Femme fatale mnohých umelcov, hlavne spisovateľa Henryho Millera. Krásna a temperamentná Američanka sa preslávila nielen milostnými avantúrami so známymi mužmi, ale aj ako autorka erotických próz. Písala romány, kritické štúdie, eseje, poviedky.

Takmer nejedávala, žila hlavne na jogurtoch. Útla žena so zelenými očami nikdy nebola materský typ. Jej najmilovanejšie dieťa bol Denník, ktorého tvorba sa zmenila na celoživotnú vášeň.

Odvrhnutá otcom

Na svet prišla 21. februára 1903 vo francúzskom Neuilly, časti Paríža. Jej otec Joaquín Nin bol španielsko-kubánsky pianista a skladateľ. Svoju budúcu manželku Rosu Culmellovú, speváčku s francúzskymi a dánskymi predkami, spoznal na Kube. Meno pre svoju dcéru vybral práve Joaquín. Anaïs.

Matka zostala zaskočená. Pod týmto menom Peržania uctievali Venušu. Svojmu menu nezostala nič dlžná. Už ako dvojročná sa obliekala do maminých šiat, cupkala v nich po ulici a usmievala sa na okoloidúcich. Otec ju rád fotografoval a rozmaznával. Až kým neochorela na týfus.

Roztomilé dievčatko sa zmenilo na vychudnuté bledé dieťa bez vlasov. Joaquín, vychýrený sukničkár, ktorý sa ňou rád pýšil, sa od nej odvrátil. Bolesť z odmietnutia tohto muža, na ktorom bezvýhradne lipla, ju sprevádzala celý život. Rodina putuje z mesta do mesta - Havana, Paríž, Berlín, Brusel, Barcelona...

Búrlivák Joaquín v roku 1913 opúšťa manželku kvôli mladšej milenke. Nešťastná dcéra si ubolenú dušu lieči písaním. „Cítim sa iná ako všetci ostatní. Všimla som si, že ani jedno dieťa nerozmýšľa ako ja. Mám úplne iné túžby, sny, ambície. Chcem sa celá oddať poézii, písaniu, nie aby som bola slávna, chcem len písať,“ poznačí si jedenásťročné dievča do svojho tajného zošita.

Neskôr na margo svojho Denníka prizná: „Začala som ho písať ako list otcovi. A teraz chcem, aby to bol list všetkým ľuďom.“ Po rozchode rodičov sa Rose s Anaïs a jej dvoma bratmi Thorvaldom a Joaquínom presťahovali do Barcelony a potom do New Yorku.

Anaïs ukončila formálne vzdelanie už v šestnástich rokoch. Vedomá si svojej krásy a zmyselnosti začala o dva roky neskôr pracovať ako modelka pre rôznych umelcov.

Bankárova žena

„Keď sa cítim slabá a skľúčená, túžim skloniť hlavu na plece muža,“ priznáva. Jej prvou veľkou láskou bol krásny bratranec Eduardo Sanchez, ktorý sa desil toho, že by mal viesť rodinnú farmu na kubánskom vidieku. Chcel byť hercom skoro tak silno ako ona spisovateľkou.

Anaïs sa krátko po osemnástych narodeninách v marci 1921 na plese zoznámila s Hugom Cheynom Guilerom. Mladý muž, ktorý žil sedem rokov v Portoriku, kde mal jeho otec plantáže s cukrovou trstinou, sa beznádejne zamiloval. Anaïs je v pomykove. Priťahujú ju dvaja odlišní muži. Plavovlasý nevyspytateľný Eduardo a tmavovlasý rezervovaný Hugo.

V prípade prvého má pochybnosti: „Problém je v tom, že jeho ideálom je materský typ ženy, zatiaľ čo ja vždy budem panna prostitútka, perverzný anjel, žena dvoch tvárí, hriešna i svätá.“ Napriek protestom svojej matky sa Hugo oženil s temperamentnou Anaïs 3. marca 1923 v kubánskej Havane.

Zo svadby sa nezachovala jediná fotografia a z najbližšej rodiny prišla len nevestina krstná mama. Novomanželia sa presťahovali do Paríža a spolu s nimi aj Rose s dvoma synmi. Hugo svokre prenajal byt v susedstve a platil manželkiným bratom školu.

V práci bankára sa mu darilo čoraz lepšie, takže s Anaïs sa sťahovali do lepších domov. Manželia mali navonok harmonický život - pôvabná žena nosila manželovi raňajky do postele a tešilo ju haliť rodinné hniezdo do farieb a dopĺňať zaujímavými kúskami nábytku. Nič sa však nevyrovnalo jej vášni zaznamenávať obrazy svojho rozochveného vnútorného sveta na papier.

Ľúbi Millera aj jeho ženu

Jedného decembrového večera roku 1929 Anaïs objavila nepochopeného spisovateľa D. H. Lawrencea a jeho knihu Zaľúbené ženy. Dotýkala sa tém, ktoré sužovali aj ju - sex, láska, túžba, emócie. „On ma prebudil,“ priznala. Pod pseudonymom Melisandra napísala v roku 1930 do revue Canadian Forum o knihe článok.

Neskôr dokonca stostránkovú esej, ktorou obhajovala román Milenec lady Chatterleyovej. Odvážila sa tvrdiť, že je to Lawrenceovo najmystickejšie dielo. Esej si prečítal aj Henry Miller. Spisovateľ, ktorý smrdel grošom a vínom. Po jeho boku stála pochybná žena June.

