Tip na článok
Valika Heráková: Patrí medzi najstarších Rómov, ktorí si pamätajú časy extrémnej chudoby.

Krvavá noc v Pobedime: Prečo sa o tejto hrôze na Slovensku stále zaťato mlčí?

Rozbesnení dedinčania v Pobedime vraždili bezbranných Rómov s nebývalou brutalitou, o otrasnom zločine sa dodnes mlčí.

Galéria k článku (6 fotografií )
Obete a ich vrah: Prvýkrát zverejnené fotografie - vľavo na lavici zavraždená malá Aranka, vpravo vrah Bradstätter.
Páchatelia: Dobová tlač priniesla nielen kresby vrahov, ale aj otrasne zlyhala v šírení predsudkov a nenávisti.
Miesto činu: Osada ležala na okraji dediny, bezprecedentný akt agresie prišiel z rúk takzvaných slušných ľudí.

Dobové spisy majú rovných deväťdesiat rokov. Hovoria o pogrome v obyčajnej slovenskej dedine, ktorého obeťou bolo vyše dvadsať ľudí, z toho šesť mŕtvych. Medzi nimi šesťročné dievčatko Aranka. Niektoré akty násilia sú také brutálne, že ich papier neznesie ani po toľkých rokoch. Banda dedinčanov - asi šesťdesiat sedliakov - si to v noci z 1. na 2. októbra 1928 namierila z krčmy do rómskej osady a prakticky ju zrovnala so zemou. Čo sa stalo v dedine pri Piešťanoch a v čom zlyhali štátne orgány, žandárstvo, cirkev aj súdy? Prečo sa o tejto hrôze na Slovensku stále zaťato mlčí? Aký súvis má odporný rasový zločin s dneškom?

Krvavá noc

„Svedok Katarína Heráková bola vo svojom domčeku s dvoma deťmi, šesťročnou Arankou a jednoročným Rudolfom. Keď nastal hluk, vzala svoje deti a ukryla sa s nimi. Páchatelia najprv hádzali kamene do dverí a keď ich vyrazili, prišli do svetlice... sadla si na podlahu, Aranku pritlačila k sebe z ľavej strany, Rudolfa z druhej... Alojz Bradstätter stál v kuchyni, v ľavej ruke držal elektrickú lampu, v pravej ruke revolver. Jozef Miklovič udrel do hlavy Veronu Biháriovú, ktorá hneď padla na podlahu...“

To sú úryvky výpovede jednej z preživších obetí, mamy zavraždenej malej Aranky, ktorú sa snažila kryť vlastným telom. Neúspešne. Miestny žandár Alojz Doležálek opisoval, čo bolo ráno na mieste činu: „Našli sme na venku mrtvého Ondreja Dýchu. V dome č. 1 ležala mrtvá Mária Biháriová, ktorú bol jej manžel doniesol domov. V druhej miestnosti toho domu ležala zabita Verona Biháriová, ktorá mala rozbitú hlavu. Na lavici pred týmto oknom ležala mrtvola 6-ročnej Aranky Herákovej, ktorá tam bola vynesená... Keď som prišiel do tábora cigánskeho, pýtal som sa cigánov, či znali tých, čo strieľali... povedali mi, že poznali...“

Všade bola krv, aj na stenách, rozmlátený nábytok, vybité okná. Rozbesnení dedinčania naháňali Rómov doslova ako na love, ozbrojení boli tyčami, motykami, boxermi, revolvermi... Jeden z útočníkov rozpáral obeti ústa železným hákom, mŕtve ženy ležali v rozhádzaných posteliach a Rómku, ktorá sa pokúšala utiecť, prenasledovali zabijaci až do poľa, kde ju doslova umlátili na smrť.

Pozabíjať Cigánov!

Okrúhle výročie tragédie nie je len príležitosť na pripomienku. Zároveň umožňuje voľne nazerať do archívnych spisov, po­dľa zákona možno s podobnými údajmi pracovať až po lehote deväťdesiatich rokov.

V bádateľni Štátneho archívu v Žiline so sídlom v Bytči si prezeráme spis z procesu. Záznamy pochádzajú z čias prvej republiky, keď ešte mnohí Slováci mali problém s demokraciou aj elementárnou gramatikou: žandári, farári aj starostovia. Okrem toho sú v spise staré policajné fotografie povraždených. Dosiaľ neboli zverejnené. Pohľad znesie len silný žalúdok.

Roztrhané periny po celej izbe: „Toto perie obaluje též hlavu mrtvoly, což všechno svědčí o hrozném řádění pachatelů.“ Najstrašnejší je pohľad na zavraždenú maličkú Aranku.

