Tip na článok
V Afrike: Koch, sediaci tretí zľava, z krvi muža infikovaného muchou tse-tse izoloval mikrób, ktorý spôsobil spánkovú chorobu.

Porazil mor a objavil pôvodcov mnohých chorôb: Vzrušujúce objavy nemeckého mikrobiológa Roberta Kocha

Ladislav Švihran

Lekár Robert Koch sa mal celkom obstojne. Zastával funkciu okresného lekára vo Wollsteine, mal dosť pacientov aj celkom slušné príjmy, ženu, ktorú miloval, a dcérku, ktorú zbožňoval.

Galéria k článku (6 fotografií )
Ocenenie: Za svoju prácu získal v roku 1905 Nobelovu cenu za fyziológiu.
Robert Koch: Nemecký mikrobiológ objavil pôvodcu antraxu, tuberkulózy, cholery, tetanu, záškrtu, spavej nemoci, čierneho moru.
Slezinová sneť: Alebo tiež antrax, medzi krvinkami plávali nitkovité útvary.

Ba mohol sa venovať aj svojej záľube - mikroskopu. Darovala mu ho žena na dvadsiate ôsme narodeniny. Nebolo pre ňu ľahké našetriť toľké peniaze, ale čo žena neurobí pre svojho milovaného muža. Najmä, ak ho práca s mikroskopom už oddávna lákala.

Bezmocní proti moru

A tak Koch prijímal pacientov v ordinácii, v súrnych prípadoch ich navštevoval doma, šantil s dcérkou a vo voľných chvíľach si sadal k mikroskopu. Skúmal, čo mu prišlo pod ruku, kúsočky živočíšneho tkaniva, čiastočky rastlín... Všetko nasvedčovalo, že pán doktor bude žiť pokojným, usadnutým životom. Jeho manželka pani Emka bola šťastná. Možno od života čakať viac? Veď predtým, keď Robert bol lekárom v Niemegku, v takom zapadákove, treli veru aj biedu.

Jedného dňa vypukol v kraji dobytčí mor. V Európe tých čias často šarapatil. Raz tu, raz tam. Najčastejšie v daždivých rokoch, v močaristých krajoch, v okolí jazier. Objavoval sa nečakane. Jedného dňa sa dobytok, kone a ovce pásli, na druhý deň ležali vystreté. Choroba neraz napádala aj ľudí. Pri dobytčom more bola slezina uhynutých zvierat čierna a napuchnutá, predpokladalo sa teda, že je to nejaká slezinová sneť. Lekári mor nazvali antrax, čo v gréčtine znamená uhlie.

Veľa o ňom nevedeli. Azda len to, čo niekoľko rokov predtým zistili pod mikroskopom dvaja lekári výskumníci. V krvi uhynutých zvierat vtedy objavili akési zvláštne tyčinky. Boli príčinou choroby? Odborníci boli toho názoru, že sú to výlučky, kryštalické útvary, lebo nikto na nich nespozoroval ani najmenšie známky života. Vedci dokopy nič nevedeli o pôvode choroby a už vonkoncom nič o tom, ako ju liečiť. Kocha znepokojovali správy o more. Odišiel na dedinu, aby si do skúmavky zaobstaral krv z uhynutého dobytka, a doma sa chystal vložiť niekoľko kvapiek pod mikroskop.

Vzrušujúci objav

Koch si čistil objektív a okulár, pekne dočista poutieral podložné sklíčko, rozotrel na ňom kvapku sčernetej krvi, priložil oko k okuláru a pomaly otáčal zrkadielkom, až kým nebolo zorné pole rovnomerne osvetlené. Potom opatrne znížil tubus... To, čo uvidel v stonásobnom zväčšení, ho vzrušilo, ba ohromilo.

Medzi malými guľatými krvinkami plávali zvláštne nitkovité útvary. Zreteľne ich rozoznával. Niekde boli ojedinelé, inde lipli jedna k druhej, navzájom sa preplietali a tvorili niť alebo skôr reťaz. Bokom od nich videl iné, krátke kúsočky, ktoré pripomínali bambusové tyčinky. Aj tie sa miestami spájali. Žili? Koch nepozoroval jedinú známku života. Pre neho je to osudová chvíľa, výzva, hviezdny okamih.

