Asi žiadny Slovák v histórii sa nedočkal takej až zbožnej úcty verejnosti ako kňaz a politik Andrej Hlinka. Jeho popularita prerástla do kultu osobnosti. Keď v roku 1938 po ťažkej chorobe obličiek zomrel, odliali jeho posmrtnú masku, telo zabalzamovali a vystavili ho v sklenej truhle. Kvôli pohrebu vypravili železnice do Ružomberka špeciálne vlaky, na cestovný lístok poskytovali päťdesiatpercentnú zľavu. Podľa niektorých odhadov sa s „otcom národa“ prišlo rozlúčiť až stotisíc ľudí, prítomných bolo aj deväťsto kňazov. Rozhlas vysielal z obradu priamy prenos.

Dnes, po vyše osemdesiatich rokoch, meno Andrej Hlinka figuruje medzi desiatimi finalistami ankety Najväčší Slovák. Či vyhrá, to sa dozvieme v galaprograme, ktorý RTVS odvysiela 1. mája. Ešte predtým sme sa vybrali do Hlinkovho rodiska po stopách kultu jeho osobnosti.

Trochu falše z lásky

„Ja sa vždy tak zľaknem, keď ho zbadám!“priznáva pani Jana pri otváraní dvier do Domu Andreja Hlinku v Černovej a hlavou hodí smerom k voskovej figuríne štyridsaťtriročného Hlinku, postavenej pri okne. „Neviem si na tohto divného Hlinku zvyknúť. Podľa mňa sa figurína celkom nevydarila, ale zase musím priznať, že veľa o Hlinkovi neviem. Turistov v tomto dome vždy sprevádzala pani Hatalová. Minulú jeseň s tým, vzhľadom na svoj vyšší vek, skončila. Je to škoda. Ona je ako chodiaca encyklopédia, celý život zbierala informácie o Hlinkovi. Viete čo, skúsim ju prehovoriť, aby ešte aspoň raz prišla.“

Neprešlo ani desať minút od telefonátu pani Jany a už sa v Hlinkovom dome ozýval zanietený hlas Márie Hatalovej, zjavne potešenej, že o jej vedomosti je stále záujem. „Rada o Hlinkovi rozprávam a doma ma už ani kredenc nechce počúvať. O tom kredenci radšej nepíšte,“ zasmiala sa, narýchlo si ešte upravila vlasy pod červenou baretkou a akoby mimochodom prehodila: „Nechcem byť k Hlinkovi nezdravo lojálna, ale pre náš národ spravil veľmi veľa. V časoch najväčšej maďarizácie bojoval za práva Slovákov. Tak veľmi mu na Slovákoch záležalo, že hoci bol kňaz, všemožne sa obracal aj v politike. Cestoval po Slovensku, aj do Spojených štátov amerických zašiel za rodákmi a všade burcoval ľudí. Ja som sa zaujímala hlavne o to, ako ho vnímali tunajší ľudia, akým bol človekom. Aj keď nám doviezli Hlinkovu figurínu, zavolala som si domácich a pýtala sa, či zodpovedá jeho skutočnej podobe. Vraveli, že Hlinka bol v skutočnosti vyšší a štíhlejší. Ani mne sa figurína nepáči, ale keď už sme ju dostali do daru, predsa ju nevyhodíme. No ale - poďme na to.“

Mohol len snívať: Andrej Hlinka vyrastal v oveľa chudobnejších
podmienkach, ako dnes v Černovej ukazujú turistom.
Mohol len snívať: Andrej Hlinka vyrastal v oveľa chudobnejších podmienkach, ako dnes v Černovej ukazujú turistom.
Zdroj: Ľubo Vojtek

Mária Hatalová sa naladila na svoju úlohu sprievodkyne, rázne sa postavila doprostred miestnosti, nadýchla sa a spustila svoj tradičný výklad. „V tomto dome sa v roku 1864 Hlinka narodil. V týchto priestoroch žil. Tu bola kuchyňa, tu spával,“ ukazuje rukami doprava, potom smerom k posteli. Naozaj sa Hlinka narodil v tomto dome? Ruky Márie Hatalovej prudko ovisli, nešťastne pozrela na pani Janu, či ju azda nejako nezachráni, a napokon vyšla s pravdou von.