Ostro s tým kontrastuje priložená rodinná fotografia jedného z vrahov, Alojza Bradstättera. Na fotke je s manželkou a deťmi, hlava rodiny v kravate a saku. Rovnako s tým kontrastuje obhajoba vraždiacich dedinčanov. Vraj to boli slušní ľudia. Aj nábožní, ako stojí v dobrozdaniach. Prihováral sa za nich i pán farár. Porozumenie prejavil okresný náčelník a na podporu Pobedimčanov písali osvedčenia starostovia okolitých dedín, svedectvo vydala tiež Obecná rada v Piešťanoch. To všetko o ľuďoch, ktorí po zuby ozbrojení kričali: „Pozabíjať Cigánov!“

Výnimočný prípad

„Potešilo ma, že sa o pobedimský prípad zaujímate, pretože som mal dojem, že slovenskú verejnosť táto téma nezaujíma,“ hovorí nám český historik Pavel Baloun. Starým prípadom sa začal zaoberať v rámci svojho výskumu a v kauze našiel temné súvislosti, ktoré dosiaľ unikali.

Pogrom je u nás takmer úplne neznámy. Neučia sa o ňom deti na dejepise, nikto o ňom nenatočil film. Jednou z výnimiek je kniha Cigánsky plač a smiech z roku 1960 od spisovateľa Slava Kalného. Inak sa na Slovensku o celej kauze vytrvalo mlčí.

Vyšetrovanie postupne odhaľovalo hlboké korene nevraživosti, nenávisti, predsudkov. Dedinčania opakovane vystupovali proti tomu, aby Rómovia dostali v obci domovskú príslušnosť, nechceli ich tu. „Vedenie obce sa dlhodobo usilovalo o vyhostenie Rómov zo svojho katastra. Obecné zastupiteľstvo napríklad žiadalo nadriadené orgány, aby mohlo proti Rómom samo vykonávať fyzické tresty alebo aby ich využívali na nútenú prácu,“ hovorí Pavel Baloun. Lokálnou tradíciou regiónu Nové Mesto nad Váhom boli aj protižidovské rabovačky na konci 1. svetovej vojny.

Podľa historika sa dedinčania sťažovali na susedov na základe dohadov a fám. Už mesiac pred pogromom zaútočili na rómske ženy, ktoré podozrievali z krádeže zemiakov - dedinčania na ne vytiahli pušky ako na zver a postrelili ich, no žandári celú vec zahrali do autu. Potom sa v kraji objavili požiare a dedinčania bez dôkazov podozrievali Rómov. Deň pred pogromom horel stoh slamy, od ktorého sa chytil ďalší stoh. Pritom piešťanský veliteľ hasičov Štefan Továry sa neskôr vyjadril, že „požiar pobedímsky bol len fingovaný, aby bola príčina proti cigáňom“. A keď naňho za to útočila nacionalistická tlač, vyhlásil, že požiar mohol založiť, „kto len chcel“, a na otázku, či to mohli byť aj Pobedimčania, odpovedal: „Prečo nie?“

Ďalší deň boli v dedine hody. A v noci vyrazila z miestnej krčmy horda miestnych, aby si vyrovnali účty... Spomedzi šiestich zavraždených bol Ondrej Dýcha jediný muž, obľúbený Róm, ktorý tridsať rokov pracoval ako obecný zriadenec. Ďalšie obete boli Verona Biháriová, Apolónia Toráčová, Pavlína Toráčová, Mária Biháriová a dievčatko Aranka Heráková. Malú Aranku zastrelili priamo pred matkinými očami.

Na cintoríne: Pavel Baloun pri hrobe vraha Jozefa Mikloviča, obete nemajú žiadny náhrobok.
Na cintoríne: Pavel Baloun pri hrobe vraha Jozefa Mikloviča, obete nemajú žiadny náhrobok.
JULIUS DUBRAVAY

Obyčajná dedina

V Pobedime dnes žije čosi vyše 1 200 obyvateľov. Podobne ako v čase pogromu. Vtedy tu žilo aj pár Židov a asi stovka Rómov, v osade stálo 15 domčekov. Rómov tak ako inde vyčlenili na okraj obce, boli medzi nimi kováči, v policajnom nákrese je až osem kováčskych dielní. Ďalší sa živili výrobou tehiel, hudbou či ako pomocníci na stavbách.

Pobedim je typická slovenská katolícka dedina. V strede stojí Kostol svätého Michala archanjela, ve­dľa fara, kde kedysi pôsobil básnik Ján Hollý. Podporu tu má Smer, ale hlasy dostali aj neonacisti, kedysi tu sympatie získavali Hlinkovi ľudáci a agrárna strana. Na pogrome sa zúčastnili aj členovia obecného zastupiteľstva a starosta Jozef Feranec, ktorý vraj na záver zahlásil: „Chlapci, dosť, pojdme preč.“ Po čine sa celá dedina zomkla a stála za vrahmi. Nikto v tú noc nič nepočul, nikto nič nevie.

