbsp;tuberkulózu, ale bála sa, že keby sa to dozvedela Minou, nena­šla by v&nbsp;sebe silu prijať krutú pravdu. I&nbsp;priatelia sa čudovali, prečo sa jeho vyvolenou stala práve Nicole. „Nemilujem rozprávky,“ argumentoval Gérard. „Neverím na fantáziu. Krása skutočnosti je mi vždy bližšia ako najkrajšie sny.“

Nicole, ktorá bola od neho staršia o&nbsp;päť rokov a&nbsp;matkou syna, si zmenila nielen priezvisko, ale i&nbsp;meno na Anne, ktoré sa Gérardovi videlo poetickejšie. Rýchlo sa ukázalo, že manželstvo prinieslo do jeho života pozitívnu zmenu, predovšetkým pokoj. O&nbsp;tri roky pribudla do rodiny ako vianočný darček dcérka Anne-Marie, ktorá sa tiež upísala herectvu i&nbsp;literárnej dráhe, a&nbsp;vo februári 1956 syn Olivier. Najmä v&nbsp;lete prežívali vskutku romantické a&nbsp;harmonické manželstvo na vidieckom majetku v&nbsp;provensalskom Ramatuelle. „Milujem vidiecky život so všetkým, čo k&nbsp;nemu patrí. Je to, akoby som sa vrátil do detstva,“ tešil sa z&nbsp;prostredia i&nbsp;rodiny.

V&nbsp;roku 1951 ho angažovalo Théâtre national populaire. Herectvo mu zachutilo do tej miery, že začal študovať na konzervatóriu. Školu síce nedokončil, ale jeho hviezda žiarila čoraz jasnejšie na javisku i&nbsp;vo filme. Prvýkrát sa postavil pred kameru už v&nbsp;roku 1942 v&nbsp;snímke Zem bez hviezd a&nbsp;prvou jeho veľkou filmovou rolou bola postava kniežaťa Myškina v&nbsp;adaptácii Dostojevského Idiota.

V&nbsp;lete 1952 sa vrátil do Grass­e. Nie z&nbsp;nostalgie. Filmári si vybrali malebné uličky i&nbsp;okolie tohto mestečka na natáčanie exteriérov filmu Fanfán Tulipán. Po jeho boku účinkovala talianska kráska Gina Lollobrigida. Úspech sympatického romantického hrdinu s&nbsp;typickým francúzskym šarmom a&nbsp;duchaplnosťou mu otvoril dvere k&nbsp;ďalším filmovačkám.

Môžeme ho vidieť v&nbsp;hlavných rolách takých klasických diel svetovej kinematografie ako Diabol v&nbsp;tele, Väznica parmská, Červený a&nbsp;čierny, Nebezpečné známosti, Hráč, Veľké manévre. Pri natáčaní Dobrodružstiev Tilla Eulenspiegla si nielen zahral, ale vyskúšal si aj post režiséra. Napriek predčasnému odchodu do hereckého neba účinkoval Gérard Philipe v&nbsp;29 filmoch. Hoci nevynikal fyzickou silou, nedal sa zastupovať dablérom ani v&nbsp;najnáročnejších scénach. Neodradili ho ani zlomené rebrá. Pozvánku do Hollywoodu odmietol s&nbsp;tým, že chce robiť umenie.

Menej je známe, že Philipa si môžeme vypočuť aj z gramoplatní. Nespieval, ale recitoval verše francúzskych básnikov, nahovoril Malého princa, ale i&nbsp;texty Karla Marxa, ktorého ideály uznával. Rád cestoval. Nielen z&nbsp;túžby po poznaní, ale hlavne ako herec. Anne ho sprevádzala ako zasvätená sprievodkyňa najmä počas pobytov v&nbsp;Sovietskom zväze a&nbsp;Číne. Predstavil sa na vrcholných svetových scénach. Koncom marca 1955 zavítal so súborom Théâtre national populaire do Prahy, Brna a&nbsp;Bratislavy. Unikátne bolo pražské vystúpenie s&nbsp;Miroslavom Horníčkom, keď obaja recitovali, každý vo svojej materčine. V&nbsp;Rusovciach sa zabavil so sľukármi.

