Od začiatku malo ísť o superzbraň. Počiatočné plány však hovorili o celkom inej lodi, než napokon vyplávala z Tokijského zálivu. Aj očakávania, ktoré Japonci vkladali do tejto kovovej ozruty, sa napokon zásadne líšili od reality.
Práve očakávania kapitána a jeho najvyšších dôstojníkov viedli k trpkému omylu. Keď pravobok Šinana prevŕtali štyri torpéda, k záchrane plavidla alebo aspoň záchrane posádky pristupovali laxne. Verili, že im žiadne riziko nehrozí, pretože loď predsa postavili tak, aby zvládla oveľa viac zásahov „podradných amerických torpéd“. O niekoľko hodín neskôr už väčšina z nich klesala k morskému dnu s pľúcami plnými morskej vody.
Zmena identity
Šinano začali stavať v máji 1940 ako tretiu bojovú loď triedy Jamato. Spolu s podobne obrovskými sesterskými plavidlami Musaši a Jamato a dvomi ďalšími, napokon nedokončenými a nepomenovanými, mala postupujúcich Američanov prinajhoršom odraziť a zatlačiť späť. A prinajlepšom cisárstvu vyhrať celú vojnu.
Ibaže potom prišiel máj 1942 a s ním bitka o Midway. Pre cisárske Japonsko sa skončila drvivou prehrou: desaťnásobne vyššími stratami na životoch, než utrpeli Američania, a zničením všetkých štyroch zúčastnených lietadlových lodí. Japonská admiralita sa tak Šinano rozhodla prestavať na lietadlovú loď - najväčšiu lietadlovú loď na svete. Jej dĺžka dosahovala bezmála 266 metrov. A výtlak ohromných 70-tisíc ton, čiže dvakrát viac, než mali konkurenčné lietadlové lode Američanov.
Čo sa týka rozmerov, Šinano našlo premožiteľa až po dvoch dekádach. No čo sa týka samotného bojiska, tam premožiteľa našlo pár hodín po tom, ako vyplávalo na svoju prvú a jedinú misiu.
Top secret!
Nešlo len o rozmery. Šinano na papieri na prvý pohľad spĺňalo všetky predpoklady superzbrane. Malo sa plaviť rýchlosťou úctyhodných 27 uzlov a na palube niesť 20 stíhačiek, 20 bombardérov a dodatočných 10 prieskumných lietadiel. Jeho vlastná výzbroj bola takisto impozantná: tvorilo ju šestnásť 127-milimetrových a dvanásť 120-milimetrových diel proti bojovým lodiam, 145 25-milimetrových kanónov a dvanásť 28-hlavňových protilietadlových 127-milimetrových raketometov. Taktiež nieslo šesť samovražedných výbušných člnov Šinjo a 50 samovražedných lietadiel Óka.
Zo strachu pred americkými bombardérmi stavali Šinano v totálnom utajení. Suchý dok v Tokijskom zálive skrýval loď pod strechou a za masívnou betónovou ohradou. Robotníci ju konštruovali pod hrozbou trestu smrti za akýkoľvek únik informácií. Ide preto o jedinú významnú bojovú loď druhej svetovej vojny, ktorej stavbu nezdokumentovala žiadna fotografia. Utajovanie uspelo. Američania nevedeli o existencii takého ozrutného vojenského plavidla dokonca ani po tom, ako ho potopili. To, aký obrovský úlovok sa im podaril, zistili až po vojne.
Unáhlené nasadenie
Japonci pôvodne chceli Šinano nasadiť do boja vo februári 1945. Ibaže priebeh vojny tieto plány zmaril. Cisárske Japonsko najprv stratilo Filipíny a v roku 1944 lietadlá Spojených štátov dokonca bombardovali japonské mestá, zatiaľ čo americké ponorky snorili blízko pevniny a hľadali vhodný terč pre svoje torpéda. Situácia volala po radikálnom riešení. Jedným sa stal koncept pilotov kamikadze, ktorý za cenu tisícov prevažne mladých životov prinajmenšom spočiatku prinášal želaný efekt. Druhým bolo urýchlenie prestavby Šinana. Tento krok už želaný efekt nepriniesol. Práve naopak.
Pre časovú tieseň konštruktéri nestihli nainštalovať mnohé vodotesné dvere. Nezostal čas ani na viaceré testy a skúšky vrátane skúšky vodotesných priehradiek, ktoré nakoniec zlyhali. Šinano sa vlastne dobudovalo za pochodu. Aj po tom, ako vyplávalo do námornej základne v Kure, kde ho mali dozbrojiť, na palube nieslo viac ako 300 robotníkov, ktorí na lodi pracovali dňom i nocou. V tomto nedokončenom stave nedokázalo plávať plnou rýchlosťou a napredovalo namiesto 27 tempom len 21 uzlov.