Úlohu zohral aj alkohol, viacero svedectiev však dokladá, že vôbec nešlo o spontánny výron agresie, ale o chladnokrvnú akciu. Chlapi mali skúsenosti z prvej svetovej vojny, pogrom plánovali v miestnej krčme už počas dňa. „Dnes budeš mať luft,“ vyhrážali sa Rómom a budúce obete vytušili, že sa niečo chystá. Zabrániť tomu nedokázali, ani keď sa schovávali v najvzdialenejších chalupách na konci osady. Okrem mŕtvych zostalo po pogrome osemnásť zranených, viacerí ťažko. Čakať na prevoz museli až do popoludnia ďalšieho dňa. Žandárom sa nepodarilo zohnať voz. Nikto z dediny im ho pre obete nechcel požičať.

Tabu

O bezprecedentnom pogrome sa v dedine mlčí. Pri našej návšteve sme si chceli o prípade prečítať v obecnej kronike. Tú sme však v Pobedime nenašli. Vraj ju vedú až od tridsiatych rokov minulého storočia. O pogrome chýba zmienka v monografii obce, oficiálna webová stránka Pobedimu síce hovorí o minulosti obce, masaker však akoby sa nikdy neudial. V zrekonštruovanom Roľníckom dome majú expozíciu histórie dediny, ľudové kroje aj archeologické nálezy z tunajšieho významného slovanského náleziska. O rómskej populácii ani zmienka.

Téma je v obci stále tabu. Starosta Martin Lednický nám sprvu sľúbil stretnutie, potom ho odriekol a pýtal sa, prečo chceme o téme písať. Vraj sa tu o tom nehovorí. Hľadáme budovu krčmy, v ktorej kedysi dedinčania plánovali pogrom a skadiaľ vyrazili zabíjať. Presne nám nevie ukázať nikto z miestnych. Hovoriť nechcú ani o masakre. „Kto by sa tým chcel chváliť,“ hovorí starší dedinčan, ktorý však za žiadnu cenu nechce uviesť meno.

Na miestnom cintoríne sme našli hrob vraha a obecného poslanca Jozefa Mikloviča, leží so svojím otcom, miestnym národovcom. Po hroboch obetí nikde ani stopa. Nie je vylúčené, že ich prenasledovali a ponižovali aj po smrti. Podľa narážok ich vraj ani nechceli dať na cintorín, azda ich pochovali zvonka pri múre. Vo vypätej atmosfére však dožívali aj preživšie obete. V dedine navyše naďalej, pokojne až do smrti, žili vrahovia, ktorých ospravedlňovala celá spoločnosť.

Obchodovanie so spravodlivosťou

Súd sa konal v Trenčíne a vrahov obhajoval prominentný advokát Ján Galla z Bratislavy, taký oduševnený ľudák, že Vojtecha Tuku obhajoval bez nároku na honorár. Rasizmus a dvojaký meter poznačili celý proces. Zlyhali štátne orgány na všetkých úrovniach. Sedliakom nadržiavali žandári, bývalý aj nový farár, povolaný vládny komisár Jozef Vavro aj minister pre zjednotenie zákonov Marek Gažík. Kým vrahovia boli „pokojamilovní“ a „dôveryhodní“, rómskym obetiam sa nedalo veriť ani slovo. Podľa Balouna táto optika ovplyvnila aj rozhodnutie súdu. Vyniesli smiešne nízke tresty. Stolár Alojz Brandstätter, roľníci Gejza Miklovič a Cyril Melicher dostali dva roky žalára, Jozef Miklovič dva a štvrť roka. Za dobré správanie ich pustili prv, takže Miklovič mohol zanedlho opäť zasadnúť do obecného zastupiteľstva. Obete nedostali žiadne odškodné.

Naopak, po vraždení prišla snaha zmanipulovať proces a falšovať fakty. Doteraz neznáme doklady objavil Pavel Baloun v Slovenskom národnom archíve. Počas procesu došlo na pobedimskej fare za asistencie štátnych orgánov, žandára aj vládneho komisára k tajnému stretnutiu a podplácaniu. „Na fare v Pobedime tak došlo v podstate k obchodovaniu so spravodlivosťou. Rómovia vo dvoch splátkach dostali 22-tisíc korún za to, ak svoje výpovede pred súdom upravia v prospech obžalovaných útočníkov.“ Kým predtým Rómov v dedine nechceli, po vražde im zasa nedovolili odísť a žandári ich vždy vrátili nazad - celý systém bol proti nim a oficiálnym miestam záležalo na ututlaní.

