V auguste 1572 sa francúzska metropola odela do slávnostného rúcha. Chystala sa kráľovská svadba. Katolíčka Margaréta, sestra 22-ročného kráľa Karola IX., sa vydávala za Henricha, dediča navarrskej kráľovskej koruny, vodcu hugenotov - protestantov. So sobášom sa spájali veľké očakávania, ale i veľké obavy. Jedni verili, že medzi katolíkmi a hugenotmi, vyznávajúcimi Kalvínovo učenie, zavládne mier, dohodnutý v Saint-Germain-en-‑Laye dva roky predtým. Iní sa, naopak, obávali, že tento manželský zväzok zatiahne Francúzsko do vojny so Španielskom, keďže francúzski hugenoti pomáhali holandským protestantom v ich povstaní proti nadvláde španielskeho katolíckeho dvora. Nesúhlasila s ním ani pápežská kúria.
Nezvyčajný obrad
Henrichova matka Jeanne d’Albret bola takisto proti, no aj tak pricestovala do Paríža, aby osobne riadila prípravy na svadbu, 9. júna 1572 však náhle ako 43-ročná zomrela. V tejto súvisloti sa spomínajú otravou navoňavkované rukavičky, ktoré dostala ako dar od budúcej svatky. Nebol by to prvý ani posledný prípad násilného zúčtovania s politickými či náboženskými odporcami.
Osemnásťročný Henrich sa stal po jej smrti navarrským kráľom a zdalo sa, že dvojici v ceste pred oltár už nič nebráni. Ale sobáš, ktorý sa konal 18. augusta, bol zvláštny. Ženích stál počas katolíckej omše pred kostolom a keď sa postavil pred kňaza, ani sa na mladuchu nepozrel. Ona zas odmietla odpovedať na otázku, či si berie Henricha za manžela dobrovoľne. Až keď jej brat kráľ Karol IX. rukou naznačil, čo sa od nej očakáva, neochotne prikývla. Hodovanie, ako tomu na panovníckych dvoroch býva, pokračovalo dňom i nocou.
Krvavá noc
Medzi najváženejšími hosťami bol vojenský vodca hugenotov admirál Gaspard de Coligny. Keď 22. augusta vychádzal z Louvru na rušnú ulicu, stal sa obeťou pokusu o atentát. Strelec ho trafil iba do ruky. Sám kráľ síce navštívil raneného a sľúbil, že útočníka vypátrajú, no udalosti nadobudli rýchly spád. Výstrel bol impulzom na bezuzdné vraždenie, ktoré vošlo do histórie ako Bartolomejská noc. De Coligny a jeho najbližší druhovia boli zavraždení v hostinci, v ktorom bývali. Ich telá povyhadzovali na ulicu, kde sa na nich vyvŕšil sfanatizovaný dav. Za zvukov kostolných zvonov, ktoré boli signálom, vyrazili do ulíc vojaci Henricha de Guise. Pridal sa k nim zástup obyvateľov a zabíjali kalvínov - od najstarších až po bábätká. Brány mesta boli zamknuté. Uniknúť sa nedalo. Masaker v Paríži si vyžiadal okolo tritisíc obetí. Pogrom sa preniesol aj do Lyonu, Bordeaux, Toulouse a iných miest, takže celkový počet zavraždených hugenotov sa odhaduje na desať- až tridsaťtisíc. Niekde ich likvidovali na príkaz vrchnosti, inde sa iniciatívy chopil zbedačený ľud. K hnevu prispela neúroda, nedostatok potravín a ako protipól okázalá svadba. Zachovala sa legenda, podľa ktorej boli vody Seiny a Rhôny také zaplnené mŕtvymi telami, že rybári sa neodvážili vytiahnuť z nich ryby - svoju každodennú obživu.
Kto stál v pozadí Bartolomejskej noci, o tom sa názory historikov rôznia. Najviac sa spomína meno Kataríny Medicejskej, ktorá súhlasila so svadbou, aby do Paríža prilákala hugenotskú honoráciu. De Coligny si u jej syna získal veľkú priazeň, čo v nej vzbudzovalo obavy. Ďalší hovoria, že hugenoti prišli do Paríža s cieľom zvrhnúť mladého kráľa, ale ich sprisahanie bolo odhalené. Nie je vylúčené, že na vlastnú päsť alebo z poverenia španielskeho kráľa Filipa II. všetko riadil katolícky vojvoda Henrich de Guise, jeden z Margarétiných milencov.
Pápežské tedeum
Legenda hovorí, že Filip II. sa po správe o masakre prvý a posledný raz v živote zasmial. A ako sa zachoval Vatikán? Hoci sa oficiálna cirkevná historiografia snaží pápežov postoj zahmliť či ospravedlniť, nezávislí historici uvádzajú, že v pápežskom sídle sa rozozvučali zvony a delá na Anjelskom hrade vypálili salvu na oslavu tohto preventívneho úderu. Pápež Gregor XIII. (známy ako reformátor kalendára v roku 1582), ktorý bol proti tomuto „sobášu z rozumu“, celebroval slávnostnú svätú omšu, dal vyraziť pamätnú mincu, maliara Giorgia Vasariho poveril vytvorením fresiek, ktoré môžeme vidieť vo Vatikáne dodnes, a kráľa Karola IX. vyznamenal Zlatou ružou.
