Irène sa vybrala v šľapajach rodičov a tiež získala Nobelovu cenu. Marie Curiová-Skłodowska a Pierre Curie sa stali laureátmi v roku 1903. Ich dcéra úspech zopakovala so svojím manželom o 36 rokov. No svoj život neobmedzila len na vedu.

Princezná bez detstva

Irène prišla na svet 12. septembra 1897, jej mama Marie Curiová-Skłodowska sa zakrátko vrátila do laboratória. Dcére však venovala čas, aj keď starostlivosť o bábätko brala tak trochu ako vedecký projekt.  S typickým puntičkárstvom odsúdila dieťa na dodržiavanie presného rozvrhu. V denníkoch detailne dokumentovala jeho vývoj, kedy sa objavili prvé zúbky, prvé kroky, čo papalo.

V roku 1906 manžel Pierre zahynul pod kolesami koča. Marie to úplne zlomilo. Až po čase začala nadväzovať nové známosti. Dostala pritom nálepku zlodejka mužov, po Paríži sa šuškalo, že randí so ženáčom. To veľmi negatívne ovplyvnilo dcéru. Irène sa začala báť, že stratí aj mamu, v noci sa budila s krikom, či mama žije. Uzavrela sa. Pokoj našla vo vede.

Mama vedela, že dcéra je mimoriadne inteligentná a nechcela ju poslať do obyčajnej školy. O francúzskom školskom systéme mala zlú mienku. Rozhodla sa pre experiment, na ktorý sa jej podarilo presvedčiť najbystrejšie mozgy tých čias na čele s rodinným priateľom Albertom Einsteinom.

DCÉRA SVOJICH RODIČOV Pierre a Marie Curiovci s malou staršou dcérkou, ktorá sa vydala v ich šľapajach.
DCÉRA SVOJICH RODIČOV Pierre a Marie Curiovci s malou staršou dcérkou, ktorá sa vydala v ich šľapajach.
Zdroj: PROFIMEDIA

Fyzik a niekoľko profesorov zo Sorbonny učili Irène a zopár detí doma. Dievča tak trávilo jeden deň v matematickom kabinete, druhý v chemickom laboratóriu, tretí u historika v dome. Mladšiu sestru Eve to ťahalo k umeniu, ale Irène bola vedecky nadaná. Bola maminým miláčikom, Marie ju volala princezničkou.

Byť favoritkou však malo aj tienistú stránku. Marie mala presnú predstavu o živote svojej dcéry, veľmi rýchlo z nej urobila spolupracovníčku a náhradu za otca. Dieťaťom mohla byť Irène len pri dedkovi. Doktor Curie rozvíjal u vnučiek mimovedecké vášne, napríklad šport, ktorý milovala celý život. Nad svojím osudom však nenariekala. Dcéra vedcov považovala laboratórium za absolútnu prirodzenosť.

Asistentka

Po vypuknutí I. svetovej vojny ju mama ako 16-ročnú vzala na front. Marie Curiová-Skłodowska zavádzala vo vojenských nemocniciach prelomový projekt. Prerobila svoje auto na rádiologický voz a vďaka röntgenovým lúčom mohli lekári v tkanive ranených vojakov nájsť úlomky z nábojov.

Nedostatočná ochrana pred žiarením však Irène spôsobila zdravotné ťažkosti, a tak sa stala ošetrovateľkou Červeného kríža. Mama z nej spravila šéfku rádiológie v anglicko-belgickej nemocnici ešte pred 18. narodeninami. Po vojne začala Irène pracovať ako mamina asistentka v Inštitúte pre rádium v Paríži. Hoci bola veľmi dobrá vo fyzike i v matematike, niektorí jej miesto považovali za protekčné. Ona sa však venovala len experimentom. Nechodila do spoločnosti, nevedela sa baviť. Jej dizertačná práca o alfa žiarení polónia, prvku, ktorý jej matka objavila v roku 1898, však všetkým zavrela ústa. Už nik nepochyboval, že miesto jej patrí.

SPOLUPRACOVALI Marie, vpravo, sa Nobelovej ceny pre Irène, vľavo, nedožila. Zomrela rok predtým, krátko pred svojou smrťou však dcére predpovedala, že ju dostane.
SPOLUPRACOVALI Marie, vpravo, sa Nobelovej ceny pre Irène, vľavo, nedožila. Zomrela rok predtým, krátko pred svojou smrťou však dcére predpovedala, že ju dostane.
Zdroj: PROFIMEDIA

Láska aj úspech

Rok 1925 bol významný v práci i v súkromí. Vtedy totiž do inštitútu nastúpil Frédéric Joliot. Očarujúci a energický extrovert bol sympatický všetkým, len introvertnej Irène nie. Jedného večera ju vtiahol do debaty o istom vedeckom probléme. Diskutovali veľmi dlho, odprevadil ju domov.
A tak sa zrodil cit dvoch ľudí, ktorí boli odlišní vo všetkom okrem lásky k vede. V ich prípade však rozdielnosť pováh pôsobila ako magnet. Mali ešte jednu spoločnú vášeň - šport. Podnikali cyklistické výlety, plávali a Irène v roku 1936 už
ako laureátka Nobelovej ceny spoluzakladala v Paríži klub džiu-džicu.

