Dušan Valent

Mŕtvolne bledý muž zaliaty chladným potom vtrhne na toalety a zamkne sa tam. Tvár si schová do roztrasených dlaní a zavrie oči. Dúfa, že ho nik nenájde. Je na úteku. V pätách mu je Robert Liston. Robustný prenasledovateľ má oblečenie zafŕkané od krvi, akoby pracoval na bitúnku.

Vystrašený muž má smolu. Liston odhalil, kde sa schováva. Tento velikán, takmer o&nbsp;hlavu vyšší od väčšiny súčasníkov, poľahky vyrazí dvere a&nbsp;vrieskajúceho, trhajúceho sa neboráka schmatne a&nbsp;odtiahne so sebou. Potom ho s&nbsp;pomocou niekoľkých kumpánov vyzlečie, priviaže o&nbsp;stôl a&nbsp;znehybní. A&nbsp;v&nbsp;sprievode kriku trhajúceho uši mu zareže hlboko do tela.

Aktér krvavého divadla Robert Liston je jedným z&nbsp;najslávnejších chirurgov 19. storočia. Jeho pacient má teda veľké šťastie. Impozantný, rázny muž známy ako „najrýchlejší skalpel západu“ mu útrapy spôsobené močovými kameňmi ukončí niekoľkonásobne rýchlejšie než iní doboví chirurgovia.

Na dávnu minulosť radi pozeráme cez ružové okuliare. Pravda je však taká, že život väčšiny našich predkov zo zašlých stáročí sa niesol prevažne v&nbsp;znamení ťažkej práce, hladu a&nbsp;bolesti spôsobenej najrôznejšími, pre nás často triviálnymi ochoreniami. Ak sa vôbec dožili dospelosti - to bolo samo osebe šťastím.

Jedným z&nbsp;najbežnejších, ale, čo je hrozivé, zároveň najbolestivejších zdravotných problémov, ktoré sužovali ľudí minulých stáročí, boli močové kamene - útvary v&nbsp;močovom mechúre veľké niekoľko centimetrov, vyzrážané z&nbsp;vápnitých, amónnych a&nbsp;iných solí. To, aké utrpenie spôsobovali a&nbsp;akému ohromnému zúfalstvu prepadali nešťastníci, ktorých postihli, ilustrujú pokusy o&nbsp;svojpomocné dosiahnutie úľavy - napríklad správy o&nbsp;mužoch, ktorí si vtlačili dlhý klinec do močovej rúry a&nbsp;následne sa pomocou kladiva snažili rozbiť zdroj svojho utrpenia. Alebo ochota nechať si intímne partie bez akéhokoľvek umŕtvenia, ktoré ešte neexistovalo, verejne rezať potulnými, viac či menej samozvanými „vyrezávačmi“, ktorí nezriedka poriadne nepoznali ľudskú anatómiu. „Len nekonečná agónia prinútila ľudí, aby sa podrobili takémuto mučeniu a&nbsp;rizikám,“ hovorí chirurg a&nbsp;historik medicíny Harold Ellis.

Dôsledky mnohých operácií boli katastrofálne. Napríklad 53-ročný Stephen Pollard trpel v&nbsp;roku 1828 na operačnom stole pred dvestočlenným publikom takmer hodinu. „Vyrezávač“ Bansby Cooper mu totiž močové kamene nedokázal vydolovať. Dokonca pacientovi nadával, že má „veľmi hlbokú hrádzu“. Pollard pre zmenu prosil o&nbsp;ukončenie procedúry. „Prosím, nechajte to tak, nechajte to tam!“ bedákal. Zomrel na druhý deň na dôsledky operácie. Pitva ukázala, že nezdar nezavinila jeho neobvyklá anatómia, ale Cooperova neschopnosť.

Močové kamene dnes predstavujú vzácnosť, v&nbsp;minulých storočiach však boli pre nemalú časť populácie všednou súčasťou života. „Bolesť spôsobená močovými kameňmi patrila medzi podobne bežné zdravotné problémy, ako boli hnačka a&nbsp;svrab,“ hovorí historik medicíny Arnold van der Laar. Odborník pripomína, že sužovali populáciu od najútlejšej mladosti - sú prípady, keď operáciu podstupovali dvojročné deti.

Archeologické nálezy svedčia, že močové kamene trápili ľudí už od doby kamennej. Postihli aj množstvo velikánov histórie. Trpel nimi belgický kráľ Leopold I., Peter Veľký, francúzsky kráľ Ľudovít XIV., anglický kráľ Juraj IV., Oliver Cromwell, Benjamin Franklin, filozof Francis Bacon, Isaac Newton, ako aj Michelangelo alebo Napoleon Bonaparte. Historici dodnes debatujú, do akej miery prispeli k&nbsp;nezdaru jeho ruskej kampane práve tieto zdravotné problémy.

