Pred vyše 90 rokmi, vo februári 1929, boli podpísané Lateránske zmluvy medzi katolíckou cirkvou a fašistickým Talianskom. Na ich základe bol obnovený Vatikán ako suverénny štát a vytvorilo sa úzke spojenectvo medzi Vatikánom a Mussoliniho fašistickým režimom.

Nástup fašizmu

Benito Mussolini sa od mladosti politicky angažoval. Najskôr ako člen socialistickej strany, z ktorej ho však vylúčili. Zúčastnil sa na bojoch I. svetovej vojny a po jej skončení založil militantnú organizáciu Fasci Italiani di Combattimento, ktorá sa v roku 1921 premenila na fašistickú stranu. Zvyšujúcu sa Mussoliniho popularitu podporila zlá ekonomická situácia v krajine, ktorá vyvolávala veľkú nespokojnosť obyvateľstva. Mussolini sľuboval riešenie problémov, ponúkal vládu pevnej ruky a nacionalistickú ideu obnovenia slávy Rímskej ríše. Jeho polovojenské jednotky sa svojimi aktivitami podieľali na vyvolávaní chaosu v spoločnosti. Mussolini súčasne sľuboval, že jeho vláda by nastolila poriadok. V parlamentných voľbách v roku 1921 fašistická strana prepadla a získala len 35 kresiel z 535, ale Mussolini nebol demokratický politik. V roku 1922 uskutočňujú jeho slabo ozbrojené skupiny „pochod na Rím“.Približne 40-tisíc mužov obsadilo v talianskej metropole štátne inštitúcie, pričom sa nestretli so žiadnym odporom. Taliansky kráľ napokon v októbri 1922 poveril Mussoliniho zostaviť vládu a vodca - duce - sa dostal k moci. Postupne si ju upevnil, odstránil občianske práva a slobody, rozpustil parlament a ústredným orgánom štátu sa stala Veľká fašistická rada. Mussoliniho vízia jednotnej spoločnosti však potrebovala aj jednotnú duchovnú ideu a tú ponúkala katolícka viera.

Rím bol od roku 1378 nepretržitým sídlom pápeža a vnímali ho aj ako symbol cirkevnej moci. Pápežský štát bol po celý stredovek významným aktérom medzinárodných vzťahov. V rámci zjednotenia Talianska sa však v roku 1870 stal súčasťou novovytvoreného štátneho zväzku a zanikla tak medzinárodná suverenita Vatikánu. Taliansko sa usilovalo situáciu riešiť a malo záujem na takej dohode, ktorá by akceptovala postavenie pápeža ako hlavy katolíckej cirkvi, ale odmietala existenciu samostatného pápežského štátu. To nebolo pre pápeža prijateľné a pápež Pius XI. preto považoval Taliansko za uchvatiteľský štát. Vzťahy medzi Vatikánom a Talianskom neboli doriešené, napätie pretrvávalo.

Pochod na Rím: Foto: profimedia.sk Mussolini sa dostal k moci v roku 1922 štátnym prevratom.
Pochod na Rím: Foto: profimedia.sk Mussolini sa dostal k moci v roku 1922 štátnym prevratom.
Zdroj: Profimedia.sk

 

Podobné videnie sveta

Situácia sa začala meniť po nástupe Mussoliniho k moci. Hoci ateista, fašistický vodca sa rozhodol využiť cirkev na realizáciu svojich záujmov a tá sa ochotne využiť nechala. Mussolini vo svojom diele Fašistická náuka píše: „Fašistický štát nie je vo všeobecnosti ľahostajný voči náboženstvu, ani takému osobitnému, pozitívnemu náboženstvu, akým je taliansky katolicizmus… Náboženstvo sa vo fašistickom štáte pokladá za jeden z najvýznamnejších prejavov ducha, a preto sa nielen rešpektuje, ale aj chráni a podporuje.“  Keď sa Mussolini dostal k moci, zrušil slobodu tlače a zhromažďovania, v školách bolo zavedené náboženstvo ako povinný predmet, v každej triede musel visieť kríž. Zbližovanie fašizmu a katolicizmu posvätil pápež, ktorý 20. decembra 1926 povedal: „Mussoliniho nám zoslala Prozreteľnosť...“Cirkev sa za odmenu vzdala svojich politických ambícií a stala sa duchovnou oporou fašistického režimu.