Jej mama nebola nadšená, že si Irène chce Frédérica vziať. Obávala sa, že manželstvo dcéru odtiahne od vedeckej kariéry, a teda aj od nej samej. Vzali sa v roku 1926. A hoci Marie bola k zaťovi najskôr veľmi chladná, jeho charizme nakoniec podľahla. Po narodení vnúčat Hélène a Pierra zobrala zaťa úplne na milosť. Oveľa ťažšie však bolo presvedčiť okolie, že Frédéric sa neoženil z vypočítavosti, aby si polepšil v kariére.

Ukázalo sa, že Joliotovci sú zohraný pár v súkromí i v práci. Veď v roku 1935 dostali spoločne Nobelovu cenu za chémiu za syntézu nových rádioaktívnych prvkov. Objavenie umelej rádioaktivity sa považuje za jeden z najväčších objavov 20. storočia. Jej efekty sa využívajú okrem iného pri liečení zvýšenej činnosti štítnej žľazy.  Irène sa po mame stala druhou ženou v histórii, ktorá dostala túto cenu v oblasti chémie. Úspech však zatienila smrť Marie v lete 1934 na leukémiu v dôsledku dlhotrvajúceho pôsobenia  radiácie.

RODINNÉ ŠŤASTIE Manželia Joliotovci s dcérkou Hélène a so synom Pierrom v roku, keď dostali Nobelovu cenu.
RODINNÉ ŠŤASTIE Manželia Joliotovci s dcérkou Hélène a so synom Pierrom v roku, keď dostali Nobelovu cenu.
Zdroj: PROFIMEDIA

Potom sa Joliotovci pracovne rozdelili. Irène sa okrem práce angažovala politicky za práva žien. Ako jednu z prvých žien ju vláda vymenovala za tajomníčku ministra pre vedecký výskum. Ukázalo sa však, že vláda jej ponúkla funkciu len z marketingových dôvodov. Politici chceli ukázať, že sú otvorení ženám v politike. Ona a ešte dve ženy nemali ani právo hlasovať, boli vlastne len maskotmi. Toto bolo pre Irène obrovské sklamanie. Po troch mesiacoch sa funkcie vzdala.

Odmietli emigráciu

Po vypuknutí II. svetovej vojny manželia odmietli odísť do USA. Emigrácia by znamenala opustiť Inštitút pre rádium a Frédéric bol aktívny v odboji. Lenže situácia Joliotovcov sa zhoršovala. Na prelome rokov 1941 - 1942 bol v Paríži hlad, nemali čím kúriť, teplota v byte bola na nule. Irène aj deti ťažko ochoreli, zo­hnať lieky bol zázrak.

Frédéric sa rozhodol poslať ich do Švajčiarska. Lenže Irène sa nepodarilo prejsť cez hranice, umiestnili ju s deťmi v zámku v Porrentruy. Našťastie jeden z vojakov spoznal laureátku Nobelovej ceny a vybavil jej i deťom odchod do Lausanne, kde boli až do konca vojny.

ZOHRATÍ V PRÁCI I V SÚKROMÍ Frédéric a Irène boli povahovo veľmi rozdielni, obaja však milovali vedu a šport.
ZOHRATÍ V PRÁCI I V SÚKROMÍ Frédéric a Irène boli povahovo veľmi rozdielni, obaja však milovali vedu a šport.
Zdroj: PROFIMEDIA

Radosť ani potom nebola úplná. V auguste 1945 zhodili Američania atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki a manželia Joliotovci sa zhodli, že použitie atómu na vojenské ciele bolo zradou vedy i humanity, považovali ho za osobnú prehru. Začali brojiť proti atómovej zbrani, podpisovali petície, rečnili. Podľa nich jadrovú energiu treba využívať na mierové účely, na obnovu a rozvoj Francúzska. Neskôr boli členmi Komisie pre atómovú energiu, ktorej cieľom bolo využívať atómovú energiu v priemysle a obrane. Vďaka tomu v decembri 1948 v Châtillon pri Paríži spustili vo Francúzsku prvý jadrový reaktor.

Osud ako mama

V roku 1946 sa Irène stala riaditeľkou Laboratórií Curie, kde šéfovala sedemdesiatim vedcom. Získala profesúru na Sorbonne a chcela kandidovať do Francúzskej akadémie vied. Tá ju však neprijala, rovnako ako kedysi jej mamu. Irène to komentovala s humorom, vraj členovia akadémie sú prinajmenšom dôslední.

Začiatkom 50. rokov sa jej začal zhoršovať zdravotný stav. Bola čoraz slabšia, mala horúčky, bolela ju hlava. Nemala žiadne ilúzie o svojej chorobe, pamätala si tú maminu. V roku 1956 jej vo švajčiarskom sanatóriu dia­gnostikovali leukémiu. Ona si však až do konca zachovala pokoj a dobrú náladu. Tvrdila, že smrti sa nebojí, že mala bohatý život plný zaujímavých vecí a vášní. Zomrela 17. marca 1956 ako 58-ročná. O deväť rokov mladšia, než jej mama. Frédéric ju prežil o dva roky.