Dňa 17. júna 1922 sa odohrala pozoruhodná špiritistická seansa. Spisovateľ Arthur Conan Doyle na ňu pozval kúzelníka Harryho Houdiniho. Literárny otec Sherlocka Holmesa po tom, ako v prvej svetovej vojne prišiel o syna, prepadol záujmu o „vyvolávanie duchov“ a po celom svete ho systematicky propagoval. Priateľovi Houdinimu sa rozhodol demonštrovať realitu komunikovania s mŕtvymi pomocou špiritistického média, ktorým bola jeho vlastná manželka.

 

Keď nastala noc, seansa sa mohla začať. Po chvíľke modlenia a sústredenia lady Doylová uviedla, že neviditeľné sily okolo nej sú silnejšie ako kedy predtým. Vzala do ruky ceruzku a mimovoľne, akoby nad svojou rukou nemala žiadnu moc, začala kompulzívne písať. Na papieri naberala kontúry správa od Houdiniho nebohej matky. „Och, zlatko, vďaka Bohu, dostala som sa k tebe. Tak veľakrát som sa snažila. Ale teraz som šťastná,“ písalo sa v úvode rozsiahleho textu, v ktorom údajná Houdiniho matka synovi hovorila, že je šťastná, že ho veľmi ľúbi a že viac za ňou nemá smútiť. Na záver ho napomenula, aby nestrácal vieru v Boha.

Jedinečný! v GALÉRII si pozrite fotografie veľkégo Houdiniho>>

Arthur Conan Doyle bol nadšený. V jeho očiach, očiach znalca špiritistických médií, sa seansa vydarila nad očakávanie. Houdini sa cítil nepríjemne. Prečo sa správa začínala veľkou kresbou kresťanského kríža, keď jeho matka bola židovka? Prečo sa mu v liste prihovárala po anglicky, keď v tomto jazyku ovládala len pár slov? A v neposlednom rade, seansa sa konala v deň jej narodenín. Ale siahodlhá správa túto skutočnosť ani raz nespomenula. Houdini však nebol sklamaný. Na podobné situácie si dávno zvykol.

Z eskapologistu lovec šarlatánov

Houdini sa narodil v roku 1874 v Budapešti ako Erik Weisz. Jeho rodičia sa o štyri roky neskôr presťahovali do USA, kde sa ako šestnásťročný nadchol pre kúzla a triky. Zakrátko prijal umelecké meno Harry Houdini a po počiatočnom pomalšom rozbehu sa na prelome storočí preslávil na oboch brehoch Atlantiku.

História si ho pamätá predovšetkým ako fenomenálneho eskapologistu. Vo Washingtonskej štátnej väznici sa dal zavrieť do povestnej cely smrti, ale krátko po tom, ako ho v nej zamkli, stál víťazoslávne predo dvermi. Oslobodzoval sa z debien, kanví, z pút... a to na súši i pod hladinou vody.

Hoci jeho najpamätnejšie kúsky sa týkali únikov, majstrovsky zvládal akékoľvek odvetvie mágie. Na vysvietenom javisku dokonca nechal pred očami šokovaného publika zmiznúť slona. Vyhlásil - a dodržal -, že mu stačí vidieť ľubovoľný trik trikrát a bude vedieť, ako ho uskutočnili.

Láska k mágii a averzia voči podvodníkom a šarlatánom akéhokoľvek druhu ho však priviedli aj do sféry paranormálnych javov. Tak, ako demaskoval metódy    vreckárov a vlamačov, začal verejne odhaľovať aj triky jasnovidcov alebo špiritistických médií.

Zlomený na celé mesiace

Záujem o kontaktovanie záhrobia v ňom prehĺbila nečakaná smrť matky Cecelie v júli 1913. Harry bol na ňu nesmierne citovo nadviazaný - raz údajne odmietol odcestovať do Austrálie iba preto, lebo sa necítil dobre tak ďaleko od nej.

Po tragédii celé mesiace nedokázal pracovať. „Smrť matky ho zlomila. A tak začal navštevovať seansy v nádeji, že opäť začuje jej jemný hlas a hrejivé slová,“ píše historik mágie a kúzelník Mil­bourne Christopher.

Jedinečný! v GALÉRII si pozrite fotografie veľkégo Houdiniho>>

Houdini niekedy absolvoval aj dve seansy denne. „Iba počas návštevy Európy v roku 1919 som sa zúčastnil na stovke seáns, stretol väčšinu známych médií, podrobil sa ich podmienkam a napäto očakával výsledky,“ píše Houdini.

