Dušan Valent

Prežitie obyvateľov juhofrancúzskeho Gévaudanu v&nbsp;18. storočí nedokázala zabezpečiť miestna neúrodná pôda. Rodiny záviseli od stád, na ktoré dozerali deti a&nbsp;mladé ženy, aby sa žiadne zo zvierat nestalo obeťou šeliem. Napokon sa obeťami šelmy stávali mladí pastieri. Jedného po druhom ich nachádzali s&nbsp;roztrhaným hrdlom, so znetvorenou tvárou a&nbsp;zožratými vnútornosťami. Z&nbsp;času na čas i&nbsp;s&nbsp;odhryznutou hlavou. Medzi rokmi 1764 a&nbsp;1767 pripravil záhadný zabijak v&nbsp;Gévaudane o život viac ako sto chlapcov a&nbsp;dievčat.

Prvou známou obeťou bola 14-ročná pastierka Jeanne Boulet. Zviera ju napadlo 30. júna 1764. Slovník použitý farárom v&nbsp;zázname o&nbsp;pohrebe však naznačuje, že predátora videli v&nbsp;okolí už niekoľko týždňov predtým. Keďže útoky pokračovali a&nbsp;obyvateľstvo Gévaudanu nedisponovalo strelnými alebo inými účinnými zbraňami, kráľ Ľudovít XV. vyslal na pomoc oddiel 57 dragúnov pod vedením kapitána Jeana-Baptista Duhamela. Tí sa pokúšali beštiu chytiť do pasce, otráviť alebo zastreliť pri rozsiahlych honoch. Neúspešne. Kreatúra unikala a&nbsp;útoky pokračovali.

Následne sa do boja s&nbsp;votrelcom zapojila dvojica slávnych lovcov vlkov z&nbsp;Normandie, otec a&nbsp;syn d’Ennevalovci. Pokračovali v&nbsp;taktike svojho predchodcu, no neuspeli. Kráľ preto do Gévaudanu vyslal údajne najlepšieho strelca v krajine – poručíka kráľovských streleckých oddielov Françoisa Antoina de Beauterne. Ten koncom septembra 1765 neďaleko Sainte-Marie-des-Chazes zastrelil veľkého vlka. Zviera vážilo 59&nbsp;kilogramov, v&nbsp;kohútiku meralo 0,9 metra a&nbsp;pútalo pozornosť nadmerne vyvinutými tesákmi. „Nikdy sme nevideli porovnateľného vlka. Preto si myslíme, že by to mohla byť hrozivá beštia, ktorá spôsobila toľko škody,“ napísal Antoine. Smotánka vo Versailles na jeho vypchaté telo reagovala rozpačito – po mesiacoch fám o&nbsp;fantastických schopnostiach a&nbsp;čudesnom vzhľade kreatúry z&nbsp;Gévaudianu zrazu pred sebou videla viac-menej obyčajné zviera.

Útoky prestali – na dva mesiace. Keď sa v&nbsp;novembri začali znova, kráľ už znova neintervenoval, iniciatívy sa preto chopili niektorí miestni. Napríklad markíz d’Apcher koncom júna 1767 usporiadal veľký lov, na ktorom sa zúčastnil prakticky každý muž schopný kráčať lesom so zbraňou v&nbsp;ruke. Jeden z&nbsp;miestnych lovcov Jean Chastel počas neho zastrelil zviera, ktoré sa považuje za najbližšie legendárnemu obrazu beštie.

Viaceré indície naznačujú, že išlo o páchateľa prinajmenšom niektorých incidentov pripísaných nemilosrdnému útočníkovi. V jeho&nbsp;žalúdku sa našla hlavica stehennej kosti dieťaťa, pričom dve jazvy na tele sa zhodovali so zraneniami, ktoré miestni roľníci údajne uštedrili predátorovi počas útokov. Niektoré dobové opisy vyzdvihujú mimoriadnu veľkosť a&nbsp;neobvyklé proporcie zvieraťa. Časom sa dokonca objavili zmätočné informácie naznačujúce alebo explicitne tvrdiace, že ulovený tvor bol hyena. K&nbsp;dispozícii však máme podrobný záznam o&nbsp;meraní zvyškov tela zastreleného zvieraťa, ktoré potvrdzujú, že Chastelov úlovok bol zo všetkých stránok – prinajmenšom navonok – „normálny“ vlk.

Ešte počas vyčíňania beštie viedli hrôzostrašné svedectvá preživších, ako aj vtedajší ošiaľ exotickými zvieratami (ktoré väčšina obyvateľstva poznala len z&nbsp;veľmi nepresných dobových kresieb), mnohých ľudí k&nbsp;presvedčeniu, že v&nbsp;Gévaudane vraždí hyena. V&nbsp;posledných rokoch si tento názor získal nových obhajcov. Ukázalo sa totiž, že Jean Chastel zrejme vlastnil hyenu. Niektorí autori teda špekulovali, že mu ušla a prinajmenšom v niektorých prípadoch zabíjala práve ona. Zoológovia však upozornili, že hyeny vo svojej africkej domovine len mimoriadne zriedkavo cielene útočia na ľudí.

