Jeruzalem je posvätné miesto pre židov, kresťanov aj moslimov, aj preto bolo často predmetom sporov a bojov o nadvládu. Kráľ Dávid sem dal priniesť archu zmluvy, ktorú dostali židia od Boha. Pre moslimov získal význam aj z politických dôvodov, nie iba náboženských. Dnes je však Jeruzalem so Skalným dómom a s mešitou al-Aksá ich tretie najsvätejšie miesto.

A svoje mimoriadne silné argumenty majú aj kresťania - bol tu ukrižovaný Ježiš Kristus, kľúčová udalosť, ktorú dodnes pripomína krížová cesta a Bazilika Božieho hrobu. Medzi konfliktmi okolo Svätého mesta sa vo viacerých ohľadoch vynímajú križiacke výpravy, aj keď iba prvá sa skončila úspechom.

História mesta

Najstaršie nájdené stopy osídlenia Jeruzalema pochádzajú z obdobia približne 3 000 rokov pred naším letopočtom. Po dvoch tisícročiach ho kráľ Dávid, vodca Izraelitov, vyhlásil za hlavné mesto a postavil prvý židovský chrám. Mesto potom postupne ovládali Babylončania, Alexander Veľký a Rimania. Po páde Rímskej ríše sa Konštantín Veľký usiloval o jeho rozvoj so zámerom urobiť z Jeruzalema sväté miesto kresťanov. Vyrástlo veľa chrámov a kláštorov, ktoré vychádzali z biblického odkazu.

V polovici 7. storočia nášho letopočtu sa Jeruzalem dostáva pod kontrolu Arabov a rozvíja sa ako moslimské náboženské centrum, ktoré malo byť z politických dôvodov protiváhou Mekky. V tomto období postavili aj monumentálne mešity Skalný dóm a al-Aksá. Význam Jeruzalema však postupne upadal a na prelome prvého a druhého tisícročia bol málo významným provinčným mestom. Paradoxne, práve vtedy sa začali diať veci...

Križiaci

S ideou krížových výprav prišiel v roku 1095 pápež Urban II. Prvotným zámerom bola snaha pomôcť byzantskému cisárovi Alexiovi, ktorého ríša východných kresťanov bola pod tlakom Turkov. Pre veľkú časť európskej šľachty to však nebol dostatočný dôvod, aby sa pustili do ťaženia. Pápež preto stavil na city. Na koncile v Crelmonte v roku 1095 vyzval na podporu „utláčaných kresťanov v Jeruzaleme“.

Napriek tomu, že jeho opis prenasledovania nebol celkom pravdivý, silne zarezonoval, na jeho základe vyslali do Jeruzalema vojsko. Hneď na druhý deň po prejave vznikol znak kríža, ktorý musel mať každý vojak na chrbte i hrudi a vznikol tak aj názov križiaci. Pápež v rámci nábora ponúkol veľké lákadlo - tým, ktorí sa pridajú k výprave, sľúbil odpustenie všetkých hriechov.

Ale zas až také jednoduché to nebolo, cirkev nechcela, aby sa na krížovej výprave zúčastnili ľudia z rozmaru. Motívom účasti v ťažení nemala byť snaha po dobrodružstve či získaní majetku, ale skutočná túžba slúžiť Bohu. Na výber križiakov preto dohliadal miestny kňaz. A hlavne to nebol podnik pre chudobných, nemajetní si museli hľadať sponzorov, ktorí zaplatia ich náklady počas výpravy. Samozrejme, že realita bola ako vždy o niečo zložitejšia.

Putovanie do Konštantínopola

Výprava sa oficiálne začala v auguste 1096, na Sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Účastníci z celej Európy sa začali presúvať do Konštantínopola, hlavného mesta Byzantskej ríše. Na ťažení sa síce nepodieľali priamo panovníci, ale nechýbali významní veľmoži, napríklad Hugo z Vermandois, ktorý bol mladším synom francúzskeho kráľa Henricha I., alebo Robert z Normandie, syn Viliama Dobyvateľa.

Zároveň však vznikla križiacka výprava chudobných. Rehoľník Peter z Achery putoval a kázal po Európe a zhromaždil približne pätnásťtisíc ľudí, ktorí opustili svoj domov a vydali sa do Jeruzalema. Podľa historikov sa väčšina z nich snažila uniknúť chudobe, pričom si Sväté mesto idealizovali, v ich predstavách napríklad v Jeruzaleme nikto nehladoval. Pravdu sa nikdy nedozvedeli, už pri Konštantínopole sa výprava chudobných rozpadla.

Ako sme povedali, Byzantský cisár Alexios I. potreboval pomoc križiakov v boji proti Turkom. Súčasne sa obával koncentrácie veľkej cudzej vojenskej sily na svojom území a usiloval sa dostať križiakov pod kontrolu. Ukázalo sa, že jeho obavy boli do značnej miery opodstatnené.

Už počas cesty do Konštantínopola jednotlivé skupiny križiakov čelili ťažkostiam so zásobovaním, preto sa uchyľovali aj k rabovaniu. Pri zhromažďovaní križiackeho vojska pri Konštantínopole zasa prepukli rozpory medzi veľmožmi a jednotlivými frakciami križiakov, napríklad medzi francúzskymi a nemeckými rytiermi.

