Život na americkom divokom západe pozná väčšina z nás len z dobrodružných filmov westernov. V nich nechýba honba za zlatom. V roku 1862, konkrétne 28. júla, ho istý John White objavil aj v údolí potoka Grasshopper Creek v štáte Idaho, v súčasnosti na juhozápade Montany. Centrom sa stalo mestečko Bannack.
V GALÉRII si pozrite, ako dnes vyzerá mestečko Bannack
Pomenovali ho po miestnom kmeni pôvodných Američanov zo skupiny Šošonov. V čase najväčšieho rozkvetu malo okolo tritisíc obyvateľov. Išlo o typické westernové sídlo s domami postavenými z drevnej guľatiny. Boli v ňom tri hotely, tri pekárne aj tri kováčske dielne, nechýbali stajne pre kone slúžiace prechádzajúcim jazdcom, obchody s mäsom a inými potravinami, pivovar a samozrejmý bol i nevyhnutný „saloon“, v ktorom sa pilo, tancovalo, milovalo, hral sa poker a občas sa aj vraždilo. Do mesta prichádzali nielen zlatokopi, ale aj dezertéri z občianskej vojny, riečni piráti prenasledovaní šerifmi, profesionálni kartári a iní darebáci. Väzenie bolo preplnené a vraždy sa stávali priam každodennou samozrejmosťou. Popri potoku až takmer po jeho ústie do rieky Beaverhead vyrastali zlatokopecké tábory. Niektoré z nich sa časom rozrástli na samostatné osady.
Získal úctu i šerifskú hviezdu
Zlato neláka iba ľudí, ktorí sa k nemu a cezeň k bohatstvu snažia dostať poctivým spôsobom, tvrdou prácou sekaním do tvrdej skaly alebo ryžovaním vo vodách zlatonosných potokov a riek. Láka aj banditov, ktorých cieľom je dostať sa k výsledkom práce spomenutých poctivcov za každú cenu, a to krádežami i vraždami. Na dodržiavanie zákona dozerali šerifovia. Iné to nebolo ani v Bannacku. V máji 1863 si pripol šerifskú hviezdu charizmatický William Henry Plummer.
Pochádzal z východu USA, zo štátu Maine, kde sa narodil v roku 1832 ako posledné, siedme dieťa v rodine, ktorá sa vysťahovala na americký kontinent dve storočia predtým. Starší bratia sa rozhodli pre námornícky život. Henry sa na toto povolanie nehodil. Bol slabý a plachý. O otca prišiel v tínedžerskom veku. Dozvedel sa o zlatej horúčke v Kalifornii. Ako 19-ročný sa dostal poštovou loďou do Panamy a odtiaľ do San Francisca.
Za dva roky sa mu podarilo získať ranč, baňu a pekáreň v meste Nevada. Mal povesť úspešného a slušného podnikateľa, čo mu v máji 1856 vynieslo šerifskú hviezdu vo vtedy treťom najväčšom meste Kalifornie. Obyvatelia ocenili jeho pohotové a energické správanie. Odvahu preukázal najmä pri prenasledovaní gangstra Jima Webstera, ktorý terorizoval okolie a bol podozrivý z vraždy. Plummer ho prekvapil v spánku a posadil za mreže. Vo farbách Demokratickej strany sa pokúšal dostať do kalifornského zákonodarného zboru, ale keď došlo medzi členmi k sporom, voľby sa preňho skončili potupnou porážkou.
Prišli problémy
Problémy si spôsobil, keď sa zaplietol do života manželov Johna a Lucy Vedderovcov. John bol hazardný hráč a tyran a Plummer sa postaral o Lucinu ochranu tým, že jej poskytol prístrešie vo svojom dome. V jeden večer ho John prepadol s pištoľou v ruke. Dvakrát vystrelil, ale netrafil. Šerif vystrelil len raz, ale presne. Smrteľne zranený John sa zrútil dolu schodmi.
Napriek tomu, že konal v sebaobrane, odsúdili ho za vraždu druhého stupňa. Z desiatich rokov pobudol v neslávne známej väznici San Quentin iba pol roka. Jeho priatelia presvedčili guvernéra, aby mu udelil milosť, keďže údajne trpí nevyliečiteľnou tuberkulózou.