„Nenarodil. Hlinkov rodný dom zhorel. Túto tému nechcem otvárať, lebo skutočný dom Hlinku bol veľmi úbohý, len taký malinký dom. Tento, ktorý ukazujeme návštevníkom, by bol pre Hlinkovcov luxus. Kdeže takýto veľký dom! V našej dedine bol život veľmi ťažký a Hlinka sa v roku 1864 narodil ako siedme z deviatich detí tunajšieho pltníka. Hlinkov otec mal štyri deti s prvou ženou a keď ovdovel, oženil sa druhýkrát.“

TOP 10 Najväčších Slovákov
TOP 10 Najväčších Slovákov
Zdroj: Plus 7 dní

Krv prastarej mamy

Nielen Mária Hatalová prežíva každú zmienku o Hlinkovi, akoby sa týkala priamo jej blízkej osoby. V Černovej, dnes je to už časť mesta Ružomberok, majú mnohí ľudia k Hlinkovi vrúcny vzťah. „My nepoznáme Hlinku z učebníc dejepisu, u nás sa o Hlinkovi rozpráva v každom dome,“ vysvetľuje pani Jana.

„Takpovediac za Hlinku zomrelo v roku 1907 v dedine pätnásť ľudí. Tragédia sa dotkla všetkých miestnych obyvateľov, veď tu je každý s každým rodina. Ani po vyše sto rokoch sa u nás na Hlinku zabudnúť nedá. Aj ja som doma odmalička počúvala, ako prastarú mamu žandári zastrelili. Pochovali ju vo veku tridsaťpäť rokov, doma po nej ostali dve deti. Moja stará mama mala vtedy len dva roky.“

Pani Jana hovorí o udalosti známej ako Černovská tragédia. Odohrala sa pre vysvätenie kostola v Černovej. Miestni dali nový kostol postaviť na podnet obľúbeného farára Andreja Hlinku. On ich dokázal presvedčiť, aby sa z biednych príjmov na stavbu poskladali, preto chceli, aby kostol aj vysvätil. Lenže biskup považoval Hlinku za kacíra a rebela, pre jeho politické aktivity ho suspendoval a do Černovej poslal na vysviacku „cudzieho“ farára. Černovčania sa kvôli Hlinkovi vzbúrili, vrchnosti zahatali cestu do dediny. Dva koče so žandárskou eskortou ostali stáť pred hradbou nahnevaných ľudí medzi budovou školy a protiľahlým humnom.

Posmrtná maska: Hlinkovo telo bolo zabalzamované a vystavené v sklenej truhle.
Posmrtná maska: Hlinkovo telo bolo zabalzamované a vystavené v sklenej truhle.
Zdroj: Ľubo Vojtek

„V dave nastala trma-vrma. Černovčania boli napätí, na farárov a žandárov mohla zaletieť skalka,“ značne eufemisticky opisuje priebeh udalosti text na stene v Hlinkovom dome. Oná „možno hodená skalka“ spustila zlostnú paľbu žandárov do davu. Dôsledky hysterického ataku moci šokovali celú vtedajšiu Európu. „Na malom priestore v priebehu niekoľkých chvíľ zastrelili pätnásť ľudí. Deviati zomreli na mieste, zvyšní šiesti zakrátko na následky postrelenia. Bezpostredne po masakri sa začalo vyšetrovanie, dedinu obsadilo vojsko, mnohých mladých zatkli. Hľadal sa vinník na nesprávnej strane.“

Proces sa skončil odsúdením tridsiatich ôsmich dedinčanov, do žalára musela nastúpiť aj Hlinkova nevlastná sestra Anna. Ale černovský kostol napokon predsa len vysvätil Hlinka. Udobril sa s biskupom, jeho suspendáciu zrušili.

Hlinka nebol slušák

„Myslím si, že Hlinka nechcel, aby ho volali otcom národa a aby ho mumifikovali. Ale mal veľkú popularitu. Bol bezprostredný, vedel si získať srdcia ľudí. Zaujímalo ho všetko možné,“začína Mária Hatalová vyratúvať Hlinkove aktivity. Spomína, ako v Troch Sliačoch presvedčil chlapov zvyknutých po práci posedávať pri poháriku, aby založili spolok triezvosti a zaviazali sa nevstúpiť do krčmy, a ako sa v Ružomberku postaral o vybudovanie chudobinca.

