Nijaká krajina na svete nedokáže vyhĺbiť taký dlhý kanál. A za taký krátky čas. O tom bol súdruh Stalin presvedčený. Panamský prieplav dlhý 80 kilometrov stavali 28 rokov, Suezský dlhý 160 kilometrov 10 rokov, Bielomorsko-baltský dlhý 227 kilometrov bol naplánovaný na 2 roky prác. Ba ešte na menej - na 20 mesiacov. A to v neprístupnom kraji pokrytom močiarmi, balvanmi, dokonca s osadami ukrytými pred civilizáciou.

Urýchlene do práce

Sovietski občania si s hrdosťou vyspevovali, že niet na svete takej slobodnej krajiny, ako je Sovietsky zväz. Slovo sloboda spomínali dokonca aj v hymne. Ale nebolo to tak. Bolo to naopak. Ríša sa zrodila brutálnym násilím a brutálnym násilím aj pokračovala. V marci 1928 sa Rade ľudových komisárov zdalo, že proti triednym nepriateľom sa nepostupuje dosť tvrdo. Nariadila pripraviť viac táborov s nútenými prácami, kde by väzni nič nezarábali a štátu by prinášali hospodársky úžitok. V roku 1929 prijal súdruh Stalin Naftalija Aronoviča Frenkeľa, dobrodruha s výnimočnými organizačnými schopnosťami. Rokovali spolu tri hodiny. Ako píše Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag, Frenkeľ predostrel pred vožďom „oslňujúce perspektívy vybudovania socializmu pomocou práce uväznených“. Súdruh Stalin bol nadšený. Ako prvú veľkú stavbu socializmu si vybral kanál spájajúci Biele more s Baltským.

Kruté podmienky: Pri výstavbe Bielomorského kanála modernú techniku veľmi nepoužívali.
Kruté podmienky: Pri výstavbe Bielomorského kanála modernú techniku veľmi nepoužívali.
Zdroj: Profimedia

Myšlienkou spojiť dve moria sa zaoberali už aj Stalinovi predchodcovia, cári Peter Veľký i Pavel. Neuspeli. Komunisti sú však ľudia z ocele. Osobitne súdruh Stalin, veď to prezrádza i jeho meno. Zapíše sa do dejín aj takouto veľkolepou stavbou, veľkolepejšou ako egyptské pyramídy. Okrem toho - kanálom bude možné preplaviť sa až do Fínskeho zálivu a odtiaľ ďalej do sveta. Či vari sovietski komunisti prestali niekedy snívať o svetovláde?
Stalin rozhodol: „Kanál musí byť postavený v krátkom čase a musí stáť málo.“ Prácam vyhradil termín od septembra 1931 do apríla 1933. Privážali sem predovšetkým politických väzňov z rôznych končín krajiny. Neprežiješ, prídu ďalší. Chýbali niektoré profesie? Našili protištátnu činnosť a poslali medzi budovateľov kolosálneho diela.

Ako budovali

Odvolajme sa na Alexandra Solženicyna, autora rozsiahlej, trojzväzkovej knihy Súostrovie Gulag. Píše: „Tak sa ponáhľame, že transporty väzňov prichádzajú a prichádzajú na budúcu trasu, no tam niet ešte ani barakov, ani zásobovania, ani nástrojov, ani presného plánu, čo vlastne treba robiť...“ Kúsok ďalej: „Tak sa ponáhľame, že inžinieri, ktorí napokon prišli na trasu, nemajú pauzák, pravítka, pripináčiky (!), ba ani svetlo v pracovnom baraku. Pracujú pri petrolejkách...“  S prichádzajúcou zimou - v týchto končinách krutou - sa podmienky na stavbe zhoršujú. Solženicyn: „Po mokrých doskách sa táčky kývali, prevracali... Dokonca ani nie skala, ale obyčajná zmrznutá zemina sa nakladá do fúrika hodinu.“S prekážkami bojujú predovšetkým ručne. Stoja v ceste stromy? Trestanci ich omotajú povrazmi a ťahajú z rôznych strán. Vykývajú ich. Stojí v ceste balvan? Skúšajú ho odvaliť. Najprv jeden, potom dvaja, potom traja... Napokon ho omotajú sieťou a ťahať pomôže aj kôň. O všetkom rozhodujú čekisti, hlavná opora režimu. Inžinieri nástoja, že je potrebné robiť betónové konštrukcie, čekisti návrh zamietnu: na to nie je čas. Inžinieri naliehajú: treba viac železa. Nahraďte ho drevom, povedia čekisti. Inžinieri sa dožadujú: potrebujeme traktory, žeriavy, stavebné stroje.