Riziká
Obavy o bezpečnosť lode počas jej prvej plavby vzbudzovali aj mnohé ďalšie faktory. Napríklad stav sprievodných torpédoborcov Isokaze, Hamakaze a Jukikaze. Všetky tri sa krátko predtým, v októbri 1944, zúčastnili na bitke pri Leyte, kde Japonci utŕžili ďalšiu zdrvujúcu porážku a stratili až 10-tisíc mužov. Torpédoborce si z bitky odniesli závažné poškodenia, opravili ich však len narýchlo a neúplne. Keď vyplávali po boku Šinana, chýbal im funkčný sonar. Pod vodou boli prakticky slepé, čo znižovalo ich schopnosť odhaliť a ubrániť sa americkým ponorkám.
V neposlednom rade posádku Šinana tvorili z troch štvrtín úplní nováčikovia. Títo neskúsení námorníci navyše pre nedostatok času nestihli nacvičiť postupy pri krízových situáciách, ako je zaplavovanie lode, ani samotnú evakuáciu. Počas potápania korábu preto vznikol chaos. Ten ešte umocnili stovky kórejských robotníkov na palube, ktorí nerozumeli príkazom v japončine. Vojenskí historici píšu o desiatkach, ak nie stovkách prípadov, keď panikáriaci muži uviazli alebo sa stratili v podpalubí potápajúceho sa plavidla.
Prvá a posledná misia
Šinano opustilo suchý dok 11. novembra 1944. No keďže správa námornej rozviedky informovala o zhliadnutí amerických ponoriek v neďalekých vodách, kapitán lode Tošio Abe vyčkával. Na otvorené more vyplával až za súmraku 28. novembra. Aby sa vyhol americkým ponorkám, nariadil cikcakovitý kurz. Dosiahol však presný opak toho, čo zamýšľal - svoju loď vohnal prakticky do náruče americkej ponorky Archerfish pod velením komandéra Josepha F. Enrighta.
Ten spozoroval Šinano na radare už o trištvrte na deväť. Jeho 95-metrový stroj s výtlakom ani nie 2 400 ton bol oproti Šinanu trpaslíkom. Napriek tomu neváhal a nariadil obrovskú loď prenasledovať. Keď v periskope zbadal jej siluetu, uvedomil si, že sa nezhoduje s ničím, čo poznal z námorných manuálov. V rýchlosti teda nakreslil skicu a ukázal ju svojim dôstojníkom. Tí na nákres nechápavo hľadeli a jeden z nich, Gordon Crosby, dokonca poznamenal: „Japonci predsa nič podobné nemajú.“ Komandér odvrkol: „Že nemajú? Do čerta, veď sa na to práve pozerám!“
Keď kapitán Abe o trištvrte na jedenásť spozoroval americkú ponorku, neznepokojoval sa. Spoliehal sa na vyššiu rýchlosť svojho plavidla. Archerfish zvládala necelých 19 uzlov. Šinano by jej teda aj so svojím okliešteným výkonom 21 uzlov pohodlne uniklo. Prenasledovateľovi sa však vzďaľovalo iba necelú trištvrte hodinu. Potom sa na japonskom korábe začali prehrievať ložiská hriadeľov. Aby sa vyhol ich poškodeniu, Abe bol nútený znížiť rýchlosť na 18 uzlov. Enright bol späť v hre.
Falošný pokoj
Archerfish zakrátko lietadlovú loď úspešne dostihla a čakala na príležitosť. Tá prišla o štvrť na štyri nadránom, keď Šinano v rámci svojho cikcakovitého kurzu zmenilo smer plavby a natočilo sa ponorke bokom. Enrighta nemohlo postretnúť nič lepšie. O 3.22 tak na Šinano vystrelil salvu šiestich torpéd. Cieľ napokon zasiahla štvorica. Napriek tomu velenie lode ani posádka dlho nevyvíjali takmer žiadnu snahu o záchranu lode, a to ani po tom, ako sa Šinano začalo nakláňať na bok. Ba čo viac, kapitán nakázal pokračovať v kurze maximálnou rýchlosťou, čo do podpalubia cez trhliny v trupe vháňalo ešte viac vody.