Písal tiež do rôznych novín, bojoval proti úžere, pričinil sa o založenie Ľudovej banky. Stál na čele Slovenskej ľudovej strany, neskôr premenovanej na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. V Rakúsko-Uhorsku vystupoval proti maďarizácii, za prvého Československa presadzoval autonómiu Slovenska a hoci nemal žiadny mandát, s falošným pasom vycestoval v roku 1919 na mierovú konferenciu v Paríži a presadzoval tam ideu svojbytnosti slovenského národa. Za neoprávnený vstup do zahraničnej politiky ho po návrate uväznili v Prahe. Povesť mučeníka len zvýšila jeho obľubu, čo mu pomohlo v politickej kariére. Tá sa v období nastupujúceho fašizmu nevyvíjala práve ideálne.

„Prosím vás! Hlinka nie je kontroverzný. A nie je klérofašista. Niektorí historici, ako napríklad pán profesor Holec, si to myslia. Ale ja nie,“skalopevne stojí za Hlinkom Mária Hatalová.

„V novinách Slovenské zvesti som našla, že na protestnej demonštrácii v Teplej v roku 1936 Hlinka povedal - ,Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.‘ Aj ja som bola z tých slov zľaknutá. Však viem, čo sa dialo cez druhú svetovú vojnu. Ale vôbec nie je isté, či to Hlinka povedal, alebo nie. V iných novinách sa ten výrok neobjavil. Veľa som o tom rozmýšľala a z toho, čo o Hlinkovi viem, usudzujem, že aj áno. Asi to povedal. Náš pán farár Hlinka sa niekedy vyjadroval expresívne, nie diplomaticky. Ale keby bol priveľký slušák, asi by sa mu veľa vecí nepodarilo. K Hitlerovi sa prirovnával, keď vojna bola ešte len na začiatku. Veď vtedy sa aj Nemci dali tým zúfalcom Hitlerom ovplyvniť. V Nemecku mali vtedy veľmi komfortný život. Krajina sa pripravovala na vojnu, klesla im nezamestnanosť, všetci mali prácu. Hmotná situácia bola vynikajúca. A Hlinka bol zapálený za jednu tému. Chcel, aby ľudia mali robotu. Na tom mu záležalo, aby Slováci žili na úrovni. Len v tejto súvislosti mohol Hlinka Hitlera spomenúť.“

Povedali o Andrejovi Hlinkovi.
Povedali o Andrejovi Hlinkovi.
Zdroj: Plus 7 dní

Prázdne mauzóleum

Háklivú tému Hlinkovho vzhliadania k Hitlerovi v Ružomberku obchádzajú jednoduchým - tomu neveríme. Na hlavnom námestí postavili „otcovi národa“  mauzóleum s vnútornými stenami aj dlažbou z mramoru. Na jednej stene visí tabuľa s textom zákona z apríla 1939 o Hlinkových zásluhách. Hlinkovo zabalzamované telo však v mauzóleu už dávno nie je. V roku 1945 ostatky v obave pred bombardovaním previezli do Bratislavy a o pár rokov sa zistilo, že Hlinkovho tela niet. Ktosi ho ukryl tak dokonale, že všetky pátracie akcie aj s použitím najmodernejšej techniky či špeciálne vycvičených psov sa skončili neúspechom.

„Historička profesorka Emília Hrabovec vraví, že totalitná moc po štyridsiatom ôsmom roku bola taká silná, že musela telo Hlinku nájsť. Som náchylná veriť tomu, že v snahe eliminovať vplyv Hlinku na ľudí dali telo spopolniť. Ostala nám len jeho posmrtná maska. Deň po smrti ju odlial akademický sochár Fraňo Štefunko. Otec bývalého predsedu KDH Jána Čarnogurského dlhé roky masku opatroval, potom ju vystavili v budove parlamentu a nakoniec ju pán Čarnogurský venoval mestu Ružomberok. Mne povedal, že keby došlo k zmene režimu, treba mu masku vrátiť. Nakázal mi, aby som na ňu dávala pozor,“ hrdo sa hlási k úlohe Hlinkovej ochrankyne Mária Hatalová a dlaňami zľahka hladí sklenú vitrínu, v ktorej je maska vystavená. „Vždy mám dobrý pocit, keď sa na Hlinkovu masku pozriem. Dýcha z neho pokoj.“