Kým však iní ľudia odchádzali zo špiritistických seáns presvedčení o realite posmrtného života, slávny kúzelník znova a znova rozpoznával triky hodné prinajlepšom druhotriedneho iluzionistu. Raz si napríklad všimol, ako pod krokmi údajných zjavených duchov vŕzgala podlaha, alebo keď sa prostredníctvom média spojil s nebohým otcom, ten sa mu prihovoril dokonalou angličtinou, hoci tento jazyk nikdy dobre neovládal. „Jednoduché triky, na ktoré narážal počas seáns, mu boli odporné,“ konštatuje Milbourne Christopher. „Napriek tomu bol ochotný uveriť. On chcel veriť.“

O možnosti komunikovať s mŕtvymi sa rozhodol presvedčiť aj pozoruhodným experimentom. „Dohodol som sa so 14 rôznymi ľuďmi, že ktokoľvek z nás umrie ako prvý, ten sa po smrti spojí s ostatnými. Nikto sa mi nikdy neozval,“ vyhlásil Houdini.

Houdiniho Nemesis

Vzostup záujmu o špiritizmus viedol populárno-vedecký časopis Scientific American v roku 1922 k vyhláseniu odmeny 2 500 dolárov (zhruba 50-tisíc dnešných dolárov) za akúkoľvek demonštráciu jasnovideckých či špiritistických schopností pred komisiou odborníkov. Okrem rôznych psychológov a parapsychológov sa jej členom stal Houdini.  

Vďaka práci pre komisiu Scientific American Houdini narazil na „svojho Moriartiho“, bostonské špiritistické médium Minu Crandonovú (1888 - 1941), známu ako „blonďavá bosorka z ulice Lime Street“. Žiadne iné špiritistické médium nepútalo na seba toľko pozornosti ako práve ona. Táto krásna modrooká plavovláska bola mimoriadne inteligentná a šikovná. A seansy často viedla sporo oblečená alebo úplne nahá a takto obnažená „padala“ do náručia mužských účastníkov.

S manželom, ktorým bol nadšenec špiritizmu a uznávaný lekár Roy Goddard Crandon, pozvala komisiu časopisu Scientific American k sebe domov a predviedla jej členom niekoľko desiatok seáns. V nočnom šere výskumníci počúvali, ako hovorila v mene zosnulých alebo ako sa napriek tomu, že jej držali ruky a nohy, ozývalo klopanie alebo zvonenie zvončeka, dvíhal sa stôl alebo sa presúvali rôzne predmety. Mina dokonca materializovala „ektoplazmu“ a akúsi „ruku navyše“. Členovia komisie žasli.

Jediným členom komisie, ktorý sa na týchto seansách nezúčastnil, bol Harry Houdini. O vyšetrovaní Miny Crandonovej sa dozvedel z tlače. Tá opisovala, ako Mina senzačne „prešla vedeckým testovaním“ a ako „vedci nezistili žiadne triky a podvody“. Člen komisie matematik a parapsychológ Malcolm Bird dokonca vyhlásil, že sa zrejme našiel budúci výherca ceny Scientific American, čiže prvé preukázateľne pravé špiritistické médium!

Prefíkaná a extrémne vynachádzavá

Nechápajúc, že zostal z vyšetrovania vynechaný, Harry zúril. Členovia komisie sa neskôr bránili, že ho nechceli obťažovať, kým to nebolo nevyhnutné. Neskorší historici však špekulovali, že skutočnou príčinou boli antipatie k Houdinimu, doložené neskoršími antisemitskými vyjadreniami na jeho adresu v súk­romnej korešpondencii.

Houdini napokon do Bostonu dorazil a zúčastnil sa na niekoľkých seansách, počas ktorých sedel vedľa Miny. Už na prvej seanse dokázal to, na čo jeho kolegom nestačili ani tri desiatky - „blonďavú bosorku“ nachytal pri podvádzaní. Nenápadne jej vykĺz­la noha, aby zvonila zvončekom a produkovala iné „znamenia“ zo záhrobia.

Pri ďalšej seanse Minu nachytal fingovať vznášanie stola tak, že ho nebadane nadvihla hlavou. „Pani Crandonovú obviňujem z toho, že dennodenne predvádza kúsky profesionálneho iluzionistu,“ napísal Houdini. „Nie je to žiadne prostoduché neviniatko, ale šikovná a prefíkaná žena, vynachádzavá do extrému a schopná využiť najmenšiu príležitosť, aby predviedla manifestáciu.“

Komisia Scientific American vo februári 1925 napokon konštatovala, že nevidela žiadne javy, ktoré by nebolo možné predviesť „normálnymi metódami“, a cenu Crandonovej neudelila.

