Bol to tvrdý chlap. Neoblomný, neľútostný. Od mladíckych rokov túžil po moci, a tak sa vrhol do politiky. Chodil po schôdzkach a plamenne rečnil. Vo voľbách utŕžil debakel. A strašnú hanbu. Pod oknom domu, v ktorom býval, prešiel sprievod s rakvou na márach a na nej sa vynímal posmešný nápis. „Tu odpočíva Mussolini!“ Tí odroni napokon hodili rakvu do vôd Naviglia. Čo mu vtedy vyčítali? Predovšetkým hrubé násilie. Jeho súkmeňovci už na prvé, zakladajúce zhromaždenie prišli s obuškami, dýkami, bičmi. O tri roky tiahol so svojimi oddielmi na Rím a zmocnil sa vlády.

Kamarát zachraňuje

Staroveký Rím vládol svetu. Prečo by nemohol aj novoveký? No najprv je potrebné porobiť poriadky doma. Teror v krajine si vyžiadal tisícky obetí. V roku 1935 talianske jednotky zákerne vtrhli do Etiópie, potom do Albánska, potom do Grécka... Mussolini napokon spolu s Hitlerom vohnali ľudstvo do druhej svetovej vojny.

No udalosti na frontoch sa nevyvíjali tak dobre, ako si to fašistickí vládcovia predstavovali. Hrozila katastrofa. Talianski spoluvládcovia sa vzbúrili proti diktátorovi, zbavili ho moci a uväznili.

Benito Mussolini bol vzorom pre Hitlera. Napríklad tým, ako sa fašisti môžu zmocniť vlády. Mussolini bol Hitlerov kamarát. Asi jediný. A pokúšal sa ho zachrániť. Podarilo sa. Osobitné komando ho unieslo z väzenia. A duce Mussolini sa znova ujal moci. Ale robil tak ešte s väčším násilím ako predtým.

Obeťou čistiek sa stali tisícky Talianov. Medzi nimi aj minister zahraničia gróf Galeazza Ciano, Mussoliniho zať. Mnohí sa ocitli v nemeckých koncentračných táboroch. Ak nepomreli cestou, zahynuli v plynových komorách.

Na úteku

Koncom apríla 1945 Mussolimu všetko zlyháva. V Taliansku prepukne národné povstanie. Povstalci oslobodzujú Janov, Turín, ba aj Miláno, metropolu severného Talianska. Milánsky rozhlas vyzýva: „Chyťte duceho.“ Čo mu teda zostáva? Len utekať! Ale kam, k starému kamarátovi Hitlerovi? Veď Rusi už bojujú o Berlín. Alebo dostať sa do Švajčiarska? Lenže aj tá nádej padla. Hranice do Švajčiarska chcela predtým prekročiť aj Mussoliniho žena s deťmi, ale stráž ich nepustila.

Preberal aj ďalšie možnosti. Čo keby prešiel cestičkami, ktoré používali pašeráci? Alebo prenikne do Chiavenny, kde mu vraj pripravili lietadlo? Jeho pobočníci snovali plány preniknúť do Patagónie alebo Polynézie. Tie návrhy duce, vodca, zamietol.

KAMARÁTI Adolf Hitler a Benito Mussolini v Mníchove v roku 1937.
Zdroj: Profimedia

V piatok 27. apríla sa Mussolini zavčasu ráno vyberá ďalej na sever. Jeho sprievod tvorí niekoľko ministrov, niekoľko vysokých straníckych funkcionárov, niekoľko dôstojníkov. Nemá ho kto brániť. Opustili ho, zradili. V noci prišla do Menaggia kolóna nákladných áut so 170 vojakmi nemeckej protileteckej obrany. Dô­stojník SS sa domnieva, že by bolo bezpečnejšie, keby sa skupina Talianov pripojila k nim.

Keď Mussolini uvidel početnú skupinu, zmocnilo sa ho nadšenie. Tento šašo, cirkusant, ktorý sa často necháva ovládať svo­jimi pocitmi, vykrikuje: „S dvoma stovkami Nemcov pôjdem hoci aj na koniec sveta.“ Na druhý deň ráno sa kolóna môže pustiť cestou na sever. Je v nej vyše 30 áut, nákladných i osobných, a pancierové vozidlo.

