Je to ako komunikácia medzi mozgovými bunkami. Jedna odovzdáva informácie druhej. Ak hovoríme o občianskych združeniach na záchranu hradov, potom si navzájom odovzdávajú nielen informácie, ale aj skúsenosti, pretože zvládnuť byrokraciu, aby združenie vôbec vzniklo, je ťažké, a vrátiť prvú vypadnutú skalu na miesto v hradnom múre, ešte ťažšie. Lebo nejde o to, aby sme hrad postavili nanovo, treba ho zakonzervovať, aby si ho mohli pozerať aj budúce generácie. Ak je ruina, ruinou musí zostať. Veď ak by sme mu chceli dať pôvodnú podobu, pre ktorú by sme sa rozhodli: z trinásteho storočia, štrnásteho, šestnásteho? Alebo by sme zhmotnili vlastnú romantickú predstavu?
Zo Súľovského hradu veľa nezostalo. Tam, kde je dnes vrchol kopca, stáli ešte dve až tri poschodia, na jednej úzkej skale je hore nepochopiteľný a bez krídiel nedosiahnuteľný oblúk - zrejme klenba z niekdajšej strážnej veže. A v jedinej miestnosti, ktorá sa ako tak zachovala, horia sviece za Zuzanu a Samka Sýkorovcov, ktorých tu 13. júla 2008 zabil blesk. Mamu a jej dvojročného syna, otca zachránil iba päťročný Matej, keď sa v búrke a po rebríkoch vydal do dediny po pomoc.
„Na hrad chodí veľmi veľa ľudí. V apríli ich bolo naraz toľko, že tí, čo sa hore dostali cez úzku dieru v múre kričali na tých dole, aby sa už hore nepchali, lebo sa tam všetci nepomestia,“ rozpráva Jozef Mihálik. Je riaditeľom Združenia priateľov Hričovského hradu, ale ten súľovský mu nedá pokoj. „Je to jediný hrad v Žilinskom kraji, na záchranu ktorého sa ešte nevytvorilo žiadne občianske združenie. No a Hričov je k nemu najbližšie, ale sami, našich sedem členov, sa o dva hrady starať nedokážeme.“
Tvrdí tiež, že Súľovskému hradu zostáva už len málo času. „O päť až desať rokov sa na Súľovské skaly nebude chodiť kvôli hradu, ale len pre krásny výhľad na okolie,“ konštatuje.
