Predhovor k jej spomienkam napísal Ernest Hemingway. Alice Prinová, obyčajné dievča z Burgundska, sa zmenila na Kiki - parížsku hviezdu Montparnassu, kráľovnú pouličného umenia. Nebola klasická krásavica, ale mala v sebe „niečo“. Stala sa múzou umelcov začiatku 20. storočia.
Vidiečanka v Paríži
Narodila sa ako Alice Erstenine Prinová. Nemanželská dcéra typografky Marie prišla na svet 2. októbra 1903 v Châtillon-sur-Seine v Burgundsku. Jej 19-ročná mama pracovala v Paríži, ale keď sa už tehotenstvo nedalo ukryť, vrátila sa do rodného mestečka. Dcérku nechala u svojej mamy. Hoci prisľúbila, že bude na ňu platiť, bolo to len sporadické. O malú Alice sa nezaujímal ani jej biologický otec.
V galérii si pozrite fascinujúce príbehy modelov zo známych malieb>>
Keď vyrástla, mama ju zobrala so sebou do Paríža a poslala do školy, ktorú viedli mníšky. Ukázalo sa však, že Alice sa veľmi učiť nechce. Marie Prinová nakoniec súhlasila, aby sa dcéra vykašľala na vzdelanie pod podmienkou, že bude prispievať do rodinného rozpočtu. Zamestnala ju v tlačiarni, kde sama pracovala, navyše mala románik s majiteľom. Ibaže láska býva prchavá, a keď sa pominula, porúčať z práce sa musela aj Alice. Dievčina to potom skúsila v pekárni, ale ani tam nepochodila. Zjavne nebola veľká pracantka, nepomohlo jej ani to, že do roboty chodila namaľovaná. Matka sa medzičasom vydala, ale dcére to nijako nepomohlo. Otčim jej peniaze nedával, skôr žil z jej zárobku.
Začiatky
Alice začala hľadať iné príjmy. Obrátila sa s prosbou na známeho sochára, ponúkla sa mu ako modelka. Od začiatku to zaváňalo problémami. Ktosi nažaloval mame, čím sa dcéra živí, a oheň bol na streche. Pani Prinová vtrhla do ateliéru. Keď uvidela Alice nahú, urobila škandál a vyhodila ju z domu. Ale Alice bola neoblomná.
Vo štvrti Montparnasse bolo mnoho umelcov, ktorí hľadali modelky ochotné vyzliecť sa. V parížskych kaviarňach to žilo, diskutovalo sa o umení, ľudia sa spoznávali, organizovali sa výstavy. A k umelcom sa pridružila aj mladá Alice. Bola krásna, priťahovala ľudí, priťahovala bohémov ako magnet. Vedela sa meniť ako chameleón. Na každom obraze vyzerala inak. Jeden z prvých maliarov, ktorý v nej uvidel potenciál, bol Maurice Mendjisky, pôvodom z Poľska. Alice s ním tvorila pár vyše dvoch rokov. Práve on jej dal prezývku Kiki. Zrejme z gréckej verzie jej mena Aliki.
Prelom
Vzťah s Mendjiským bol pre Alice prelomom v jej živote. Umelec svoju novú milenku predstavil kolegom. Jeden z nich, Japonec Cuguharu Fudžita, namaľoval jej akt a vystavil obraz na jesennom salóne umenia. Portrét Kiki sa predal za 8-tisíc frankov - pre maliara, ktorý svoje diela spravidla predával za pár drobných, to bola astronomická suma. Nadšený Fudžita si to vysvetlil tak, že za úspech vďačí aj modelke, a rozdelil sa s ňou o honorár. Alice ho minula za niekoľko dní. Kúpila si extravagantné šaty, luxusné potraviny a alkohol. Kiki, ktorá trpela v detstve biedou, sa do konca života nenaučila šetriť. Aj keď dobre zarábala, zakaždým všetko rozhajdákala na hlúposti a potom žila na úver alebo bola odkázaná na milosť bohatých známych. V každom prípade, peniaze zarobené vďaka Fudžitovi sa síce minuli, ale sláva, ktorú vďaka nemu získala, bola obrovský kapitál.