Účastníci finále

Kolóna sa o hodinu zastaví na krátky oddych. Potom pokračuje na úteku. Ďaleko sa však nedostane. Kúsok od Diega ju zastaví barikáda. Spredu i z úbočí sa rozľahnú výstrely z guľometu a zo samopalov. Nemci odpovedajú paľbou. Zarachotí aj výstrel z dela.

Cestu zahradila partizánska skupina. Lenže nie je početná a netrúfa si na ďalší boj. No vtom začujú za barikádou nejaký pohyb. „Čo to je?“ šepne znepokojene komisár partizánskej skupiny Bill. „Čo chystajú proti nám?“ S prekvapením zisťujú, že Nemci vyvesujú bielu zástavu. Vzdávajú sa alebo chcú rokovať? „Možno nás chcú vylákať,“ vraví veliteľ Pedro „Počkajme chvíľu.“ Zakrátko Nemci oznamujú, že chcú rokovať. Ktorýsi z partizánov ne­vdojak vrhne pohľad na hodinky. Je presne pol ôsmej. Mussoliniho život možno merať už len hodinami.

Hlavnými účastníkmi ďalších udalostí sú traja. Prvým z nich je Pier Luigi Bellini delle Stelle s krycím menom Pedro, bývalý dôstojník jazdectva, veliteľ Garibaldiho brigády počítajúcej dovedna 69 ľudí. Druhým účastníkom je komisár brigády známy pod menom Bill. Jeho pravé meno je Karol Urbanec a je to Poliak zo Sliezska, kde pracoval ako typograf. Bojoval v poľskej armáde, zajali ho, ušiel a pripojil sa k talianskym partizánom. Tretím je kapitán Fallmayer, veliteľ oddielu nemeckých vojakov. Tlmočníka nepotrebuje, plynule hovorí po taliansky.

Prisahám ti, je to Mussolini

Rokujú. Partizáni ťahajú čas. Čo zmôže oddiel proti takej presile? A ešte tak dobre vyzbrojenej? „Musíte sa vzdať, pán kapitán,“ vraví Pedro. „Kontrolujeme celé okolie... Moje plameňomety a guľomety vás rozdrvia. Nemáte nijakú nádej.“ Celé hodiny rokujú a partizáni zatiaľ hľadajú pomoc v ďalších partizánskych oddieloch v okolí. Blíži sa koniec vojny a Nemci už nemajú chuť bojovať.

„Dobre teda,“ uzatvára Pedro, „prepustíme vás, ale vám skontrolujeme doklady. A vydáte nám Talianov, ktorí sú vo vašej kolóne. Kto sú to?“ „Neviem,“ odvetí kapitán, „pripojili sa k nám v Menaggiu.“ Kapitán na chvíľu zaváha. „Záleží mi len na tom, aby ste prepustili mojich ľudí.“

Komisár si práve prezerá doklady Nemcov na jednom z áut, keď dobehne za nim partizán Giuseppe Negri. Je vzrušený. Ťahá komisára bokom. Šepce mu: „Objavil som brucháča.“ „Brucháč“ je jedna z Mussoliniho prezývok. Komisár nemôže uveriť: „Čo to trepeš?“ Negri sa dušuje: „Bill, prisahám ti.“ Komisár sa rýchlo rozhoduje. Nechce však vzbudzovať pozornosť Nemcov. Podíde k nákladnému autu. Na podlahe leží na handrách muž. Golier na plášti vyhrnutý, prilba narazená na oči. „Kamarát je opitý,“ vysvetľujú vojaci.

Komisár pristúpi k Mussolinimu, stiahne mu prilbu z hlavy a uvidí lysinu. Odhrnie mu golier a z očí zloží tmavé okuliare. Muž, pred ktorým sa všetci triasli, sa roztrasie. Tvár má popolavú, pohľad neprítomný. Medzi kolenami stíska samopal. Bill mu ho berie. Potom aj pištoľ.