Správnosť tohto rozhodnutia potvrdilo neskoršie prešetrovanie výskumníkmi z Harvardovej univerzity, ktorí na jar toho istého roku prichytili Crandonovú pri ďalších podvodoch. Rozbor „teleplazmickej“ ruky, ktorú Mina údajne zhmotňovala, napokon ukázal, že ju tvorili kusy zvieracej pečene, priedušiek a iných tkanív. Viacerí zúčastnení neskôr potvrdili, že po tom, ako sa „ruka“ zjavila na stole, sa nikdy nehýbala a na dotyk pôsobila chladne a mŕtvo. A čo je dôležité, „materializovala“ sa len vtedy, keď po Mininom boku sedel jej manžel, ktorý počas seáns držal a „kontroloval“ jej pravú ruku.

Neobjektívna komisia?

Prípad Miny Crandonovej mal zaujímavú dohru. V prvom rade sa ukázalo, že pozitívne stanoviská Malcolma Birda (ktorý po Houdiniho demaskovaní ako jediný z komisie trval na pravosti Crandonovej schopností) ovplyvnila skutočnosť, že sa do Miny zamiloval. Ba čo viac, priznal sa, že od začiatku vedel o jej podvodoch. Podľa ďalšieho člena komisie, amatérskeho kúzelníka Freda Keatinga, mal Bird v pláne z Miny urobiť najslávnejšie médium Ameriky a postaviť si kariéru na knihách o úzkej spolupráci s ňou.

K romániku s členom komisie však skutočne došlo. Trval niekoľko mesiacov a Mina ho nadviazala s parapsychológom Herewardom Carringtonom. Ten podľa Keatinga zveličoval, aký dojem naňho urobili Minine seansy, pretože dúfal, že jej manžel finančne podporí parapsychologický výskum.

Ešte prekvapujúcejšie bolo súk­romné priznanie Miny Crandonovej novinárovi Stewartovi Griscomovi, ktorého Houdini vysielal na jej seansy po tom, ako mu Mina zakázala účasť. Crandonová mu povedala, že Houdiniho obdivuje, pretože sa nenechal obalamutiť a nebál sa stáť za svojím názorom. „Rešpektujem Houdiniho,“ povedala, „viac než všetkých tých ostatných. Vždy stojí oboma nohami pevne na zemi.“

Magnum opus, ktorý nevznikol

Harry Houdini svoje špiritistické výskumy zhrnul v knihe Kúzelník medzi duchmi (A Magician Among the Spirits, 1924). „Zhromaždil som jednu z najväčších knižníc na svete ohľadom jasnovidectva, špiritizmu, mágie, bosoráctva, démonológie, zlých duchov a iných, pričom niektoré zväzky pochádzajú až z roku 1489, ale nič, čo som čítal o takzvaných špiritistických fenoménoch, na mňa nerobilo dojem, že sú skutočné,“ píše v nej. „Môj výskum netrval niekoľko dní, týždňov alebo mesiacov, ale 30 rokov a v týchto troch dekádach som nenarazil na jediný prípad, ktorý by zaváňal pravosťou. Všetko, čo som do tejto chvíle skúmal, bolo výsledkom oklamaných myslí alebo takých myslí, ktoré príliš nadšene chceli uveriť.“

Slávny iluzionista mal aj väčšie plány. Začiatkom roka 1926 oslovil podobne zmýšľajúceho velikána hororovej literatúry H. P. Love­crafta a jeho priateľa C. M. Eddyho juniora, aby spoločne napísali knihu Rakovina poverčivosti (The Cancer of Superstition). Takto chcel Houdini zhrnúť všetky zistenia o skutočnom pozadí nielen špiritizmu, ale aj jasnovidectva a iných podvodov a povier, ktoré vďaka kúzelnickej praxi demaskoval. Napísanie knihy však prekazila jeho predčasná smrť v marci toho istého roka.

Jeho plánovaný magnum opus síce nikdy nevznikol, napriek tomu Houdini zanechal odkaz, ktorý trvá dodnes. Na tradíciu kúzelníkov demaskujúcich „paranormálnych šarlatánov“ nadviazali mnohí slávni kúzelníci, okrem iných citovaný Milbourne Christopher alebo nedávno zosnulý James „Úžasný“ Randi, ktorý za demonštráciu akejkoľvek paranormálnej schopnosti ponúkal odmenu milión dolárov (nik nevyhral).

Dodnes v nej pokračuje populárny britský mentalista Derren Brown alebo mladý český hypnotizér a mentalista Jakub Kroulík, príležitostne dozerajúci na testovanie domnelých paranormálnych schopností na spôsob Houdiniho a Randiho.

Jedinečný! v GALÉRII si pozrite fotografie veľkégo Houdiniho>>