Táto manipulácia má desivý následok nielen v nedostatočných trestoch, ale aj v totálnom vytesnení a našej nulovej reflexii v súčasnosti. „Tajná dohoda jednoznačne prispela k tomu, že páchatelia pogromu si kúpili mlčanie, a spôsobila, že od roku 1928 až do súčasnosti sa o pogrome prakticky vôbec nehovorí,“ dodáva historik.

Bez pamätníka

Pobedimskí Rómovia dnes bývajú vo dvoch uliciach. „Ľudia boli kedysi veľmi chudobní, nemali vôbec nič, nemali čo jesť, a sedliaci boli bohatí, mali majetky,“ spomína si na dávnu minulosť dnes 88-ročná Valika Heráková. Pamätníci udalostí už, pochopiteľne, nemôžu žiť - ani medzi gadžami, ani Rómami. Tí najstarší z Rómov však vravia, že vtedajšie ženy dobre vedeli, kto vraždil. A jeden si spomína na rozprávanie babky. Bola jednou zo žien, na ktoré strieľali sedliaci za to, že šli na zemiaky. „Dostala broky do nohy a ranená zostala ležať na poli, gadžovia prišli k nej, či je mŕtva, ale hýbala sa. Povedali - Na cigáňa škoda aj guľky.“

Pôvodná osada ležala tam, kde sa dnes vchádza do Pobedima od Hornej Stredy. Niet tu žiadnej pietnej pripomienky, nestojí tu ani najmenší pamätníček venovaný toľkým obetiam. V štáte, kde sa dávajú busty fašistickým a komunistickým gaunerom, si dodnes nedokážeme uctiť bezbranných povraždených.

Nenastal čas prelomiť konečne bariéru mlčania? „Za skutky svojich predkov nemôžeme, hovoriť o nejakej ‚vine‘, navyše prenášanej do ďalších generácií, je neprijateľné. Je však dôležité dokázať priznať zlyhanie svojich predkov, vysloviť ľútosť nad tragickým činom, napríklad odhalením pamätnej tabule, ktorá by takúto udalosť pripomínala,“ myslí si popredný slovenský romológ Arne Mann. „Je to však jedine na schopnosti súčasných obyvateľov obce, či sú na taký čin už pripravení, alebo to bude musieť za nich urobiť až ďalšia generácia.“

Nenávisť

Pobedimský prípad ukazuje, že na Slovensku nie je novinka, keď sa z obetí vyrábajú páchatelia. V kauze zohrali strašidelnú úlohu médiá. Podobne ako keď dnes šíria nenávisť dezinformačné weby. Dehumanizácia ľudských bytostí sa prejavovala v prirovnávaní Rómov k odpadu a zvieratám, ospravedlňovali vrahov a písali, že „demokrácia a cigáni“ nejdú dokopy a keďže Rómovia nie sú na úrovni ostatných občanov, majú pre nich byť zvláštne zákony... Týždenník Trenčan písal, že „s tou háveďou nebolo do vydržania“ a denník Hlinkovej strany Slovák prinášal tézy nápadne podobné tým z čias budúceho holokaustu: „Títo nomádi sú pliagou nielen Pobedima, sú oni pliagou celého Slovenska. Faktom je, že i v pobedimskom prípade provokatérmi boli cigáni, čo vinu gazdov zmierňuje.“

Ponižovanie ľudských bytostí zažívame aj dnes a slovník kotlebovcov je prakticky doslova rovnaký. Sme v bezpečí pred tým, aby sa nezopakoval ďalší Pobedim? „Nárast podobných tendencií pozorujeme najmä v časoch, keď sa ľudia z nejakého dôvodu obávajú o svoje istoty, majú nutkanie vziať ‚spravodlivosť‘ do svojich rúk,“ podotýka historik zo Slovenskej akadémie vied Miloslav Szabó, ktorý skúma vytváranie nepriateľa.

„Tieto situácie radi zneužívajú demagógovia, ktorí z pocitov strachu a neistoty cynicky dolujú politický kapitál. Tak to bolo za prvej Československej republiky, vo zvýšenej miere za vojnového slovenského štátu a podobný scenár sa odvíja i dnes. V dnešnej dobe sociálnych sietí navyše hrozí masový efekt napodobňovania či ‚lajkovania‘ takýchto výstrelkov, ktorý znižuje prah citlivosti na dôsledky kolektívneho stigmatizovania. Ak si chceme zachovať zvyšky duševnej hygieny, je mimoriadne dôležité pripomínať si nielen svetlé, ale i temné stránky vlastnej histórie.“

Prečítajte si aj:

VIDEO Plus 7 Dní