Na stole
Zo dňa na deň sa stala populárnou modelkou, ktorú chcel zvečniť takmer každý umelec. Pózovala Pablovi Picassovi, Francisovi Picabiovi, Jeanovi Cocteauovi aj sochárovi Pablovi Gargallovi. Za svoj úspech vďačila nielen svojej kráse, ale najmä faktu, že netrpela žiadnymi komplexmi. Bola veľmi spoločenská, nehanbila sa ukazovať svoje telo. V reštauráciách či kaviarňach sa postavila na stôl, spievala a tancovala. A keďže nákupy bielizne považovala za nepotrebné, hostia mohli počas jej vystúpení vidieť oveľa viac než len nohy. Občas ju chceli vyhodiť z lokálu, považujúc ju za prostitútku. Vždy sa však našiel nejaký vplyvný známy, vďaka ktorému sa mohla vrátiť na parket a vychutnávať si šampanské.
Kiki „na stole“ spoznala aj svojho dlhoročného partnera a muža, ktorý ju urobil nesmrteľnou - Mana Raya. V istý večer v kaviarni La Rotonde chcel majiteľ Kiki vyhodiť z lokálu, vraj neobsluhuje ženy, ktoré nemajú na hlave klobúk. Modelka sa s ním začala hádať. Zastala sa jej známa, umelkyňa a aristokratka z Petrohradu Maria Vasilievna. Pri jej stole okrem iných sedel Man Ray, maliar, sochár, fotograf, filmár, pôvodom z Ameriky. Keď ju uvidel, okamžite ju chcel odfotiť. Kiki však odmietla. Tvrdila, že pózuje len pred umelcami, ktorí neukazujú „holú pravdu“. Ray ju však presvedčil, že on tiež „maľuje, využívajúc hru svetla“.
A tak sa začal neľahký, búrlivý vzťah. Kiki chorobne žiarlila, nebola schopná prijať fakt, že Ray ako umelec fotografuje aj iné ženy. Keď jej Man vyčítal, že robí všetko pre to, aby mu znemožnila fotografovať, na smrť sa urazila. Občas po ňom hodila aparát.
Práve po jednej takej hádke vznikla jedna z najznámejších fotografií. Kiki sedí chrbtom k objektívu. Na holom chrbte vidno dva „husľové“ otvory v tvare písmena f. Man Ray potrel dielo želatínou, aby bolo trochu rozmazané a aby nebolo vidno „príliš mnoho“.
Kniha
Vzťah s Manom Rayom dlho nevydržal. Kiki nezniesla prázdnotu v živote, a tak sa krátko po rozchode s Rayom dala dokopy s novinárom a karikaturistom Henrim Brocom. Prišiel na nápad, že jej život je vynikajúci materiál na knihu. Alice sa nadchla. Čoskoro celý Paríž dychtivo čítal životopis Spomienky modelky. „Všetko, čo mi treba, je cibuľa, trochu chleba a fľaša červeného vína. Vždy sa nájde niekto, kto mi to dodá,“ píše Alice. Kniha vyšla aj v angličtine, keďže Kiki bola veľmi populárna aj medzi Američanmi žijúcimi v Paríži. Anglický predslov napísal Ernest Hemingway. Lenže kríza 20. rokov ubrala Parížu z jeho slávy. Kráľovstvo Montparnasse pomaly zanikalo, Kiki si jeho úpadok kompenzovala litrami šampanského a množstvom jedla.
V roku 1930 vážila už 80 kíl, čo bolo naozaj veľa, keďže bola maličká. Aby schudla, brala čoraz viac kokaínu. Po rozchode s Brocom začala chodiť s akordeonistom Dédé Larokom. Vytvorili umeleckú dvojicu, na scéne sa im darilo, ale v súkromnom živote sa stále hádali, dokonca bili. Alice chcela za každú cenu získať zašlú slávu. V roku 1937 kúpila krachujúci kabaret Babel a premenovala ho na Chez Kiki. Podnik jej však nevynášal.
Montparnasse už nebol centrom parížskeho nočného života. Objavili sa nové hviezdy a na bývalú kráľovnú si spomenul málokto. Keď vypukla 2. svetová vojna, Kiki ušla na vidiek a útechu našla v náručí statného inštalatéra. Po vojne sa vrátila do Paríža, opäť začala vystupovať, lenže slávu, ktorej sa tešila v 20. rokoch, už nezískala. Stala sa karikatúrou samej seba. Túlala sa po lokáloch a žobrala o štamperlík či o cigaretu. Keď opäť stretla Mana Raya, považoval ju za bezdomovkyňu. Zomrela koncom mája 1953, osamotená a predávkovaná.
