Začiatkom marca 1939 sa na Slovensku uskutočnil násilný pokus o zmenu politických pomerov a uchopenie moci. Udalosť vošla do dejín ako Homolov puč, ale tento názov je zavádzajúci. Nebola to svojvoľná akcia generála Homolu, ako by sa z názvu dalo odvodzovať, ale išlo o plánovanú akciu organizovanú vtedajšou československou vládou. Bol to pokus ozbrojenou silou zvrátiť vývoj situácie na Slovensku, ktorý sa však nepodaril a len urýchlil vznik vojnového slovenského štátu.

Historické súvislosti

Prvá Československá republika zažívala zložité obdobie. Vnútorné rozpory aj zahraničnopolitický tlak dostávali poslednú stredoeurópsku demokraciu do neriešiteľnej situácie. V septembri 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda a v jej dôsledku prišla česká časť republiky o pohraničné územia, ktoré pričlenili k Nemecku. Prezident Beneš abdikoval a novou hlavou štátu sa stal Emil Hácha. Slovenskú časť ČSR postihla v novembri 1938 Viedenská arbitráž, podľa ktorej muselo Slovensko odovzdať pätinu svojho územia vrátane Košíc Maďarsku. Aj Poľsko si na Orave a na Spiši prisvojilo 226 štvorcových kilometrov nášho územia.

V GALÉRII si pozrite jedinečné dobové fotografie>>

Oslabená ústredná vláda v Prahe pod tlakom súhlasila so slovenskou autonómiou, na čelo prvej autonómnej vlády zasadol v októbri 1938 Jozef Tiso. Dominantnou politickou silou pod Tatrami bola Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá pohltila väčšinu ostatných politických subjektov. V rámci nej silnelo krídlo volajúce po úplnej samostatnosti,        najviac sa v tomto smere angažoval Vojtech Tuka a Alexander Mach. Dôležitým faktorom bola aj polovojenská organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany - Hlinkova garda (HG), ovládaná radikálmi. Mala takmer 100-tisíc členov a od októbra 1938 pôsobila ako legálna branná organizácia.

Na slovenské separatistické tendencie a hrozbu rozpadu česko-slovenského štátu ústredná vláda v Prahe ťažko hľadala odpoveď. Podpora separatistom prichádzala aj z Nemecka, ktoré chcelo ovládnuť české územia a rozpad Československa by mu preto prišiel vhod. Situácia zašla až tak ďaleko, že Hermann Göring počas rozhovorov so slovenskou hospodárskou delegáciou v zime 1939 podmieňoval poskytnutie ekonomickej pomoci Slovensku jeho osamostatnením.

Zložité rozhodovanie

Československo sa nachádzalo vo vážnej kríze. Na vládnej úrovni sa už ani nepodarilo uskutočniť pripravované rokovania o usporiadaní vzájomných vzťahov, pretože slovenská autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom nebola jednotná v názore na zotrvanie v spoločnom štáte. Posun slovenskej politiky smerom k úplnej samostatnosti neušiel pozornosti Prahy. Tá, samozrejme, hľadala možnosti, ako zachovať územnú celistvosť štátu a zabrániť odtrhnutiu Slovenska. Postupne začal prevažovať názor, že najlepším krokom bude uskutočnenie ozbrojeného zásahu, ktorý odstaví od moci separatistov pod Tatrami. Intervencia nemala obmedziť samotnú autonómiu, ale zmenou politického vedenia zabezpečiť zotrvanie Slovenska v spoločnom štáte.

Hlavným iniciátorom vojenského zásahu bol minister dopravy, generál Alois Eliáš. Premiér Rudolf Beran, minister zahraničných vecí František Chvalkovský či šéf rezortu obrany Jan Syrový sa spočiatku k ozbrojenej akcii stavali so skepsou, ale napokon svoj názor zmenili. Rozhodujúce bolo presvedčenie, že vojenský zásah je legálny a legitímny, keďže jeho cieľom je zachovanie štátu. Vládni politici sa tiež domnievali, že aj v prípade neúspechu akcie je stále lepšie, aby sa republika rozpadla zákrokom zvonka a nie z vnútorných príčin. Zjavne totiž počítali s tým, že na prevrat zareaguje Nemecko.

Rozhodnutie o uskutočnení ozbrojenej intervencie napokon padlo 8. marca 1939 na zasadnutí českých ministrov ústrednej vlády. Jediný Slovák vo vláde Karol Sidor sa na rokovaní nezúčastnil a o rozhodnutí nevedel. Následne v noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila Praha mimoriadny stav na území Slovenska a prezident Hácha odvolal slovenskú autonómnu vládu na čele s Tisom. Začali sa posledné dni predvojnového Československa.

Vojenský zásah

Velenie armády dostalo príkaz od prezidenta republiky, aby v noci z 9. na 10. marca 1939 uskutočnilo vojenský úder na Slovensku. Krajinský veliteľ na Slovensku Hugo Vojta dostal podrobné inštrukcie od ministra národnej obrany, armádneho generála Jana Syrového. Rozkazy následne dostali velitelia zborov - v Banskej Bystrici generál Bedřich Homola a v Spišskej Novej Vsi generál Ondřej Mézl.