Čekisti rozhodnú: „Nič z toho nebude, ani kopejka vo valutách, robte všetko rukami!“Solženicyn uzatvára svojím príznačným sarkazmom: „Nie, bolo by nespravodlivé túto najabsurdnejšiu stavbu 20. storočia, kontinentálny kanál, postavený ‚fúrikom a čakanom‘, bolo by nespravodlivé porovnávať ho s egyptskými pyramídami: veď pyramídy sa stavali s pomocou vtedajšej techniky. No u nás sme mali techniku zaostalú o štyridsať storočí!“

Súdruh Stalin: Zavelil k výstavbe kanála a bolo!
Súdruh Stalin: Zavelil k výstavbe kanála a bolo!
Zdroj: Profimedia

Ako zomierali

D. P. Vitkovskij, jeden z tých, ktorí prežili: „Po skončení pracovného dňa na trase zostávajú mŕtvoly. Sneh im prikrýva tvár. Ktosi sa schúlil pod prevrhnutý fúrik, strčil ruky do rukávov a tak zamrzol. Ktosi stuhol s hlavou medzi kolenami. Tam zmrzli dvaja, opretí o seba chrbtami... V noci idú sane a zbierajú ich. S dreveným buchotom hádžu pohoniči mŕtvoly na sane.“ Vitkovskij zaznamenal: „No v lete sú z mŕtvol, ktoré zavčasu nepozbierali, len kosti a dostávajú sa spolu s kamením do betónovej miešačky.“

Solženicyn, ktorý v Súostroví Gulag veľkú pozornosť venoval stavbe Bielomorského kanála, uzatvára: „Hovorí sa, že v prvú zimu, z roka 1931 na 1932, vymrelo až stotisíc - toľko, koľko bolo stále na kanáli. Prečo tomu neveriť. Ba toto číslo je skôr zmenšené: v táboroch cez vojnové roky bola v podobných podmienkach úmrtnosť jedno percento denne normálna, každému známa. Takže na Bielomorí mohlo za niečo vyše troch mesiacov vymrieť stotisíc. No bola tu aj iná zima a aj čas medzi nimi. Bez preháňania možno predpokladať, že vymrelo aj tristotisíc.“Nielen zima a hlad a vysiľujúca práca na tri zmeny moria väzňov. V táboroch sa vlády ujímali kriminálnici, vrahovia, zlodeji, a to za výdatnej podpory vedenia. Často ich vymenovávali za vedúcich brigád. V táboroch vládlo zlodejstvo, vytŕhali z rúk nádoby, lístky na jedlo... Solženicyn to všetko označuje za spaľovaciu pec. Píše: „Na plynové komory sme nemali plyn."

Vysoká cena: Výstavba Bielomorského kanála si vyžiadala obrovské ľudské obete.
Vysoká cena: Výstavba Bielomorského kanála si vyžiadala obrovské ľudské obete.
Zdroj: Profimedia

Súdruhovia oslavujú

Armáda otrokov dokončila stavbu podľa plánu. Bol to kolosálny úspech. Bolo potrebné kolosálne ho aj osláviť. Súdruh Stalin vydal príkaz pozvať na výlet loďou po kanáli práve dokončenom spisovateľov a novinárov. Nech opíšu, čo dokáže krajina Sovietov, krajina veľkolepej budúcnosti. Výlet sa začal 17. augusta 1933 a zúčastnilo sa na ňom 120 majstrov pera. Medzi nimi Maxim Gorkij, Valentin Katajev, Alexej Tolstoj, Michail Zoščenko.