Spojenectvo Mussoliniho s Vatikánom nebolo len účelové. Vychádzalo aj z hlbších podobností ich vnímania sveta. Demokracia, socializmus a liberalizmus boli spoloční nepriatelia pre Vatikán aj fašistov a boj proti týmto ideológiám bol tmelom ich partnerstva. Encyklika pápeža Pia IX. Quanta cura z roku 1864 a s ňou súvisiaci dokument Syllabus errorum jednoznačne odmietali slobodu slova a svedomia, občianske slobody, slobodu vyznania a všetko ostatné, čo dnes tvorí základ súčasnej demokratickej spoločnosti. V tomto smere mala katolícka cirkev a fašizmus podobný pohľad na spoločnosť a jej fungovanie.

Veľkolepá šou: Historické stretnutie Mussoliniho a pápeža Pia XI. v roku 1932 vo Vatikáne.
Veľkolepá šou: Historické stretnutie Mussoliniho a pápeža Pia XI. v roku 1932 vo Vatikáne.
Zdroj: Profimedia.sk

Taktiež je pravda, že v mnohých oblastiach Vatikán kritizoval fašistické postoje. V encyklike Non abbiamo bisogno z roku 1931 sa kritizujú tie prvky režimu, ktoré „sú v rozpore s katolíckou doktrínou a katolíckou praxou“.Vatikán opatrne kritizoval aj fašistický antisemitizmus a v roku 1937 v encyklike Mit brennender Sorge vystúpil proti niektorým prejavom nemeckého nacizmu. Kritické postoje však boli len na takej úrovni, aby neohrozili výsadné postavenie cirkvi v Taliansku.

Lateránske zmluvy

Vzájomne výhodná spolupráca Vatikánu s Mussolinim našla svoje vyjadrenie v Lateránskych zmluvách. Ide o tri zmluvy podpísané 11. februára 1929 medzi Talianskym kráľovstvom a Svätou stolicou. Prvou zriadili nezávislý Vatikánsky mestský štát a Vatikán opäť získal svoju štátnu suverenitu aj 44-hektárové územie. Druhou bol konkordát, ktorý stanovil rímskokatolícke náboženstvo za jediné štátne náboženstvo v Taliansku. Katolicizmus sa stal oficiálne štátnym náboženstvom, náboženstvo bolo povinné na všetkých základných a stredných školách, rozvod bol nemožný. Boli zakázané proticirkevné knihy, noviny a filmy. Kritika a urážka katolicizmu boli trestné a štát sa zaviazal, že svoje zákonodarstvo zladí s kanonickým právom.

Tretia zmluva riešila finančné otázky a Vatikán získal finančné odškodnenie za stratu svojho územia počas zjednotenia Talianska. Pre Vatikán boli Lateránske zmluvy významné najmä z dôvodu obnovenia jeho štátnej suverenity a získania medzinárodnoprávneho postavenia. Vytvorili Vatikán v takej podobe, aký ho poznáme dnes. Na revanš Mussolini získal legitimizáciu svojho režimu zo strany rímskokatolíckej cirkvi, čo posilnilo jeho postavenie v krajine, ale aj na medzinárodnom poli. Lateránske zmluvy oficiálne potvrdili vzájomné spojenectvo Mussoliniho s Vatikánom. Toto spojenectvo nenarušila ani smrť pápeža Pia XI. v roku 1939 a nástup nového pápeža Pia XII.