Okrem armády sa na akcii podieľali četnícke jednotky z Česka. Prvé z nich začali prenikať z Moravy na západné a stredné Slovensko po dvadsiatej hodine 9. marca 1939. Verejnosť sa o akcii dozvedela z rozhlasu 10. marca 1939 o 7. hodine ráno s tým, že prezident vyhovel prosbám slovenských vlastencov, a tak zabránil bratovražedným bojom. V tom čase sa už po Bratislave pohybovali ozbrojené jednotky.

Na Slovensku bolo vyhlásené stanné právo. Prezident republiky Hácha po odvolaní Tisa poveril funkciou zastupujúceho predsedu autonómnej vlády Jozefa Siváka, ktorý bol ministrom školstva a osvety. Ten však funkciu odmietol. Jeho vymenovanie sa odohralo bez jeho vedomia a dozvedel sa o ňom z tlače. V tom čase nebol ani na Slovensku, ale v Ríme na korunovácii pápeža Pia XII. Napokon za slovenského premiéra vymenovali Karola Sidora.

Vojenský zásah spočiatku vyzeral ako úspešný. Príslušníci armády internovali - väčšinou dopredu vytypovaných - asi 250 osôb, najmä radikálov z HSĽS a Hlinkovej gardy. Zasahujúce ozbrojené zložky nakrátko ovládli mestá na Slovensku. Pre ďalší vývoj však bolo podstatné, že ľudovci a členovia Hlinkovej gardy dokázali mobilizovať svojich prívržencov a už v priebehu 10. marca ochromili činnosť i aktivitu českých četníckych jednotiek a armády. Tí sa začali správať pasívne a armádne jednotky sa stiahli do kasární. V uliciach zostali len oddiely četníkov, pričom bolo zrejmé, že medzi zložkami ministerstva vnútra a armády nebola dostatočná koordinácia a spolupráca.

Ústredná vláda a nižšie zložky realizáciu zákroku na Slovensku nezvládli. Vo viacerých obciach na vidieku napríklad zostali odvolaní úradníci naďalej vo svojich funkciách, pretože ich nebolo kým nahradiť. Českí četníci do niektorých menších obcí ani neprišli a miestni četníci sa neodvážili vykonávať nariadené opatrenia, pretože sa obávali, aby nedošlo k zrážkam s príslušníkmi Hlinkovej gardy. Nepodarilo sa im ani ovládnuť mediálny priestor. Napriek tomu, že redakcie novín boli obsadené ozbrojenými silami, v rukách HSĽS zostalo rozhlasové vysielanie.

Už spomínaný Karol Sidor o vojenskom zásahu nevedel, dozvedel sa o ňom, až keď akcia prebiehala. Proti zásahu protestoval, podal demisiu a len na naliehanie prezidenta Háchu zostal vo vláde. Do Bratislavy prišiel večer 10. marca 1939 a aktívne sa snažil riešiť vzniknutú situáciu. Po komplikovaných politických konzultáciách napokon v noci 11. marca prijal funkciu premiéra autonómnej vlády. Aj to si stanovil početné podmienky. Medzi nimi bolo odvolanie českých četníckych jednotiek, posilnenie právomoci autonómnej vlády, prepustenie internovaných osôb a ďalšie. Praha nemala inú možnosť, len požiadavky akceptovať, čo v podstate znamenalo priznanie neúspechu celej akcie.

Vývoj situácie názorne ukázal, že ozbrojený zásah mal na Slovensku veľmi malú politickú aj spoločenskú podporu. Ani odporcovia separatistických tendencií ho nepovažovali za správny, uvedomovali si silné pozície HSĽS, slabosť a nejednotnosť opozície, ako aj ďalšie spoločenské riziká vyplývajúce z ozbrojeného zásahu. V slovenských mestách sa začali objavovať protesty a dochádzalo aj k pouličným konfrontáciám.

Fiasko

Intervenciu oficiálne ukončili 11. marca 1939 úplným fiaskom. Nebola dôsledne premyslená ani dostatočne pripravená. Jej výsledkom bolo zhoršenie česko-slovenských vzťahov a urýchlený rozpad republiky. Vláde v Prahe sa nepodarilo zvrátiť politickú situáciu na Slovensku ani presvedčiť slovenské obyvateľstvo o zmysle a dôvodoch tohto zákroku. V konečnom dôsledku tento nepremyslený a zbytočný násilný postup vytvoril pre Adolfa Hitlera priestor na to, aby s využitím Slovenska dosiahol svoj zámer, definitívne zničenie prvej Československej republiky.

Na záver treba uviesť, že generál Bedřich Homola skutočne nebol žiadny pučista. Bol bývalý legionár a ako veliteľ armádneho zboru len plnil rozkazy ministra obrany. Neskôr sa v Česku zapojil do protifašistického odboja a v roku 1943 ho popravili v Berlíne.

V GALÉRII si pozrite jedinečné dobové fotografie>>