Vrátil sa do mesta Nevada, ale pre nedostatok peňazí sa pridal k lúpežníkom, ktorí prepadávali dostavníky. Tieto zlodejstvá mu síce nedokázali, ale keď v súboji zastrelil muža menom William Riley, ktorého poznal z basy v San Quentine, dostal sa opäť za mreže. Podplatil väzenských dozorcov a utiekol z mesta. Šťastie skúsil nájsť v štáte Washington, kam ho prilákalo zlato. Ale viac ako hľadaniu vzácneho kovu sa venoval hýreniu v salónoch. Aj tam sa zaplietol do súbojov, a keďže bol skúsený pištoľník, vyšiel z nich ako víťaz.
Keď mu po zastrelení majiteľa salónu Patricka Forda opäť hrozilo väzenie, rozhodol sa vrátiť do rodného Mainu. Dostal sa však len do Idaha, kde dal dohromady skupinu dobrovoľníkov, ktorí chránili bielych osadníkov pred útokmi pôvodných Američanov. Bránili aj misijnú stanicu Jamesa Vaila, kde mu padla do oka pastorova švagriná Electy Bryan. Bola z toho svadba, po ktorej sa mladý pár usadil na farme Sun River. Manželstvo však netrvalo dlho. Už po troch mesiacoch sa Electy zbalila a odišla do rodičovského domu v meste Cedar Rapids v štáte Iowa. Viac sa s Henrym nestretla.
Henry sa presťahoval do Bannacku, kam ho prilákala zlatá horúčka. V jeho stopách išiel jeho žiarlivý sok Jack Cleveland. Poznali sa už z Kalifornie pre obchod s koňmi. Raz v noci, keď Henry popíjal v Bannack’s Goodrich Saloone, Jack sa mu začal posmievať. Henry ho varoval, aby prestal. Keď Cleveland ďalej chrlil obvinenia, Plummer varovne vystrelil na plafón. Jack ani nestihol vytiahnuť pištoľ, Henry bol rýchlejší a Cleveland zostal ležať na podlahe smrteľne zranený. Svedkovia potvrdili, že aj tentoraz konal v sebaobrane. Plummer si aj takto získal sympatie obyvateľov zlatokopeckého centra a v máji 1863 si ho zvolili za šerifa.
Pribúdali lúpeže i vraždy
Mal plné ruky práce. Najmä koncom roka pribúdali lúpeže i vraždy. Banditi prepadávali obchodníkov na cestách aj vo vlakoch, zlatokopov, ktorí niesli nugety do najbližšej banky, i priamo zlatokopecké tábory. Hodnota koristi sa pohybovala v tisíckach dolárov. Napríklad pri prepade vlaku začiatkom decembra 1863 obrali Johna Bozemana o zlatý prach v hodnote 80-tisíc dolárov a o bankové poukážky s 1 500 dolármi. Odhady hovoria, že Plummerov gang mohol nakradnúť zlato v hodnote okolo šesť miliónov dolárov. Pravda, aby naňho nepadol tieň podozrenia, šerif dal občas obesiť drobných zlodejov a iných darebákov, ktorí nepracovali preňho. Často jazdil na ranč Rattlesnake asi 30 kilometrov od mesta Virginia. Radil sa tam s inými ochrancami zákona, ako bojovať proti organizovanému zločinu, ale stretával sa tam aj s členmi gangu. Tvorilo ho vyše 20 pištoľníkov, ktorí si hovorili The Innocents, teda neviniatka, a ktorí mali v kraji na pomedzí Montany a Idaha okolo 50 informátorov.
Plummer im zabezpečil prácu v banských úradoch a dával im peniaze, aby v salónoch získavali informácie najmä od hazardných hráčov o presune vzácnych nákladov. Keďže sa väčšinou navzájom nepoznali, dorozumievali sa dohovorenými gestami a heslami. Do rúk spravodlivosti sa ako prvý dostal George Ives, ktorého obvinili v meste Virginia z vraždy mladého holandského prisťahovalca Nicholasa Tiebolta. Na trojdňovom súdnom pojednávaní pod holým nebom sa zúčastnili stovky baníkov zo širokého okolia. Rozsudok bol nekompromisný – trest smrti obesením.