Pôvodcom močových kameňov sú baktérie a&nbsp;sú priamym dôsledkom nedostatočnej hygieny. V&nbsp;močovom mechúre dochádza v&nbsp;dôsledku infekcií k&nbsp;vzniku usadenín. Ak sa infekcie často opakujú, usadeniny sa vrstva po vrstve zväčšujú, až dosiahnu rozmery, pri ktorých ich viac nemožno vymočiť - mimochodom, existujú historické správy o&nbsp;vyoperovaní močových kameňov s&nbsp;hmotnosťou až jedného kilogramu!

Keď choroba postúpi do fázy, keď sa už pacient nedokáže vymočiť, začína sa začarovaný kruh: útvar spôsobuje ďalšie infekcie a&nbsp;tie pre zmenu urýchľujú jeho rast. Čoskoro sa dostavia obávané symptómy. Spočiatku len čoraz častejšia potreba močiť, prerastajúca v&nbsp;ostrú bolesť a&nbsp;krv v&nbsp;moči. Postihnutý napokon pociťuje nepretržité, silnejúce nutkanie na močenie, no keď sa oň pokúsi, kameň blokuje odtok a&nbsp;pokus sa končí takmer úplne naprázdno.

Táto slučka spätnej väzby utrpenie neustále zhoršuje, až sa z&nbsp;neho postihnutý ide doslovne zblázniť. „Vieme, že rímsky cisár Tiberius dával mučiť svojich neprajníkov tak, že im pevne zviazal penis a&nbsp;navodil podobný pocit,“ hovorí Arnold van der Laar. Okrem bolesti hrozí postihnutému smrť, a&nbsp;to z&nbsp;dôvodu pretrhnutia močového mechúra a&nbsp;následnej infekcie.

Vzhľadom na to, ako bežne sa močové kamene v&nbsp;populácii vyskytovali, ľudia odnepamäti hľadali spôsoby, ako sa ich zbaviť. Historik medicíny sir Eric Riches spomína, že v&nbsp;starovekom Egypte poznali „barbarskú metódu“, pri ktorej pomocou drevenej alebo chrupkovitej kanyly rozšírili močovú trubicu tak, aby bola široká ako palec. A&nbsp;následne močový kameň tlakom prstov v&nbsp;rekte alebo pomocou satia ústami vypudili von. Od prelomu letopočtov sa však väčšinou prijímal názor starogréckeho lekára Celsa, že bezpečnejšie než rozťahovanie močovej trubice je rezanie. Operačné odstraňovanie močových kameňov máme doložené zo starovekého Grécka aj starovekej Indie.

Operácie prinášali veľké riziká a&nbsp;komplikácie obzvlášť v&nbsp;prípade mužov, ktorých podľa dobových záznamov tieto problémy postihovali častejšie. Vykonávali niekoľkými spôsobmi s&nbsp;pomocou veľkého množstva rôznorodých nástrojov. Zjednodušene možno konštatovať, že spočiatku sa vždy rezalo v&nbsp;priestore medzi mieškom a&nbsp;konečníkom. Okrem toho sa pacientovi do močového mechúra zaviedla zahnutá kovová tuba, pričom chirurg vložil pacientovi prsty do konečníka, aby nahmatal kameň. Močový kameň napokon vybral prstami alebo pomocou kovového háka.

V&nbsp;historických dobách lekári spravidla neoperovali. Do pacientovho tela namiesto nich rezali rôzni iní manuálne zruční ľudia, napríklad holiči. Konkrétne na močové kamene sa v&nbsp;stredovekej Európe zameriavali potulní „vyrezávači kameňov“, zvaní litotomisti. Často sa chvastali takmer stopercentnou úspešnosťou, a&nbsp;to aj vtedy, ak ich operáciu nerozchodila väčšina pacientov. V&nbsp;skutočnosti mali aj najlepší litotomisti približne polovičnú úmrtnosť. A&nbsp;z&nbsp;tých pacientov, ktorí ich operáciu prežili, si polovica odniesla doživotné následky ako inkontinenciu a&nbsp;vývody.

„Vzhľadom na vysokú úmrtnosť znelo motto litotomistov: Rež a&nbsp;utekaj,“ vysvetľuje Eric Riches. „Jednou z&nbsp;najdôležitejších vlastností úspešného vyrezávača močových kameňov bol dobrý kôň, aby sa dostal tak ďaleko, ako to bolo možné predtým, než sa ohlásila rodina obete a&nbsp;volala po vyvodení zodpovednosti. Profesia teda bola z&nbsp;podstaty putovná. Výhodou kočovného života bola skutočnosť, že v&nbsp;každej dedine sa našiel nejaký úbožiak, ktorý tak trpel, že bol ochotný podstúpiť riziko operácie a&nbsp;zaplatiť,“ dodáva Arnold van der Laar.