Chýr o Bartolomejskej noci doletel rýchlosťou najzdatnejších koní do palácov mocných všetkých európskych krajín, no väčšina z korunovaných hláv neprejavila výraznejší odpor proti krviprelievaniu. Uspokojili sa s oficiálnym tvrdením, že išlo o potrestanie sprisahancov. Maximilián II. Habsburský, Karolov svokor, označil zákrok proti hugenotom za „hanebný krvavý kúpeľ“ a údajne bol zhrozený aj ruský cár Ivan Hrozný, ktorý určite neriešil vladárske problémy v rukavičkách.
Nevzdali sa
Bartolomejská noc, nech už bol jej iniciátorom ktokoľvek, bola súčasťou dlhoročného mocenského boja, ktorý sa odel do náboženského, ideologického plášťa, čo je v histórii bežný jav. Vo francúzskej občianskej vojne v druhej polovici 16. storočia ani hugenoti neboli žiadni holúbkovia. Historici spomínajú napríklad masaker katolíckych duchovných v meste Nimes v roku 1567, takže hoci kresťanská náuka hovorí o odpúšťaní, za vraždením v Paríži o päť rokov neskôr mohla byť obyčajná pomsta. A ako dosvedčujú početné atentáty, boj o moc bol v tom čase plný nenávisti a úkladov.
Napriek tvrdému úderu sa hugenoti nevzdali svojho presvedčenia. Navarrský kráľ utiekol a postavil sa na čelo svojich stúpencov bojujúcich na juhu Francúzska. Keď bol v roku 1589 zavraždený Henrich III., posledný zo synov Kataríny Medicejskej, zasadol na francúzsky trón. Aby ho mohol ako Henrich IV. zaujať, stal sa katolíkom. To už nežil s Margarétou. Na kráľovskom dvore ju nahradila Mária Medicejská.
Drahé riešenie
S Henrichom IV. začala Francúzom vládnuť dynastia Bourbonovcov. Na svojich spolubojovníkov nezabudol a Nantským ediktom v máji 1598 udelil hugenotom slobodu vyznania. K jeho menu zvyknú pridávať prímeno Veľký alebo Dobrý a pre rozsiahly zoznam mileniek aj Galantný. Ani on sa nevyhol pokusom o likvidáciu. Z osemnástich atentátnikov bol napokon úspešný katolícky fanatik François Ravaillac, ktorý zabil Henricha IV. 14. mája 1610. Jeho nasledovníci sa pod tlakom katolíckej šľachty všetkými prostriedkami snažili umlčať myšlienky Jána Kalvína a jeho nasledovníkov vyhnali z Francúzska. Nakoniec Ľudovít XIV. v roku 1685 Nantský edikt zrušil a protestantské náboženstvo vyhlásil za nezákonné. Tieto kroky však mali negatívny dosah na ekonomiku. Francúzsko celkovo prišlo približne o dvestotisíc občanov - hugenotov, ktorí boli zdatnými remeselníkmi a obchodníkmi. Ako emigranti sa uplatnili nielen v susednom Švajčiarsku, ale aj v ďalších krajinách sveta.
Udalosti v Paríži v roku 1572 si pripomínali revolucionári aj o dve storočia neskôr. Obrovský úspech mala vtedy hra o Karolovi IX. alebo Škola kráľov z pera Marie-Josepha Chéniera, ktorá podporila v mysliach ľudu opodstatnenosť antimonarchistického a antináboženského boja vrátane krvavého zúčtovania s predstaviteľmi vtedajšej moci.
Slová zmierenia
V auguste 1997 sa v metropole Francúzska stretla kresťanská mládež z celého sveta. Pozdravil ju aj pápež Ján Pavol II., ktorý v predvečer 425. výročia Bartolomejskej noci v príhovoroch povedal: „Nemôžeme zabudnúť na smutný masaker v Deň svätého Bartolomeja, udalosť veľmi nejasných príčin v politických a náboženských dejinách Francúzska. Kresťania sa dopustili činov, ktoré evanjelium odsudzuje. Som presvedčený, že jedine odpustenie vedie kúsok po kúsku k plodnému dialógu a ku kresťanskému zmiereniu. Príslušnosť k rôznym náboženským tradíciám nesmie byť dnes zdrojom odporu a napätia. Naopak, naša spoločná láska ku Kristovi nás núti neúnavne hľadať cestu k úplnej jednote.“
FOTO V GALÉRII
Okrem historikov zaujali udalosti v Paríži z 23. na 24. augusta 1572 literátov, hudobných skladateľov či filmových tvorcov. Príkladom môže byť film Kráľovná Margot z roku 1994. Jeho predlohou bol román Alexandra Dumasa st. V roku 1836 zase mala premiéru opera Giacoma Meyerbeera Hugenoti. Krvavá noc neušla ani pozornosti ďalších umelcov, hlavne maliarov.
Text: Jozef Sliacky