Koch si už ako žiak vypestoval hlboké záujmy. Neobyčajne ho pútala živá príroda. Zbieral motýle, chrobáky, myši, jašterice, žaby, ale i rastliny, lišajníky, machy. Všetko to - živé i neživé - zhromažďoval vo svojej izbe. Nik z jeho súrodencov nechcel už bývať s ním, bratova zbierka im bola odporná a zapáchala im. Zážitky a záujmy detských a mladíckych rokov driemali tam kdesi hlboko v jeho vnútri. Driemali pod nánosmi každodenných pracovných a rodinných starostí a radostí. Koch sa vrhá do výskumu.

Mocní súperi

Od čias Holanďana Leeuwenhoeka, ktorý prvý s úžasom pozoroval drobulinké hmýriace sa živočíchy, výskum mikrosveta veľmi nepokročil. Za sto rokov takmer vôbec. O pokrok sa začiatkom druhej polovice 19. storočia zaslúžil Louis Pasteur. Často sa tak stávalo za nedôvery, ba i posmechu iných vedcov, neraz i tých najrenomovanejších. Objavil kvasinky, prišiel na to, že pôvodcom úhynu priadky morušovej sú mikróby, zistil, že mikróby možno umelo vypestovať, že oslabenými mikróbmi možno očkovať, i to, že ich teplo zabíja. No tie najväčšie tajomstvá mikrosveta ešte len čakali na svoje odhalenie.

Jedno z nich práve lúštil Koch. Čo sú to za podivné telieska? Ony sú príčinou snete? Iste! Ale predsa nežijú, nerastú, nerozmnožujú sa, tak­že nemôžu zamorovať a sfarbovať krv na čierno. Bádateľovi sa chveli ruky. Rozotrel na sklíčku ďalšiu kvapku krvi z ďalšej uhynutej kravy. Naskytol sa mu ten istý obraz - zvláštne telieska bez známok života. Pokus opakoval znova a znova. Výsledok bol stále rovnaký.

A čo keby porovnal krv zdravej a uhynutej kravy? Odbehol na miestny bitúnok, odoberal krv do skúmaviek a kvapku z nej položil pod mikroskop. Telieska v nej neboli. Ani v krvi ďalšej zdravej kravy. Je to teda jasné. Mikróby v tvare bambusovej tyčinky sú pôvodcami choroby. Ale ako môžu byť, keď nežijú?

Opatrný vedec

Koch bol priam posadnutý výskumom. Chcel zistiť, či hovädzí dobytok alebo ovce zaočkované mikróbmi podľahnú chorobe, alebo nie. Ale robiť podobné pokusy by bolo veľmi nákladné. Dostane spásonosnú myšlienku zadovážiť si myši. Prvá zahynie. Pitve ju a zistí, že má tie isté príznaky ako dobytok uhynutý na slezinovú sneť. So vzrušením kladie kvapku sčernetej krvi pod mikroskop. Prikladá krátkozraké oči k okuláru. Paličky a nitky sú tam posplietané v nekonečnom množstve.

Príroda nechce vydať svoje tajomstvo. Ale Koch je mocný súper. Opakuje pokus za pokusom. Niekoľko hodín po zaočkovaní bola každá myš mŕtva. V krvi každej sa hmýrili paličky a nitky. Neúnavný bádateľ ne­vnímal deň a noc. Nevnímal už ani pacientov a rodinu. Pani Emka sa hnevala. Robert sa rodine odcudzoval. Zaujímali ho iba myši a kvapky krvi. Aké nezmysly! Robert je predsa lekár, a nie zverolekár. Všetkému je na vine mikroskop! A ona žgrlošila, aby mu ho kúpila.

Koch prejavil nielen vytrvalosť, ale aj obozretnosť vedca. Mohol by už svoj objav oznámiť svetu, jednoznačne predsa zistil, že pôvodcami antraxu sú neznáme telieska v krvi uhynutých zvierat. Uvedomoval si však, že o samotných mikróboch sa ešte veľa nedozvedel. Napríklad ani to, ako rastú a rozmnožujú sa. Na vlastné oči to ešte nevidel. A tak pokračuje vo výskumoch.

