Dávno predtým, než sa stredoeurópski aristokrati utiahli do kamenných hradov, vyrástlo na dohľad Vysokých Tatier nevídané opevnenie. Na pohľad pripomínalo hrad, počtom obyvateľov dedinu, kým zložením obyvateľstva a výstavbou mesto.

Nechránili ho drevené palisády a valy navŕšenej zeminy typické pre stredoeurópske opevnenia ďalších bezmála tritisíc rokov, ale impozantné hradby z precízne opracovaného kameňa. Ako sa toto opevnenie volalo? Kto mu vládol a kto ho obýval? Netušíme. Stálo pred 3 600 rokmi. To je staršia bronzová doba, na našom území hlboký pravek. Napriek tomu skrývalo radovú výstavbu domov a pravouhlé ulice, ktoré obyvatelia spolu s akýmsi námestím vydláždili, respektíve posypali kamením. Archeológovia preto hovoria o protourbánnej, teda „predmestskej“ či „prvomestskej“, architektúre.

Na vŕšku Myšia hôrka pri Spišskom Štvrtku, kde nálezisko leží, neúprosne plynúce tisícročia a kameňachtiví stavbári okolitých dedín toho veľa nenechali. Napriek tomu, keď v roku 1968 Jozef Vladár začal systematický výskum, zistil, že pevnosť pôvodne lemovala šesť metrov široká priekopa a ohraničovalo takmer päť metrov široké opevnenie, ktoré tvoril masívny kamenný múr obopínajúci val z navŕšenej zeminy. Zistil taktiež menší predsunutý múr s ochodzou pre obrancov. Aby to nebolo málo, vstup - zrejme s drevenou bránou - chránili dve štyri-päť metrov široké štruktúry podobné bastiónom.

 

Absolútny unikát

Hoci tu rozhodne nežili žiadni primitívi, archeológovia objavili dôkazy o priam barbarskej krutosti. Možno súviseli s krvilačnými pravekými bohmi. Možno so záhadným, náhlym vytratením obyvateľstva, ku ktorému došlo bez akýchkoľvek stôp po boji, epidémii či veľkom požiari. Remeselníci zanechali rozpracované výrobky, boháči svoje zlaté poklady - niektorí zahraniční bádatelia preto hovoria o „slovenských Pompejach“.

Objavené pozostatky obetí rituálnych vrážd  si pozrite v GALÉRII>>

„Náhle okolnosti zániku sú absolútnym unikátom,“ hovorí archeologička Dominika Oravkinová z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre, ktorá nálezisko skúma. „V domácnostiach nám vtedajší obyvatelia nechali takmer všetko. Preto by som možno nevyzdvihovala ani tak bohatosť nálezov, ale skôr ich kontext, ktorý je pre nás archeológov nad zlato. V tomto prípade máme násobené ‚šťastie‘. Našli sme cennosti aj súvislosti, ktoré nám spoločne umožňujú rozprávať príbeh sídliska a spoločnosti, ktorá ho obývala.“

KEDYSI A DNES Vizualizácia prelínajúca minulosť so súčasnosťou a aktuálny stav náleziska.
KEDYSI A DNES Vizualizácia prelínajúca minulosť so súčasnosťou a aktuálny stav náleziska.
Zdroj: DELL

Na spôsob hradu aj mesta

Typické osady stredoeurópskeho praveku obývalo 30 až 50 obyvateľov. Jozef Vladár však na Myšej hôrke vykopal zvyšky viac ako 40 domov, na základe čoho predpokladá, že za hradbami žilo asi dvesto ľudí. Niektoré vrstvy obyvateľstva - predovšetkým roľníci - však takmer chýbali.

O pestovanie plodín sa podľa všetkého starali malé podriadené osady v okolí. V pevnosti namiesto nich žili remeselníci, obchodníci, azda bojovníci a dokonca skutoční boháči. Vyčlenili sa vo vlastnej „štvrti“, kde pod podlahou obydlí zanechali v kamenných skrinkách - akýchsi pravekých trezoroch - bronzové a dokonca zlaté šperky. Pevnosť očividne predstavovala centrum obchodu a výroby aj sídlo miestneho vládcu. Potvrdzujú to nájdené súčasti konského postroja, ktoré dokladajú prítomnosť na tie časy vzácnych a prestížnych koní.

Opevnené sídlisko na Myšej hôrke prosperovalo vďaka výnimočnej polohe. Relatívne blízko v Slovenskom rudohorí ležali bohaté ložiská medi, zlata a cínu - podľa nových zistení v čase existencie pevnosti v značných objemoch putujúce až do Škandinávie. Oblasťou zároveň prechádzala mimoriadne dôležitá obchodná trasa siahajúca až k Pobaltiu prekypujúcemu jantárom.

Krvák ako z hororu

Začiatkom 70. rokov sa Jozefovi Vladárovi na Myšej hôrke podaril nález ako z hororu. Blízko vchodu do sídliska identifikoval hlbokú jamu s pozostatkami deviatich ľudí. Išlo o mladého muža, tri ženy a päť detí. Zabili ich obzvlášť brutálnym spôsobom, niektorých azda rozštvrtili a potom drvili kameňmi. Jednej zo žien napríklad odťali predkolenia, kým jednému z detí, asi štvorročnému, odsekli nohy v hornej tretine stehien. Z iného dieťaťa, ktoré sa dožilo menej ako šiestich rokov, pre zmenu vhodili do jamy len nohy a panvu - lebka, ruky aj trup chýbajú. V inom prípade, naopak, vhodili len lebku.