S požehnaním Vatikánu: Talianski vojaci v Etiópii v roku 1935.
S požehnaním Vatikánu: Talianski vojaci v Etiópii v roku 1935.
Zdroj: Profimedia.sk

Podpora vojny

Agresívna podstata fašistického režimu sa prejavovala aj v zahraničnej politike. V roku 1936 Taliansko zaútočilo na Habeš, dnešnú Etiópiu. V Spoločnosti národov (predchodkyňa dnešnej Organizácie Spojených národov) bola talianska agresia odsúdená ako nezákonná útočná vojna. Katolícki predstavitelia však túto vojnu masívne podporovali, obhajovali agresiu, slúžili omše a pomáhali organizovať zbierky na podporu vojenského ťaženia. Podľa vyjadrenia biskupa Colu „Taliansko musí u polodivého a duchovne nábožensky zaostalého národa splniť veľké civilizačné poslanie“.Na dosiahnutie víťazstva talianske vojská použili aj chemické zbrane, bojový plyn yperit, proti ktorému sa slabo ozbrojení Habešania nemali možnosť akokoľvek brániť. Pápež označil túto vojnu za obrannú a oprávnenú, pretože je nutná pre rozvoj rastúcej talianskej populácie. Eucharistický kongres, ktorý sa uskutočnil v rovnakom čase, ako rokovali Spojené národy o agresii v Habeši, zaslal Mussolinimu posolstvo: „Katolícke Taliansko sa modlí za rastúcu veľkosť svojej milovanej vlasti, ktorá sa zjednotila pod Vašou vládou.“

Po víťazstve vo vojne v Habeši do dobytej krajiny vstúpili aj kňazi a mníšky, aby toto civilizačné poslanie naplnili, aj proti vôli pôvodného obyvateľstva. Podobný postoj zaujal Vatikán k talianskej agresii proti Albánsku v roku 1939. Počas občianskej vojny v Španielsku Mussolini poskytol Francovi vojenskú pomoc. Taliansko zaútočilo na Grécko, pripojilo sa k útoku na Francúzsko, proti Sovietskemu zväzu aj do bojov v severnej Afrike. Počas druhej svetovej vojny tvoril Vatikán pevnú oporu fašistickému režimu.

Veľkolepá šou: Historické stretnutie Mussoliniho a pápeža Pia XI. v roku 1932 vo Vatikáne.
Veľkolepá šou: Historické stretnutie Mussoliniho a pápeža Pia XI. v roku 1932 vo Vatikáne.
Zdroj: Profimedia.sk

Keď sa vojnová situácia začala meniť v prospech protifašistickej koalície, začal aj Vatikán rozširovať svoje kontakty so západnými krajinami. Po spojeneckej invázii na Sicíliu v roku 1943 bolo zrejmé, že porážka fašistického režimu je len otázka času. Vatikán preto vyvinul veľké diplomatické úsilie, aby sa krajina na jednej strane vyhla vnútornému chaosu a súčasne, aby zachoval svoje výsostné postavenie. V septembri 1943 Taliansko kapitulovalo a režim sa postupne začal meniť. Vatikán si však svoje dominantné postavenie v duchovnom živote Talianska udržal. Mussoliniho nakoniec popravili sami Taliani v apríli 1945.

S oficiálnymi pozíciami Vatikánu počas vlády Mussoliniho, samozrejme, nesúhlasili všetci veriaci. Na strane protifašistického odboja nielen v Taliansku, ale aj na celom svete bolo množstvo katolíkov. Veľa radových katolíkov aj duchovných bolo medzi obeťami fašizmu. Tento odpor jednotlivcov však nebol oficiálnou politikou Vatikánu, ktorý nikdy neprotestoval proti fašistickému systému ako takému. Jeho občasné a opatrné výhrady smerovali najmä k porušovaniu vlastných záujmov a nikdy nemali úroveň zásadnej kritiky režimu. Vatikán mal významný vplyv na vzostup a víťazstvo fašizmu v Taliansku. Na jeho páde však podiel nemal.