Podozrivý šerif
Dva dni po tejto poprave, deň pred vianočnými sviatkami, sa stretli obyvatelia Bannacku a mesta Virginia a založili Výbor občianskej bdelosti. V preoblečení navštevovali podozrivých mužov a obyvateľov varovali letákmi. Na nich bola kresba lebky so skríženými hnátmi a s číslami 3-7-77. Ich význam je neznámy, ale dodnes ich nosia našité na svojich uniformách diaľničné hliadky v štáte Montana.
Keďže šerif strácal ich dôveru, výbor vzal spravodlivosť do vlastných rúk. V priebehu mesiaca zatkol a bez súdu popravil najmenej dvadsať banditov. Jeden z nich Erastus „Red“ Yeager, ktorého zadržali pri spomínanom ranči, sa pred obesením ku skutkom priznal a vyzradil mená svojich spoločníkov. Na povrch vyšlo podozrenie, ktoré dlhšie dozrievalo – vodcom bandy je šerif Plummer.
Jeho a ďalších štyroch banditov zadržali 10. januára 1864. Súd bol krátky. Kládli mu za vinu osem vrážd, pričom gang, ktorý riadil, mal údajne na svedomí viac ako sto obetí. Na druhý deň Plummera a dvoch jeho najbližších spolupracovníkov obesili. Skonal na šibenici, ktorú dal sám postaviť. Z posledných síl vyšiel z jeho rozbitých úst sľub: „Dajte mi rýchleho koňa a o dve hodiny som späť. Priveziem toľko zlata, koľko sám vážim.“ Boli to jeho posledné slová. Rozzúrený dav mu neuveril. Ďalších dvoch banditov, ktorí boli skôr deťmi ako dospelými mužmi, ušetrili a poslali ich do okolitých miest, aby varovali všetkých, ktorí by mali chuť vydať sa na zbojnícke chodníčky.
Troch banditov nepochovali na cintoríne, ale do plytkých hrobov asi sto metrov od šibenice. Niekedy na konci 19. storočia dvaja pripití odvážlivci vykopali Plummerovo telo a odrezali mu hlavu, ktorú niekoľko rokov vystavovali v Bank Exchange Saloone, kým v roku 1898 nezhorel. Už skôr miestny lekár odrezal mŕtvole pravú ruku, aby z nej vybral guľku, ktorou ho zasiahol mäsiar Hank Crawford. Ten patril k najväčším nepriateľom Henryho Plummera a neskôr sa stal šerifom Bannacku.
Zlynčovali nevinného?
Nedlho po lynči sa objavili hlasy, že všetko mohlo byť inak, že popravili nevinného. Okrem tvrdenia „kajúcnika“ Yeagera nemali samozvaní sudcovia žiaden dôkaz. O nevine svedčil aj fakt, že vraždy a lúpeže pokračovali.
Učiteľ a redaktor Thomas Dimsdale spomína v knihe z roku 1866 syna kazateľa Billa Huntera, ktorý verejne označil občianskych strážcov poriadku za „škrtičov“. O tri týždne našli mladíkovu zamrznutú mŕtvolu na konári topoľa. Už aj v tých časoch zvádzali v USA, Montanu nevynímajúc, súboj dve hlavné strany – republikáni a demokrati. Nie vždy férovým spôsobom. Ktovie? Možno za obvinením bola snaha odstrániť nebezpečného politického protivníka z demokratického tábora. Obnovený proces sa konal až po viac ako storočí v roku 1993. Dvanásťčlenná porota hlasovala nerozhodne. Podľa toho by sa Plummer dostal na slobodu.
Samozrejme, aj tento príbeh zaujal publicistov i literátov. Najznámejší je historický román Ernesta Haycoxa Alder Gulch z roku 1942, v ktorom vykresľuje Plummera ako chladného vypočítavého vraha a zlodeja bez svedomia. Jeho odsúdenie vníma ako oprávnené, ale stavia sa proti lynčovaniu a pomalej smrti obesením.
V GALÉRII si pozrite šerifa Plummera na šibenici
Dnes je Bannack mestom duchov. Poslední obyvatelia odišli v 70. rokoch minulého storočia. V roku 1961 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku asi so 160 historickými budovami. Stále stojí väznica, ktorú dal Plummer postaviť. Šibenica je už len replika. Do čias dávnej slávy sa Bannack vracia v tretí júlový víkend. Mestom sa prechádzajú zlatokopi v pôvodných odevoch a v hoteli Meade môžu návštevníci ochutnať autentické jedlá spred jeden a pol storočia.
Autor: Jozef Sliacky
