Keď španielsky úradník pre konfiškáciu majetku v roku 1815 zbadal obraz, na ktorom bola takmer v životnej veľkosti rozkošná nahá ležiaca žena, úplne ho zamrazilo. Akty patrili k zakázaným dielam, k „dielam satana“, navyše ten obraz bol taký zmyselný ako ešte nikdy v histórii španielskeho maliarstva. „Pokušiteľka“ sa lenivo preťahuje ležiac na hodvábnych poduškách a jej pohľad je otvorený a smelý. Pri akte bol aj druhý obraz, na ktorom je tá istá žena v tej istej polohe, ibaže oblečená. Obrazy patrili k zhabanému majetku bývalého premiéra Manuela de Godoy, favorita kráľa Karola IV. a jeho manželky Márie Lujzy. Horlivý úradník ihneď upovedomil inkvizíciu. Vtedy však už bol Godoy i jeho kráľovskí dobrodinci ako vyhnanci mimo Španielska. Autorom obrazov bol vtedajší najmladší maliar kráľovského dvora Francisco Goya.

Maliar života

Goya iritoval inkvizítorov už dlhšie. Uťahoval si z kléru, obnažoval hlúposť, strnulosť i zhýralosť cirkevných hodnostárov. Lenže bol kráľovým obľúbencom, čo aktivitu cirkvi proti nemu brzdilo. V čase objavenia skonfiškovaného obrazu už inkvizícia ani nebola taká silná, aby mohla Goyu potrestať.

Maliar v skicári často načrtával väzňov a obete inkvizície v drevených mučidlách, ktorých ruky a nohy sú spútané reťazami alebo roztiahnuté na kole či na iných nástrojoch. Ale maľoval aj krajšie stránky života, napríklad kráľovskej rodine sa veľmi páčili obrazy „zo života ľudu“, čiže zo života „majov“, ako vtedy hovorili chudobnejším poddaným. A kým mnohí z nižších tried sa chceli obliekať ako šľachtici, aby postúpili na spoločenskom rebríčku, mnohí predstavitelia aristokracie sa zasa ochotne prezliekali za „majov“.

FOTO jedinečných Goyových malieb nájdete v GALÉRII >>

Aj mladá žena na obrazoch má byť kráska z ľudu, jednoducho Maja. Často sa uvádza, že modelkou bola vojvodkyňa z Alby, do ktorej bol Goya vraj zaľúbený. Ibaže žena jej postavenia by neriskovala pózujúc v Evinom rúchu. Goya takmer na sto percent namaľoval Pepitu de Tudó, ktorá od roku 1808 takisto žila už vo vyhnanstve - a to so svojím milencom, milovaným i nenávideným expremiérom. Iba Manuel de Godoy si podľa historikov u umelca mohol objednať smelý akt svojej metresy. Spolupútnici ho považovali za liberála, sukničkára a bigamistu. Celé Španielsko verilo, že kráľovi nasadil parohy. Sama Pepita na sklonku života priznala, že sympatie Godoya a kráľovnej boli vzájomné.

Premiérova metresa

Politická kariéra Manuela de Godoy bola tŕňom v oku jeho protivníkov, najmä cirkvi a konzervatívnej aristokracie. Bol ambiciózny a pracovitý, syn nižšieho provinčného šľachtica, obchodníka s mäsom. Preto dostal prezývku Klobáskar. V roku 1784 vstúpil do armády a slúžil ako dôstojník v kráľovskej garde. O osem rokov bol obľúbenec panovníckeho páru už premiérom, získal všelijaké možné tituly i značný majetok. Nemohol sa mu uprieť veľký šarm. Hoci nemal najlepšie vzdelanie, vedel to dohnať vybraným správaním a elegantnou rečou. Jeho vysoká švárna postava a zmyselný pohľad odzbrojovali ženy. „Je mimoriadne pekný a šarmantný. Keď sa pozerám naňho, vidím teba,“ písala Pepita Godoyovi o ich synovi Manuelovi. O premiérovom temperamente kolovali legendy, cirkev mu vyčítala, že kazí Španielky zo všetkých spoločenských vrstiev. A najväčšie pohoršenie vzbudzoval dlhoročný a len napoly oficiálny vzťah s Josefou de Tudó, zdrobnene nazývanou Pepita. 

Emancipovaná milenka

Maria Josefa de Tudó Catalán y Alemany nebola prostitútka, ktorá svojimi vnadami zviedla tyrana, ako ju zvykli neprajníci očierňovať. S Manuelom ju spájala veľká vášeň, vzájomná láska, osudové priateľstvo. „Chradnem z túžby po tebe,“ písala Godoyovi tridsať rokov po tom, ako sa spoznali.