Odhalená záhada

Keď Koch vytvoril bacilom vhodné podmienky, poskytol im primeranú teplotu, dal výživnú látku, až sa zhrozil, čo sa dialo pod mikroskopom. Telieska sa mu pred očami rozrastali a rozpínali ako úponkové rastliny, vytvárali nerozmotateľne posplietané nite. Stačilo niekoľko hodín, aby z jedného jediného mikróba vznikli tisíce, státisíce, milióny ďalších.

Koch ďalej zistil, že bacily sa mimo zvieracieho tela neudržia dlho pri živote, rýchlo hynú. Ako je však možné, že si tak dlho uchovávajú schopnosť nákazy? Aj to bádateľ odhalil. Tyčinky sa zakrátko zmenili na sklovitolesklé zrniečka. Menili sa na spóry, ktoré si vedeli udržať životaschopnosť celé mesiace. Až teraz sa Koch odvážil predostrieť výsledky svojho výskumu odborníkom.

Dňa 22. apríla 1876 napísal Ferdinandovi Cohnovi, profesorovi botaniky a riaditeľovi Ústavu rastlinnej fyziológie univerzity vo Vratislavi, vtedajšom Breslau: „Slovutný pán profesor! Podnietený Vašimi prácami, uverejnenými v časopise Príspevky k biológii rastlín, zaoberal som sa dlhší čas skúmaním nákazy slezinovej sneti, keďže som sa viac ráz dostal k potrebnému materiálu. Po mnohých neúspešných pokusoch sa mi konečne podarilo dokonale prebádať vývoj Bacillus anthracis. Myslím si, že početnými sériami pokusov dokázal som výsledky svojich výskumov s dostatočnou istotou...“

Koch nás ešte prekvapí

O niekoľko dní Cohn pozval Kocha, aby o výsledkoch svojich výskumov prišiel referovať do posluchárne Ústavu fyziológie rastlín. Prednášať nebolo silnou stránkou ostýchavého Kocha. Ani dlho nehovoril. Namiesto toho demonštroval svoje výskumy. Zhromaždení vedci spočiatku hľadeli na neho pochybovačne, ba až pohŕdavo. Čo už len môže taký vidiecky lekár? Postupne ich zaujal. Napokon ich nadchol.

Na Juliusa Cohnheima, vedúceho patologického ústavu univerzity, urobil výklad taký dojem, že vyskočil a utekal za svojimi asistentmi a laborantmi. „Nechajte všetko tak,“ volal vzrušený, „a poďte ku Kochovi! Ten človek urobil veľkolepý objav... Ja to pokladám za najväčší objav na úseku mikroorganizmov a myslím si, že Koch nás všetkých ešte neraz prekvapí a zahanbí svojimi objavmi.“

Kocha povolali do Ríšskeho zdravotného ústavu v Berlíne. Muž, ktorého mottom bolo nikdy nezaháľať, sa s typickou svedomitosťou a dôkladnosťou pustil do ďalších výskumov. Pravdaže, nestačí baktérie len odhaľovať, pozorovať a skúmať ich spôsob života. Treba predovšetkým nájsť vhodný, účinný prostriedok na boj proti nim, treba zabrániť epidémiám, chorobám. Koch tomu venoval zvýšenú pozornosť.

Koch a jeho asistenti skúmali najrozličnejšie chemické látky - dovedna 72 druhov -, či dokážu zahubiť baktérie slezinovej snete. Zistili, že najlepšie si vie s nimi poradiť prúd horúcich vodných pár. Po­dľa Kochových návrhov priemysel hneď začal vyrábať prístroje, ktoré vodnými parami sterilizujú šatstvo, bielizeň, obväzový materiál a podobne.

Po úmornom úsilí Koch objavil pôvodcu tuberkulózy, cholery, tetanu, záškrtu, spavej nemoci, čierneho moru... Vykonal prácu za niekoľko životov. Zomrel v roku 1910 ako 67-ročný. Srdce mu vypovedalo službu.

VIDEO Plus 7 Dní