Podľa iného populárneho vysvetlenia beštia z&nbsp;Gévaudanu predstavovala kríženca vlka a&nbsp;veľkého psa, ako je mastif či doga. Ďalší autori pre zmenu uvažovali, že mohlo ísť o&nbsp;zviera vycvičené zlovoľným človekom, možno nesúce jednoduchý kožený alebo iný pancier chrániaci pred streľbou. Nadšenci kryptozoológie tipovali na v&nbsp;treťohorách vy­mreté prašelmy „medveďopsy“ (Amphicyonidae), ktoré mohli dorásť do veľkosti ľadového medveďa. Alebo na neznámeho obrovského príbuzného rosomáka.

Koncom minulého storočia sa do diskusie o&nbsp;identite gévaudanskej beštie zapojili ekologickí aktivisti a&nbsp;vehementne namietali proti možnosti, že zabíjal vlk alebo vlky. Iniciovali totiž snahy o&nbsp;znovuzavedenie tohto zvieraťa do európskej divočiny, takže sa snažili presvedčiť verejnosť, že vlk je zoči-voči človeku plachý a&nbsp;neútočí naňho. Expert na správanie psovitých šeliem Valerius Geist však nesúhlasil. „Za určitých podmienok sú pre človeka mimoriadne nebezpečné,“ zdôrazňuje. Pripomína, že „politicky korektný pohľad, že vlky sú neškodné a&nbsp;pre človeka nepredstavujú nebezpečenstvo“, stojí na nereprezentatívnych dátach o&nbsp;správaní súčasných, drasticky zdecimovaných vlčích populácií. Mýtus o&nbsp;„plachom neútočnom vlkovi“ podľa neho vyvracajú pozorovania súčasných psovitých šeliem aj zistenia historikov. Napríklad Jean-Marc Moriceau zdokumentoval fakty od 15. do začiatku 19. storočia, podľa ktorých vlky nakazené besnotou zabili na francúzskom vidieku tisícku ľudí a&nbsp;zdravé jedince dokonca dve tisícky. V&nbsp;rokoch 1743 až 1756 dosahoval podľa jeho zistení priemerný počet zabití človeka vlkmi niekoľko stoviek ročne.

Vzhľadom na početné medzery v&nbsp;dobových administratívnych zápisoch historik odhaduje skutočný počet týchto usmrtení v&nbsp;sledovanom období na území Francúzska približne na deväťtisíc. Podľa Moriceaua šelmy obzvlášť ohrozovali hornaté a&nbsp;lesnaté oblasti, čiže presne také ako Gévaudan. Čo je dôležité, nejde o&nbsp;izolované zistenia, podobnú situáciu zdokumentovali historici v&nbsp;Taliansku.

Tí, ktorí útok prežili alebo útočníka zazreli počas neskorších honov, tvora prirovnávali k&nbsp;prerastenému vlkovi. Spomínali však rôzne neobvyklé črty, napríklad veľkú sploštenú hlavu, hrdzavú srsť s&nbsp;čiernym pruhom na chrbte, dlhý chvost. Ďalšie svedecké výpovede však boli protichodné – raz mala beštia chvost podobný mačke, inokedy podobný koňovi, raz mala šesťprstú stupaj podobnú vlkovi, inokedy zahnuté pazúry ako mačka. Niekedy svedkovia opisovali zvláštne správanie: zviera vraj s&nbsp;ľahkosťou preskakovalo vysoké prekážky aj s&nbsp;ľudskou korisťou v&nbsp;papuli. Pri jednom z&nbsp;incidentov lovci údajne zasiahli beštiu štyrikrát mušketami, z&nbsp;toho dvakrát z&nbsp;tesnej blízkosti. Napriek tomu sa im stratila v&nbsp;diaľke a&nbsp;o&nbsp;dva dni útočila znova. Vznikla tak fáma, že odráža olovené guľky. Mimochodom, vládny úradník Etienne Lafont, ktorý svedectvo zaznamenal, pochyboval, že boli muškety správne nabité a&nbsp;že tvora vôbec zasiahli. Objavili sa taktiež naskrz bizarné svedectvá. Našli sa ľudia, podľa ktorých telo beštie pokrývali namiesto srsti šupiny, podľa iných mala rypák ako prasa, hlavu ako mačka, prípadne sa dokázala postaviť na zadné. V&nbsp;jednom prípade sa obluda po pozoruhodnom skoku vraj prihovorila vystrašenému roľníkovi: „Priateľu, pripusť, že na 80-ročného starca to bol vcelku pekný skok.“