Nasledujúci rok účinkoval v&nbsp;Číne, USA a&nbsp;Kanade. V&nbsp;roku 1959 filmoval v&nbsp;Mexiku, odkiaľ si odskočil na Kubu, aby pozdravil Fidela Castra a&nbsp;zablahoželal mu k&nbsp;úspechu revolúcie. Posledná jeho zahraničná cesta smerovala do Anglicka, kde si splnil sen vidieť na vlastné oči Laurencea Oliviera a&nbsp;jeho kreácie v&nbsp;hrách Williama Shakespeara.

Na jeseň roku 1959 sa ozvala stará pľúcna choroba. Taxíkom sa dal zaviezť 5. novembra na kliniku Violet. Už na druhý deň sa ocitol na operačnom stole. Ukázalo sa, že jeho stav je vážnejší. Dia­gnóza bola nemilosrdná - nádor na pečeni. Túto krutú pravdu poznala len Anne, ktorá bola celý čas pri ňom a&nbsp;po dvanástich dňoch si ho zoslabnutého priviezla domov. V&nbsp;posteli čítal Hamleta. „Chcem si ho zahrať skôr, ako budem plešatý,“ žartoval.

Smrť však nelenila. Keď Anne ráno 26. novembra vošla do jeho izby, prekvapila ju rozsvietená nočná lampa. Pri nej ležal text Euripidových Trójaniek. Už-už mu chcela vynadať, že zase čítal dlho do noci. Ukázalo sa, že ju už nepočuje. Na gramofóne bola platňa s&nbsp;Mozartovou hudbou a&nbsp;Gérardovým komentárom. Akoby symbolicky. Obaja odišli do umeleckého neba príliš mladí.

Hoci sa Anne o&nbsp;manžela príkladne starala, zahryzli sa do nej klebetné jazyky. Prispela k&nbsp;tomu svojským správaním. Keď ráno pri jeho rakve stáli čestnú stráž dvaja priatelia, prekvapilo ich, s&nbsp;akým pokojom prijala stratu manžela. „Ako som sa dobre vyspala,“ povedala namiesto pozdravu a&nbsp;ponúkla im raňajky. Odmietli. Keď sa vrátila z&nbsp;kuchyne s&nbsp;namasteným chlebom v&nbsp;jednej a&nbsp;s&nbsp;hrnčekom bielej kávy v&nbsp;druhej ruke, bol to pre nich šok. Neuvedomili si, že Anne ešte neprijala stratu milovaného muža, stále verila, že aj dnes s&nbsp;ním raňajkuje. Navyše cestou na cintorín v&nbsp;Ramatuelle prikázala zastaviť v&nbsp;krčmičke v&nbsp;Saulieu, kam spolu radi chodievali. „Gérard by si prial, aby som to urobila práve takto,“ zašepkala. Až keď na rakvu dopadli prvé mokré kusy hliny, Anne sa schúlila do svokrinho náručia a&nbsp;srdcervúco sa rozplakala. A&nbsp;s&nbsp;ňou hustým lejakom i&nbsp;nebo.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/fanfan-tulipan-francuzsky-herec-zorganizoval-rusku-leningradsku-bitku" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Pochovali ho v&nbsp;kostýme Dona Rodriga z&nbsp;úspešného predstavenia Corneillovej hry Le Cid, ktoré malo 199 repríz. V&nbsp;roku 1955 si ju zahral aj pred bratislavským publikom. Gérard Philipe si získal mnohé uznania a&nbsp;jeho meno nesie cena, ktorú vo Francúzsku každý rok udeľujú mladým a&nbsp;nádejným hercom. Anne Philipová zostala do konca života sama. Jej spomienky vyšli i&nbsp;v&nbsp;slovenčine pod názvom Kratší ako vzdych.