Súdiť a odsúdiť

Ako naložiť s Mussolinim? Vydať ho do rúk spojeneckých vojsk, ktoré o to žiadajú, aby ho mohli postaviť pred medzinárodný súd? Áno, napáchal mnoho strašných zločinov. Preto sa aj ocitol na druhom mieste na listine medzinárodných zločincov, hneď po Hitlerovi. Ale najväčšmi sa previnil predsa proti vlastnému národu. Veď len ozbrojený boj proti jeho diktatúre si vyžiadal azda stotisíc ľudských životov. Kto má teda väčšie právo súdiť a odsúdiť ho? Navyše, ocitol sa v rukách Talianov, oni ho zajali.

No je potrebné ponáhľať sa? Treba počkať niekoľko dní a vytvoriť ľudový súd. Ten nech posúdi celú duceho vinu a vymeria mu trest. Netreba sa ponáhľať? Naopak, ani trochu nemožno otáľať. Severným Talianskom sa potulujú nemecké vojská. Niektoré oblasti sú ešte pod kontrolou talianskych fašistov. Čo ak oslobodia Mussoliniho? Jedni alebo druhí? Znova by si to vyžiadalo ľudské obete. Raz sa to už predsa stalo. A bolo to trpké poučenie. Mussolini by napáchal ešte veľa zlého.

O NIEKOĽKO DNÍ V MILÁNE Nebol by myslel, že takto dopadne.
Zdroj: Profimedia

Je potrebné s ním skoncovať. Čo najskôr. K takému záveru dospieva najvyššie velenie. A kým oni rokujú, v partizánskom oddiele konajú. Musia. Lebo nebezpečenstvo číha. Dokonca niekoľkonásobné. Miestne obyvateľstvo je predsa rozzúrené a raz-dva môže skoncovať s bývalým ducem. Treba ho ochrániť. Ochrániť aj pred prípadným oslobodením. Odvezú ho na bezpečné miesto, do domu za dedinou San Maurizio di Brunate. Spolu s jeho milenkou Clarettou, ktorá chcela znášať jeho osud.

Cesta na popravisko

Dňa 28. apríla popoludní tri ženy pláchajú na potoku bielizeň. Neďaleko od nich kráča po ceste skupinka ľudí. Ženy si všimnú muža, ktorý kráča pomaly, sťažka. Všimnú si aj elegantne oblečenú ženu po jeho boku. Plače. Pred jedným z domov Mussolini zastane. Roztrasú sa mu nohy a nemôže ďalej. Rukou sa oprie o múr. Claretta ho podopiera. Duce sa rýchlo spamätá, pokynie milenke, že pôjde ďalej sám.

Zastanú pred vilou pána Norda Belliniho, inžiniera na penzii. Prikážu mu, aby nevychádzal z domu a aby pozatváral všetky okná a dvere. Partizáni postavia Mussoliniho a Clarettu k múru. Muž v civile vyťahuje z vrecka papier a číta: „Podľa príkazu hlavného veliteľstva Zboru bojovníkov za slobodu vykonávam v mene talianskeho ľudu rozsudok právoplatného súdu.“

Mussolini akoby nechápal. Široko roztvorenými očami hľadí na muža v civile a na samopal v jeho rukách. Claretta pobehuje okolo Mussoliniho ako bez zmyslov a neprestajne vykrikuje: „Nie, nesmie zomrieť!“ Diktátor sa roztrasie od strachu, prosí o zmilovanie. Ustavične bľaboce: „Ale, pán plukovník... Ale, pán plukovník...“ Zazneli výstrely. Mussolini padá na kolená, vrhá sa k nemu Petacciová. Zasiahne ju dávka zo samopalu a ona padá na zem. Sú štyri hodiny a desať minút popoludní.

FOTO v GALÉRII>>

Mŕtvoly Mussoliniho a jeho milenky dve hodiny zostávajú ležať pri múre. Strážia ich dvaja partizáni. Potom ich odvezú do Donga. Tam naložia na nákladné autá ďalšie mŕtvoly. Na druhý deň prevezú telá na námestie Loreto do Milána. Rozzúrený dav ich zavesí dolu hlavou na stožiar elektrického vedenia. Približne pred pol rokom fašisti zastrelili na tom námestí pätnásť vlastencov.

Text: Ladislav Švihran