Psychologické výskumy aj historické záznamy ukazujú, že nejde o&nbsp;neobvyklý jav. Očité svedectvo nie je spoľahlivý zdroj informácií. Porovnania takýchto výpovedí so známym priebehom udalostí demonštrujú, že sú často skreslené a&nbsp;nepresné, niekedy plné fantastických tvrdení. Dochádza k&nbsp;tomu aj vtedy, ak svedectvo vzniklo krátko či bezprostredne po udalosti. Napríklad po potopení Titanicu sa priami účastníci tragédie nezhodli takmer na ničom – opisovali incidenty, ktoré sa neodohrali, dokonca niektorí popierali existenciu samotného ľadovca. Korene mnohých prehnaných a&nbsp;fantastických tvrdení o&nbsp;beštii však nesiahajú k&nbsp;samotným svedkom, ale k&nbsp;mužovi, ktorý ich svedectvá sprostredkoval. Podľa historika Jaya Smitha kapitán dragúnov Duhamel výpovede, ktoré tlmočil dobovej tlači, náročky zveličoval. „Vykresľovaním predstavy o&nbsp;zdanlivej neporaziteľnosti beštie zručne vytváral alibi pre svoju neschopnosť ju premôcť,“ píše historik. „Aby rozmery tvora zodpovedali významu misie tak, ako ju vnímal on sám, ďalej posúval zvesti pochádzajúce od miestnych obyvateľov a&nbsp;kombinoval ich so svojimi vlastnými plodnými predstavami Až vznikol taký obraz beštie, aký zodpovedal očakávaniu zvedavej verejnosti alebo ho dokonca prekonával.“

Ak zohľadníme spoločenský a&nbsp;historický kontext, podľa rastúceho počtu odborníkov z&nbsp;rôznych odborov všetko ukazuje jedným smerom. Na vlky. Paleontológ Julien Benoit štatistickou analýzou historických dát o&nbsp;útokoch vlkov na ľudí dospel k&nbsp;záveru, že „udalosti v&nbsp;Gévaudane neboli také výnimočné ani také smrteľné, ako tvrdia niektorí nadšenci“. Iné historicky doložené prípady vyčíňania vlkov vo Francúzsku mali podľa jeho zistení na svedomí ešte viac obetí ako beštia z&nbsp;Gévaudanu. Benoit tak konštatuje, že vzhľadom na všetky dostupné dôkazy by mala byť hlavným vysvetlením hypotéza o&nbsp;vlčej identite beštie.

Paleontológ François-Louis Pelissier v&nbsp;nedávnej štúdii navrhol, že v&nbsp;Gévaudane možno nezabíjal úplne bežný typ vlka, ale útoky mal na svedomí poddruh vlk taliansky (Canis lupus italicus). Ešte pred niekoľkými stáročiami išlo o&nbsp;najväčšieho európskeho vlka – v&nbsp;priemere o&nbsp;desatinu vyššieho a&nbsp;o&nbsp;tretinu ťažšieho než ostatné európske jedince. Zmenšil sa až po tom, ako sa z&nbsp;Talianska vytratil jeleň lesný. Pelissier upozorňuje, že tento poddruh sa v&nbsp;18. storočí vyskytoval aj na území Francúzska. Záver je, že v&nbsp;Gévaudane útočil taliansky vlk, pričom priebeh útokov zodpovedá správaniu známemu pri tomto tvorovi. Zvieratá k&nbsp;útokom na ľudí podľa Pelissiera dohnala súhra viacerých okolností – úbytok prirodzenej koristi, ako sú jelene, rozpad svoriek vedúci k&nbsp;malým tlupám alebo osamelým jedincom a&nbsp;rozšírenie poľnohospodárskych a&nbsp;pastierskych oblastí, v&nbsp;ktorých sa pohybovali ľudia.

Z&nbsp;historického hľadiska nebola panika vyvolaná beštiou z&nbsp;Gévaudanu ani samotné jej vyčíňanie nič nové. Nové bolo podľa Jaya Smitha spoločenské podhubie, ideálne na vznik nesmrteľnej legendy – záujem širokých vrstiev spoločnosti o&nbsp;zvláštne a&nbsp;exotické zvieratá, špekulácie o&nbsp;možných „obludných krížencoch“ rôznych druhov a&nbsp;v&nbsp;neposlednom rade prvý rozmach masmédií vrátane bulváru.

Skreslené svedectvá, zveličenia Duhamela a&nbsp;bulvárnej tlače, fascinácia cudzím a&nbsp;zvláštnym a&nbsp;napokon entuziazmus ekologických aktivistov prispeli k&nbsp;transformácii jedného z&nbsp;najkrvavejších prípadov pustošenia vlkov – či už jedného, alebo, čo je pravdepodobnejšie, viacerých „ľudožrútov“ – do podoby legendy o&nbsp;gévaudanskej beštii.

Krvilačná beštia zožrala sto dievčat a chlapcov: Čo skutočne vraždilo vo francúzskom Gévaudane?

Dušan Valent

Výber pre vás

Krvilačná beštia zožrala sto dievčat a chlapcov: Čo skutočne vraždilo vo francúzskom Gévaudane?

Dušan Valent

Súvisiace články

Šimpanzy rozumejú ľudskej reči a sú schopné naučiť sa aj rozprávať. Nie je to však žiadna sláva

Vybabrali s patogénmi: Antibiotiká, proti ktorým žiadne baktérie nemajú šancu

Zatočíme konečne s AIDS? Nové liečivo je veľkým prísľubom

Zbohom, batérie: Nositeľnú elektroniku bude napájať naše telesné teplo

Výber pre vás