Vo vyhladovanej krajine a s ešte vyhladovanejšími trestancami ich na palube hostili dobrotami, o akých možno ani nechyrovali. Pozdravovali rozradostené davy a vypytovali sa, či majú radi svoj kanál, svoju prácu, či si myslia, že sa napravili a či sa vedenie dostatočne stará o ich život. Rozradostené a zrežírované davy ubezpečovali, že sa tu majú výborne, že ďakujú a že sa tu napravili.  Majstri pera sa pod vedením Maxima Gorkého pustili do usilovnej práce. Svoje dojmy ich zaznamenalo v knihe tridsaťšesť. Tí ostatní písali asi oslavné články a básne po časopisoch. Kniha bola krásna, výpravná, s mnohými fotografiami a mala vojsť do dejín na večné časy. Lenže nevošla. Po vražde Sergeja Kirova (1. decembra 1934), jedného z najvýznamnejších straníckych funkcionárov, Stalin rozpútal v krajine ešte väčší teror. Húfne padali hlavy. Húf­ne aj tým, ktorí organizovali práce na kanáli a ocitli sa na fotografiách v knihe. Stiahli ju z predaja i z knižníc. Solženicyn konštatuje: „V roku 1937 ju ničili aj súkromní vlastníci, aby si za ňu nevyslúžili trest.“Ani kanál neprežil dlho. Bol úzky, plytký a neodborne vybudovaný. Len živoril.

Solženicyn na kanáli

V roku 1966, keď som dokončoval túto knihu, chcel som sa prejsť po veľkom Bielomorskom kanáli, sám si to pozrieť. Polemizovať s tými sto­dvadsiatimi. Nedá sa: niet na čom. Treba sa žiadať na nákladnú loď. No tam kontrolujú doklady. Moje meno je už aj tak poznačené, hneď vznikne podozrenie: načo idem? A tak, aby kniha bola ucelenejšia, lepšie, keď nepôjdem. No predsa sa len dostal trochu bližšie a prešiel kus cesty. Solženicyn konštatuje: „Všade ticho. Nikde živej duše, nikde nijaký pohyb, ani na kanáli, ani v komorách. Nikde sa nevrtí obsluha... Nehúkajú parníky, neroztvárajú sa vráta. Prečo asi?“ Naveľa sa objavil človiečik. Bol to strážca plavebnej komory. Od neho sa Solženicyn dozvie, že cestovný poriadok na kanáli nie je, lebo nie sú ani parníky. Iba zriedkavo sa na ňom objaví loď s nákladom dreva.

Alexander Solženicyn: Hrôzy opísal v knihe Súostrovie Gulag.
Alexander Solženicyn: Hrôzy opísal v knihe Súostrovie Gulag.
Zdroj: Profimedia

Nález po rokoch

Pred niekoľkými rokmi prebehla svetom správa, že v lese neďaleko mesta Petrozavodsk pri Bielomorskom kanáli poľovníci náhodne objavili masový hrob. Za tie dlhé roky od výstavby sa tam zem prepadla a odhalila hroby. „Videl som množstvo masových hrobov,“ vyhlásil vedúci výskumu Jurij Dmitrijev, „no to, čo som videl tu, ma zarazilo. V geometricky presne vykopaných hroboch boli uložené telá bez znakov násilnej smrti. No ľudia, ktorí boli v nich pochovaní, museli byť úplne vychudnutí.“ Podľa neho pochovali v masových hroboch možno aj vyše 86-tisíc ľudí. Keďže stavbu kanála museli stoj čo stoj dokončiť v termíne, väzni neraz museli v zime a v snehu prespávať rovno na stavbe. Umierali po desiatkach. Zvážali ich a pochovávali v okolitých lesoch. Stalin však vyhlásil, že na stavbe umrel jediný človek, aj to úplne náhodne.