Napriek pôvodným predpokladom vo vojsku nepôsobili len bohabojní kresťania, ale aj žoldnieri, ktorí mali svojské spôsoby správania. Nedostatok potravín viedol k drancovaniu a zabíjaniu dedinčanov v širokom okolí mesta aj k ozbrojeným zrážkam s Turkami. Cez veľkonočný týždeň v roku 1097 sa skupina križiakov dokonca pokúsila dobyť Konštantínopol. Miestni obyvatelia nechápali, prečo kresťania útočia na kresťanov.

Nakoniec cisár Alexios uzatvoril s vodcami križiakov dohodu. Prisľúbil, že bude zabezpečovať križiakom zásobovanie a oni mu na revanš odovzdajú mestá, ktoré dobyjú. Cisár tak získal to, o čo pôvodne usiloval. Dostal k dispozícii vojsko schopné získať späť územia, ktoré mu kedysi patrili, a v podstate nič neriskoval. Vina za prípadný neúspech by padla na plecia križiakov.

Cesta do Jeruzalema

Križiacke vojsko, približne 100-tisíc ľudí, zhromaždili na ázijskej strane Bosporu a na jar 1097 začalo postupovať do Svätej zeme. Prvým stretnutím bol boj s Turkami o mesto Nikaiu na území dnešného Turecka, ktoré stálo na zásobovacej trase a nebolo možné ho obísť. Po krutých bojoch - križiaci zajatým Turkom odtínali hlavy a hádzali ich späť za hradby - kresťanské vojsko mesto obsadilo a pokračovalo v ťažení.

Cesta viedla nehostinnou krajinou, zásobovanie bolo nedostatočné, trvalými sprievodcami križiakov bol hlad, smäd a horúčava. V dôsledku zlých hygienických podmienok sa dostavili choroby, zomierali kone aj ľudia. Dobyvatelia na ceste do Jeruzalema museli občas viesť boje s Turkami, z ktorých väčšinou vychádzali víťazne i vďaka novej zbrani, kuše, ktorá malá väčší dostrel ako turecké luky. Križiakom do karát hrali aj správy o ich krutosti. Napríklad obyvatelia mesta Ikonion (dnešná turecká Konya) zo strachu pred dobytím a vyvraždením mesto opustili a zanechali v ňom množstvo zásob.

Kritická situácia nastala pri mimoriadne dobre opevnenej Antiochii (dnešná Antakya na hraniciach Turecka so Sýriou). Križiaci ju dobyli za cenu veľkých obetí a utrpenia po osemmesačnom obliehaní. Do mesta sa dostali až zradou, keď im miestny Armén z radu obrancov otvoril bránu. Križiaci ho predtým presvedčili, že jeho ženu zviedol Turek. V meste potom pozabíjali všetkých vrátane žien a detí.

Dobytie Jeruzalema

Križiaci v dobytých mestách ponechávali posádky na ich obranu, a tak z Antiochie vyrazilo do Jeruzalema približne 30-tisíc ľudí. K Svätému mestu dorazili v júni 1099, bolo opevnené ešte lepšie ako Antiochia. Veliteľ Iftichár al-Daul urobil maximálne obranné opatrenia. Nachystal zásoby jedla aj vody, otrávil studne v širokom okolí a všetkých kresťanov  vyhnal z mesta, aby nemohli zradiť. Križiaci mali obrovské problémy s vodou, pre ktorú museli chodiť až k rieke Jordán. Trpeli aj nedostatkom jedla, nepomáhali im ani vysoké teploty a šíriace sa choroby. Nečudo, že sa ich útoky končili nezdarom.

Rozhodli sa preto postaviť dobývacie veže, ale najbližší les bol približne 70 kilometrov od mesta. Napokon sa im predsa len podarilo získať dostatok dreva, mimo dohľadu obrancov Jeruzalema postavili tri obliehacie veže a napriek zúrivému odporu obrancov sa im podarilo dostať ich k hradbám. Križiaci sa dostali do mesta a otvorili jednu z hlavných brán.

Do Jeruzalema vtrhli 15. júla 1099, čo je jeden z najdesivejších dní v jeho dejinách. Zúriví kresťania, vybičovaní utrpením, ktoré pri výprave prežili, zabili každého, na koho narazili. Vraždenie trvalo celý deň a noc až do rána a za obeť mu padlo približne 70-tisíc ľudí. „Naši muži sa brodili v krvi až po členky,“ píše sa v kronike Gesta Francorum, ktorej pravdepodobným autorom je priamy účastník bojov.

Dobytím Svätého mesta splnili križiaci svoje poslanie. Ustanovili kráľa i patriarchu a postupne si podrobili aj okolité sídla. Jeruzalem sa stal hlavným mestom nového križiackeho Jeruzalemského kráľovstva. Mesto však o 88 rokov neskôr dobyl späť moslimský sultán. Križiacke výpravy tak čakalo pokračovanie.