Narodila sa v roku 1779 ako dcéra gubernátora madridského parku Retiro, bola vychovaná v duchu osvietenstva, spoločensky podkutá, sebavedomá a energická. Práve ona nabádala svojho milenca, aby sa venoval aj poézii, chodil do divadla a na koncerty. Po Godoyovom boku spoločensky postúpila, pretože Mária Lujza jej udelila titul grófky de Castillo Fiel a prijala ju k svojim dvorným dámam. Kráľovná však na Godoya predsa len trochu žiarlila, tak premiérovi prikázala oženiť sa so sesternicou Karola IV. Máriou Teréziou Bourbonskou, grófkou de Chinchón. Bohabojná a zakríknutá vychovanka mníšok z toledského kláštora Godoya neočarila. Bol k nej natoľko chladný, že - ako sa Mária Terézia po rokoch priznala - zabil v nej aj materský cit a ona nebola schopná ľúbiť ich jedinú dcéru Charlottu.

Neoficiálne oficiálne

Manuel de Godoy sa Pepity nikdy nevzdal. Staral sa o ňu rovnako ako o svoju matku a sestry vo svojom paláci, na oficiálnych udalostiach jej vyznačil miesto vedľa manželky Márie Terézie. U Goyu si objednal aj obrazy oboch dám. Grófku de Chinchón umelec zvečnil v pokročilom štádiu tehotenstva. Vyzerá ako stelesnenie jemnosti a nevinnosti, čo je veľký kontrast oproti obrazom zmyselnej a odvážnej Pepity, čiže Maje. Ba čo viac, Francisco Goya prvý raz v západoeurópskom maliarstve zvečnil Pepite aj chlpy na ohanbí.

Premiér sa chcel napriek všetkej odvahe vyhnúť pohoršeniu, a tak prikázal nainštalovať pohyblivý kladkový mechanizmus a akt držal pod rovnakým „oblečeným“ obrazom.

Roky trápenia

V roku 1808 počas revolúcie v Aranjueze Karol IV. abdikoval, na trón nastúpil jeho syn Ferdinand VII. a Godoya zvrhli. Pepita sa pridala k dvoru kráľa a kráľovnej Márie Lujzy, ktorých Napoleon pozval do Francúzska. Cez túto krajinu sa postupne dostali do Ríma, kráľovský pár sa tam natrvalo usadil. Expremiér a jeho milenka zostali vydaní na milosť a nemilosť panovníkov, ktorým Napoleon i Ferdinand vyplácali skromnú apanáž.

Lenže Karolov syn Godoya nenávidel. A tak so zámerom znepríjemniť mu život prikázal v roku 1814 Pepite, aby sa odsťahovala do Pisy a neskôr do Janova. Odlúčení boli niekoľko rokov a niekoľko rokov sa aj snažili o výjazd do Viedne a udelenie rakúskeho občianstva. Usilovali sa aj o anulovanie manželstva s grófkou de Chinchón, ktorá sa rozhodla vrátiť do Madridu. Pre Pepitu bolo najdôležitejšie byť spolu s Godoyom, v ťažkých časoch preukázala obrovskú odvahu, duševnú silu a diplomatický talent, aby pri rokovaniach s mocnými mužmi Rakúska dosiahla vysnívaný cieľ. Milenec jej chýbal, korešpondencia prechádzala cenzúrou, na každom kroku stretávala špicľov a udavačov, patrili k nim dokonca aj jej sestry. V listoch s Godoyom si napriek všetkému stále vyznávali lásku, tešili sa, že raz budú spolu, posielali si darčeky, tešili sa zo staršieho a mocného syna Manuela a trápili sa pre mladšieho Luisa, ktorý trpel na tuberkulózu a ktorej aj podľahol ako 9-ročný v roku 1818.

Konečne svadba

Manuel a Pepita, mladšia o 12 rokov, sa zobrali v roku 1828, po smrti grófky de Chinchón. V tom istom roku zomrel ešte aj niekto iný. V noci z 15. na 16. apríla vo francúzskom Bordeaux po dvoch týždňoch v kóme a v kruhu blízkych priateľov opustil svet 82-ročný Francisco José de Goya y Lucientes. Svedok ich lásky, ktorý odvážne zvečnil odvážnu ženu na dnes slávnych a mimoriadne vzácnych obrazoch Nahá Maja a Oblečená Maja.

Pepita a Godoy po svadbe bývali niekoľko rokov v Paríži a po smrti kráľa Ferdinanda VII. sa energická žena usilovala o rehabilitáciu manžela a navrátenie majetku. To trvalo do roku 1847, až vtedy španielska vláda dovolila Godoyovi vrátiť sa do krajiny. Lenže on už bol veľmi starý a chorý a rozhodol sa necestovať. Zomrel v roku 1851.

FOTO jedinečných Goyových malieb nájdete v GALÉRII >>

Maja splnila to, čím končila každý list: „Tvoja vášnivá i oddaná priateľka. Celá tvoja, až do smrti.“ Svojho osudového muža prežila o 18 rokov.