Príčin mylného úsudku velenia lode bolo viacero. V prvom rade viacerí najvyšší dôstojníci sa neznepokojovali, lebo zažili a zvládli porovnateľné torpédové zásahy na oveľa menších plavidlách. Zároveň verili, že Šinano postavili tak, aby pohodlne zvládlo aj oveľa masívnejšie útoky. Bez obáv zostával aj kapitán. „Nepriateľské torpéda, páni,“ lakonicky skonštatoval, keď loďou v 30-sekundových intervaloch otriasali výbuchy. Abeho nerozrušili, pretože americké torpéda považoval za oveľa slabšie a menej nebezpečné než ich japonské obdoby. Svoj názor zakladal na osobnej prehliadke ukoristenej americkej techniky dva roky predtým počas bojov pri Filipínach. Možnosť, že jeho protivníci ich odvtedy zlepšili, nezvažoval. Ibaže práve tak to bolo - ničivosť amerických torpéd medzičasom výrazne vzrástla.
Priebeh tragédie
Zatiaľ čo na mostíku panoval pokoj, do lode sa valila morská voda. Cez voľne otvorené priechody, kde sa vodotesné dvere buď vôbec nenachádzali, alebo zlyhali, zaplavovala jednu sekciu za druhou. Hoci lodné pumpy pracovali naplno a každú minútu odstraňovali z podpalubia tisíce litrov vody, už osem minút po zásahu sa Šinano nakláňalo o 15 stupňov na pravobok. Abe nakázal kontrolovane zaplaviť vybrané sekcie na ľavoboku, čo sklon dočasne zmenšilo. Zakrátko však zlyhali čerpadlá. A keď sa z podpalubia vrátil prvý dôstojník Mikami so správou o poškodeniach, začal ju zlovestným povzdychom: „Je to také zlé, ako len môže byť.“
Ráno o šiestej dosiahol sklon lode 20 stupňov a rýchlosť klesla pre zaplavovanie jednotlivých kotlov na 10 uzlov. Až teraz kapitán Abe nakázal zmeniť kurz a plaviť sa k najbližšej pevnine. Tým zároveň uznal svoju porážku - pýchu japonského námorníctva porazila trinásťkrát menšia ponorka. Pred siedmou hodinou voda zaplavila posledný z kotlov a oceľový obor postupne zastal na šírom oceáne približne sto kilometrov od pobrežia. Abe sa nevzdával a kapitánom dvoch sprievodných torpédoborcov nakázal, aby sa pripútali k Šinanu a pokúsili sa ho za sebou ťahať k pevnine. Išlo o vyslovene zúfalý čin. Výtlak oboch lodí dosahoval dokopy iba čosi vyše 5 000 ton, zatiaľ čo 70 000-tonové Šinano medzičasom nabralo tisíce a tisíce ton ťarchy v podobe morskej vody. Výsledok? Použité železné káble sa prakticky okamžite pretrhli.
Situácia bola beznádejná. Kapitán Abe tak o štvrť na jedenásť vydal príkaz na evakuáciu. Jeho posledné slová prvému dôstojníkovi zneli: „Neber žiadnych námorníkov, ktorí plačú alebo volajú o pomoc. Takých slabochov námorníctvo nepotrebuje. Ber len silných, ktorí zostávajú pokojní a statoční.“ Šinano sa potopilo krátko pred jedenástou. Čiže ubehlo len sedemnásť hodín, odkedy vyplávalo na svoju prvú misiu. Ani celý deň. Z 2 400 ľudí na palube sa zachránilo len 900, takmer dve tretiny vrátane kapitána Abeho zahynuli.
Netušil, čo potopil
Keď sa kapitán Enright 15. decembra vrátil na základňu a oznámil potopenie japonskej lietadlovej lode, zažil šok. Veliaci dôstojník John Corbus jeho tvrdenie odmietol. „Prepáč, Joe,“ povedal mu, „ale námorná rozviedka neodobrí tvoje tvrdenie, že si potopil námornú loď. Hovoria, že v Tokijskom zálive žiadna lietadlová loď nebola. Ako si potom nejakú mohol potopiť? Dohodneme sa, že išlo o krížnik?“ Enright nemal náladu na kompromisy a Corbusovi odovzdal svoj náčrt potopeného plavidla.
Corbus náčrt posunul ďalej a námorná rozviedka napokon vďaka nemu pripustila, že Archerfish potopila lietadlovú loď. Zaradila ju však do triedy Hiyō, kam patrili lietadlové lode s tretinovým výtlakom toho, ktorý dosahovalo Šinano. Enright netušil, aké rozmery dosahoval potopený koráb, a tak nenamietal. Skutočnú veľkosť a identitu potopenej lode Američania zistili až po skončení vojny. Kapitána Enrighta a jeho posádku vzápätí vyznamenali najvyššími námornými vyznamenaniami: Šinano je dodnes najväčšou bojovou loďou, akú kedy potopila ponorka.