Všetkých deväť obetí každopádne vrhli do jamy približne v rovnakom čase. Naznačujú to úlomky čeľuste jedného z detí, nájdené v rôznej hĺbke a horizontálne vzdialené 170 centimetrov.

Ako si tento obludný nález vysvetliť? Vieme jedno: zabití očividne nepredstavovali bežných obyvateľov pevnosti. Jedno z detí napríklad trpelo makrocefáliou z dôvodu vodnatenia mozgu (hyd­rocefálie). Zvyšky žien nájdených v jame nesú stopy po úponoch mimoriadne robustných svalov na rukách a prsty deformované drinou. Azda išlo o otrokyne?

Predmety, ktoré boli najprv zničené (podobne ako boli zničené telá obetovaných) a následne uložené v obetnej jame, naznačujú, že nešlo o popravu, ale rituál. Podľa odborníka na náboženstvo bronzovej doby Pavla Jelínka zo Slovenského národného múzea mohol súvisieť s hrozbou zániku sídliska. „Napríklad, keď na Rím pochodoval Hannibal, Rimania zakopali do zeme zaživa Kelta a Keltku a Gréka a Grékyňu, teda cudzincov. Čosi podobné sa mohlo odohrať aj v Spišskom Štvrtku,“hovorí.

„Muselo to byť veľmi krvavé predstavenie,“ konštatuje Dominika Oravkinová. „Etnografické paralely však potvrdzujú, že ,obetovanie ľudí‘ možno spájať so spoločnosťami, ktoré mali pevne stanovenú hierarchiu a cieľom bola ich stabilizácia.“

V PLNOM NASADENÍ Archeologička Dominika Oravkinová počas terénneho výskumu.
V PLNOM NASADENÍ Archeologička Dominika Oravkinová počas terénneho výskumu.
Zdroj: ARCHÍV DOMINIKY ORAVKINOVEJ

Záhadný zánik

Opevnenie na Myšej hôrke prekvitalo asi 150 rokov. Začiatkom 15. storočia pred naším letopočtom sa z neho za dodnes nevyjasnených okolností vytratil všetok život. Obzvlášť záhadne pôsobia nálezy rozpracovaných, ale nedokončených výrobkov metalurgov a iných remeselníkov aj zanechané cennosti z bronzu a zo zlata. Prečo remeselníci výrobky nedokončili a boháči šperky nevzali so sebou?

V staršej literatúre sa spomína, že pevnosť zachvátil veľký požiar. „Na ploche sídliska sa však nezistili výraznejšie mazanicové deštrukcie domov alebo druhotne prepálené artefakty,“ upozorňuje Dominika Oravkinová. „Dôsledky poškodenia sídliska lokálnym požiarom teda nemuseli byť nevyhnutnou príčinou vysídlenia.“

Archeologička upozorňuje, že rovnako absentujú akékoľvek doklady násilných zrážok, ktoré mohli motivovať obyvateľov opustiť domovy. Nemožno však podľa nej vylúčiť zánik v súvislosti s klimatickými zmenami alebo ekonomickým kolapsom po oslabení či zániku obchodnej cesty - práve pulzujúca tepna diaľkového obchodu podľa niektorých archeológov umožnila existenciu tejto unikátnej pevnosti.

Do úvahy prichádza dokonca rituálne vysídlenie priestoru. „Každopádne nevieme, či sa obyvatelia už vrátiť nechceli alebo chceli, ale zabránili im v tom ďalšie udalosti,“ zdôrazňuje vedkyňa. Čo vieme, je, že podobný osud postihol celý okolitý región. Z Hornádskej a Popradskej kotliny sa ľudia akoby celkom vytratili. 

Život v pevnosti

Ako vyzeral typický deň na Myšej hôrke pred 3 600 rokmi? „Vidím život a ruch. Možno trochu iný, než ho poznáme, napriek tomu v mnohom podobný,“ hovorí Dominika Oravkinová. „Malý areál sústreďoval rodiny, ženy, deti, mužov, zvieratá, dobytok, ošípané, psy. Vidím komunitu, kde sú rozdelené úlohy, kde funguje určitý systém, možno pravidlá. Je vyčlenená miestna vrstva bohatých, ktorí sú rešpektovaní.“

V úcte boli podľa nej aj miestni zruční remeselníci. „Deti sa hrajú okolo a napodobňujú činnosti rodičov, v ktorých budú zrejme pokračovať aj ony v dospelosti,“pokračuje archeologička. „Bez ohľadu na majetkové rozdiely rodín, možnosť bývať v opevnenom a chránenom sídlisku musela byť privilégiom sama osebe. Obyvatelia sa odčlenili od ľudí z neopevnených roľníckych osád. Napriek odlišnosti nažívali tieto komunity v určitej symbióze, dobrovoľne alebo nútene,“ konštatuje.

Dodáva, že ľudia na sídlisku sa mohli od „roľníkov“ navonok líšiť ozdobami, oblečením. „Do sídliska raz za čas prichádzali skupiny obchodníkov, s ktorými obyvatelia komunikujú a ponúkajú za dovezené tovary protihodnotu, prípadne cestujú aj oni sami.“

Objavené pozostatky obetí rituálnych vrážd  si pozrite v GALÉRII>>