Ďalší z&nbsp;kurióznych prípadov operácie močových kameňov, na ktorý história nezabudla, pochádza z&nbsp;Amsterdamu 17. storočia. Kováča Jana De Doota trápil kameň v&nbsp;močovom mechúre už ako dvadsiatnika. Po rokoch bolesti sa zveril do rúk litotomistu. Krvavá procedúra sa však nevydarila. Kameň sa mu z&nbsp;tela nepodarilo vybrať. Keď sa rana ako-‑tak zahojila, utrápený muž opäť zaľahol na operačný stôl. Ibaže aj druhá operácia dopadla rovnako ako prvá. Neúspešne.

Za zmienku stojí fakt, že De Doot prežil oba zákroky. Na následky tejto procedúry v&nbsp;danom období zomieral jeden z&nbsp;dvoch operovaných. „Ak ste takto trpeli dňom i&nbsp;nocou, koho zaujímala polovičná šanca, že zákrok neprežijete?“ poznamenáva Arnold van der Laar. Kováč De Doot sa rozhodol šťastie pokúšať aj tretíkrát. No tentoraz sa rozhodol vziať zdravie do vlastných rúk. Doslovne.

Napriek tomu, že nemal k&nbsp;dispozícii špecializované nástroje, aké sa používali pri operáciách tohto typu, neváhal. Piateho apríla 1651 poslal manželku na trhy a&nbsp;privolal svojho učňa, aby mu podržal miešok (a&nbsp;azda aj na to, aby mu cez konečník nahmatal močový kameň). Potom vzal vlastnoručne zhotovený nôž a&nbsp;začal rezať. Rezať a&nbsp;tlačiť. Po chvíli námahy napokon močový kameň vypadol na podlahu. Dosahoval veľkosť slepačieho vajca. Úspech však nebol úplný. Rozsiahlu, masívne krvácajúcu ranu mu napokon musel ošetriť chirurg. Napriek tomu hnisala ešte mnoho ďalších rokov.

De Doot operoval tradičným, „centrálnym“ spôsobom. Jeho pozornosti totiž ušlo, že ešte koncom 16. storočia sa podarilo objaviť iný prístup. Dominikánsky mních a&nbsp;potulný litotomista Jacques Beaulieu zaviedol nový, „postranný“ spôsob. Postranný rez takzvanej laterálnej metódy znížil úmrtnosť približne na desať percent, pričom dĺžka operácie sa skrátila v&nbsp;prípade najšikovnejších operatérov na menej ako minútu.

Od 18. storočia sa umiestnenie rezu opäť zmenilo a&nbsp;presunulo sa z&nbsp;hrádze na oblasť podbrušia. K&nbsp;vývoju metódy prispela možnosť skúšať nové medicínske postupy na odsúdencoch. Medzi priekopníkov patril Lauren Colot z&nbsp;konca 15. a&nbsp;predovšetkým P­i­err­e Franco zo 16. storočia. Druhý menovaný týmto spôsobom operoval dvojročné dieťa, u&nbsp;ktorého sa močový kameň nepodarilo odstrániť štandardným postupom. Operácia sa podarila, pacient prežil, ale Franco varoval kolegov, aby procedúru nevykonávali. Obával sa, že prípadné pohyby neumŕtveného pacienta môžu viesť k&nbsp;poškodeniu ciev a&nbsp;silnému krvácaniu. Do konca 18. storočia však nie­ktorí chirurgovia dosiahli s&nbsp;touto metódou viac ako 90-percentnú úspešnosť.

Koncom 19. storočia chirurgické vyberanie močových kameňov nahradil iný prístup - snaha kameň cez močovú rúru rozdrviť hákmi alebo skrutkami. Postup mal dávnu tradíciu. Už okolo roku 200 pred n. l. Ammonius Lithotomus z&nbsp;Alexandrie namiesto toho, aby ich vyrezával, močové kamene rozbíjal. Od prístupu sa však napokonna tisíc rokov upustilo, lebo sa, paradoxne, považoval za príliš riskantný.

<a href="%20https:/plus7dni.pluska.sk/gal/historia/hororovy-unik-agonie-pacientov-dokazal-zbavit-bolesti-len-zakrok-intimnych-partiach" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

„Pri pohľade do histórie musíme iba obdivovať zručnosť a&nbsp;šikovnosť priekopníkov chirurgie, ktorí vykonávali náročné operácie a&nbsp;neraz počas nich obsluhovali zložité nástroje. Musíme obdivovať aj výrobcov týchto nástrojov, ktorí dokázali zhotoviť inštrumenty schopné zvládnuť nápor, ktorý podstupovali. Ale predovšetkým musíme vzdať obrovský hold pacientom, ich statočnosti a&nbsp;odvahe, či už mladým, alebo starým, keď podstúpili riziká a&nbsp;hrôzy litotómie bez anestézie,“ uzatvára historik Eric Riches.