Anaïs ho obdivuje ako autora. Jeho žena ju šialene fascinuje. „Keď ku mne prichádzala - sprevádzaná manželom - z temnej záhrady do osvetleného vchodu nášho domu v Louveciennes, uvidela som najkrajšiu ženu sveta. Jej krása mi vyrazila dych. Sedela som pred ňou a cítila, že pre ňu urobím akúkoľvek hlúposť, čokoľvek, o čo ma požiada,“ vyznáva sa zo svojho očarenia touto hrubou a povrchnou ženou, ktorá nemala žiadne morálne zábrany.

Klamala, brala drogy, spávala s mužmi za peniaze. Lenže pre Anaïs sa stala symbolom zmyselnosti a naplno vychutnávaného života. Milovala ju.

„June oslobodzuje v nej odvahu, donchuanstvo, perverzitu samice a umelkyne,“ napísala v Ninovej životopise Elisabeth Barilléová. Pochybná Millerova manželka sa vrátila do New Yorku, on zostal v Paríži. S Millerom to bolo iné. Vášeň sa zrodila postupne. Najprv ich spájala láska k literatúre. Stali sa milencami, ktorí si po splynutí tiel odovzdávali svoje myšlienky a nachádzali výnimočný ohlas v duši toho druhého.

„Možno si ma získať dvoma spôsobmi - bozkmi alebo fantáziou. Je tu však aj poradie hodnôt, len bozky nestačia,“ priznala sa spisovateľka, ktorá v Henrym objavila nielen obscénnosť a brutalitu, ktoré vytŕčajú z jeho kníh, ale aj jemného a nežného muža.

Finančne ho podporovala z manželových peňazí. Požiadal ju o ruku, ale odmietla. V auguste 1934 Anaïs potratila Millerovo dieťa, dievčatko. Spisovateľ sa nikdy nedozvedel, že mal byť otcom.

O pár dní zaplatila Ninová päťtisíc frankov, aby mohol vyjsť Henryho román Obratník Raka. Svetlo sveta uzrel v septembri 1934. Kniha nevzbudila nadšenie - príliš šokovala svojou pornografickosťou. Miller - tak ako Anaïs - sa stal slávnym až v pomerne vysokom veku.

Psychoanalýza a elixír mladosti

Henry Miller bol prvý muž, ktorý objavil Ninovej talent. Pár rokov sa stretávali, milovali, radili. Desať rokov si písali listy. Vášeň vyprchala a Ninová podľahla ďalším mužom i novej záľube - psychoanalýze. Na odporúčanie bratranca Eduarda vyhľadala psychoanalytika Reného Allendyho, ktorý sklamane zistil, že všetko fascinujúce a nekontrolovateľné u jeho pacientky spôsobuje oidipovský komplex.

V každom mužovi chcela pokoriť otca. Nešťastnou láskou zmietaný odborník na ľudskú dušu podnietil Anaïs, aby napísala báseň v próze Dom incestu. Koncom roku 1934 odišla so svojím novým psychoanalytikom a zároveň ďalším milencom Ottom Rankom do New Yorku, aby mu pomohla otvoriť kliniku.

Svoje skúsenosti so psychoanalýzou zúročila v knihe poviedok Ľstivá zima. V roku 1936 začal Hugo chodiť na kurzy grafiky a Anaïs ho povzbudzovala. Neskôr jej manžel zobral do rúk filmovú kameru a začal nakrúcať úspešné filmy. V roku 1951 adaptoval jej knihu Dom incestu, ktorá vyšla v jej vlastnom vydavateľstve Siana, a vytvoril k nej krásne grafiky.

Anaïs, ktorá počas ich manželstva vystriedala desiatky milencov, bola na neho hrdá. Hugo jej poskytoval ochranu a prepych. Odmietala však starnúť a počas svojho života podstúpila niekoľko plastických operácií aj liftingov. Mladá sa cítila aj vďaka Rupertovi Polovi, krásnemu študentovi z Harvardu, ktorý po boku neviazanej spisovateľky stál posledných tridsať rokov jej života.

Keď sa zoznámili, mal len dvadsať rokov, ona štyridsaťštyri. Spočiatku netušil, že útla tmavovlasá dáma, ktorá s ním na jeho fordke precestuje Ameriku, má doma manžela.

Na všetky brehy

Žila v Amerike, ale snažila sa preraziť ako spisovateľka najmä v milovanom Francúzsku. Podarilo sa, aj keď neskoro. A Denník? Využila z neho, čo sa dalo. Dohromady ho tvorilo tridsaťpäťtisíc strán v šesťdesiatich deviatich zošitoch, v angličtine, vo francúzštine, v španielčine. Trápilo ju, ako ho využiť bez toho, aby niekomu svojou úprimnosťou ublížila.

Nakoniec ho prepracovala, vynechala mnohé škandalózne časti a poslala na prečítanie Millerovi. V roku 1966 sa dozvedela, že má vydavateľa. Už niekoľko rokov predtým sa mnohé veci z Denníka objavili v jej knihách, napríklad Albatrosie deti, Srdce so štyrmi komorami, Špiónka v dome lásky či Slnečná bárka. To už nejaký čas zápasila s rakovinou vaječníkov.

FOTO ľúbostného trojuholníka  v GALÉRII>>

Po operácii prežívala opojenie zo slávy. Prvé vydanie Denníka sa predalo za týždeň. Stala sa modlou pre tisícky žien. Obdivovali ju, zbožňovali, inšpirovala ich. Aj vo Francúzsku. V roku 1969 sa jej zdravotný stav opäť zhoršil. Bojovala osem rokov.

Umrela 14. januára 1977. Oddaný Rupert splnil jej posledné želanie. Nasadol do vrtuľníka s ružovou šatkou v ruke. V nej ukrýval popol výnimočnej ženy, ktorý sa uprostred Zálivu svätej Moniky rozplynul vo vzduchu. „Oceán odplaví môj popol na všetky brehy sveta,“ chcela Anaïs Ninová.