Tip na článok
Cintorín bláznov: Po tisícoch hroboch na bohnickom cintoríne sa plazí brečtan - možno je medzi nimi aj Gavrilov.

Vrah s prenikavými modrými očami: Slabý, bledý, a predsa pohol dejinami

Pred sto rokmi zomrel sarajevský atentátnik Gavrilo Princip, okolo jeho hrobu sú otázniky.

Galéria k článku (3 fotografie )
Gavrilo Princip: Aj podľa fotografií to bol subtílny mladík, na zábere v terezínskom väzení.
Atentát: Gavrilove guľky zasiahli manželský pár.
Gavrilov pohreb: V terezínskej knihe pohrebov.

Sarajevský atentát na následníka trónu a jeho manželku je zásadnou udalosťou v európskej histórii a stál na počiatku vojny, ktorá pre svoju brutalitu a rozsah dostala prívlastok svetová. Všeobecne známe je aj meno atentátnika, mladého bosnianskeho Srba Gav­rila Principa. Oveľa menej sa už vie, aký bol jeho život a smrť. V mnohom nepasuje do obrazu typického teroristu. Útly a neduživý, s chatrným zdravím. Nemal násilnícku povahu, mal prenikavé oči a záľubu v literatúre. Aj s jeho smrťou sa spájajú viaceré otázniky.

Prenikavé oči

„Mladík bol drobnej postavy, slabý, bledožltej tváre. Bolo náročné predstaviť si, že on, taký drobný a tichý, sa mohol rozhodnúť pre taký čin. A čo ešte jeho oči, tie svetlomodré jasné oči neboli divé, zločinecké, ale, naopak, živé, prenikavé, pritom mierne a vyžarovala z nich prirodzená inteligencia aj vyrovnanosť a mimoriadna energia...“

Tieto slová, prekvapivo, nehovorí o sarajevskom atentátnikovi jeho fanúšik či srbský nacionalista. Zanechal ich vtedajší vyšetrovateľ atentátu Leo Pfeffer. Opisuje prvé dojmy z výsluchu, keď k nemu 28. júna 1914 doviedli mladého vraha po tom, ako mu umyli rany zasadené policajtmi a davom.

Chvíľu predtým na sarajevskej ulici zastrelil arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este s jeho manželkou Žofiou z Hohenbergu. Gavrilo Princip zabitie následníka rakúsko-uhorského trónu nikdy neoľutoval, ľutoval iba zabitie Žofie. Tá bola navyše tehotná.

Od školy k atentátu

Pochádzal z dediny Obljaj v dnešnej Bosne a Hercegovine. Otec bol miestny poštár a žili v biednych pomeroch vtedajšej dedinskej chudoby, ich domček tvorila miestnosť s jediným oknom a otvoreným komínom. Väčšina súrodencov zomrela v detskom veku a zlé podmienky sa podpísali aj pod Gavrilov zdravotný stav. V škole mal vraj rád historickú a romantickú literatúru. Už ako stredoškolák sa zapájal do politického života a počas štúdia na obchodnej akadémii v Sarajeve sa zúčastnil na demonštráciách a vstúpil do tajnej organizácie Mladá Bosna - tá združovala mnohých mladých Srbov, Chorvátov a bosnianskych Moslimov žiadajúcich nezávislosť Bosny, anektovanej nedlho predtým Rakúsko-Uhorskom.

Neskôr odchádza do Belehradu, kde to kvasí revolučnými náladami a pôsobí tu ďalšia tajná organizácia, Čierna ruka. Tá pôvodne plánuje atentát na guvernéra Bosny a Hercegoviny Oskara Potioreka, terč však mení, keď sa dozvedá o návšteve následníka trónu. Čierna ruka realizuje atentát s Mladou Bosnou - a Gavrilo Princip, zhodou okolností ako jediný z atentátnikov, uspeje.

O samotnom atentáte sa popísalo veľa. Bol zámienkou na vojnu, ktorá ukázala ľudstvu odvrátenú stranu technologického pokroku - automatické a chemické zbrane mali katastrofálne účinky a milióny obetí.

Vražedné

Gavrila neodsúdili na trest smrti pre nízky vek - nedosiahol ešte plnoletosť, ktorá v tom čase bola 21 rokov. Dostal maximálny možný trest - dvadsať rokov tvrdého žalára - a s dvoma kumpánmi ich odšikovali do jednej z najťažších väzníc, v českom Terezíne. Živý už odtiaľ nemal odísť.

Gavrilo bol vrah, ale vražedné boli aj podmienky, v ktorých ho väznili. Rakúsko-uhorské väzenie malo na míle ďaleko od dnešného komfortu, navyše bolo zostrené vojnovými časmi. Vymeraný trest sa nedal prežiť, prakticky šlo o trest smrti spojený s týraním. Prísne strážený väzeň mal po celý čas desaťkilové okovy a bol na samotke v totálnej izolácii od sveta aj ostatných väzňov. Vlhko, chlad, do cely nesvietilo slnko a často ho držali v úplnej tme. Okrem fyzického týrania nastupovalo psychické. Ako sa sťažoval ošetrujúcemu lekárovi, najviac mu chýbali knihy.

Okovy mu spôsobovali hlboké rany, schudol na štyridsať kilogramov, dostal tuberkulózu kostí. V nemocnici sa neúspešne pokúsil o samovraždu. Amputovali mu ľavú ruku, ale koniec bol už neodvratný. Zomrel 28. apríla 1918.

Kde je hrob?

Pochovali ho rýchlo po smrti. Kde to bolo, nie je úplne isté. „Podľa toho, čo som sa dozvedel, Gavrila Principa pochovali tajne na terezínskom cintoríne. Po vojne jeho telo exhumovali, prechodne uložili do iného hrobu a následne ho odviezli do Sarajeva,“ hovorí Roman Gazsi, ktorý sa venuje histórii pevnosti Terezín a spravuje stránku fort-terezin.cz.

Neoznačený hrob po vojne identifikovali českí vojaci a Roman Gazsi našiel aj zápis v terezínskej knihe pohrebov. Do zápisu sa však zasahovalo - dokladá to ceruzou pripísaná poznámka „srbský trpiteľ“, čo by ťažko napísali v čase pohrebu o najväčšom nepriateľovi monarchie.

Iná teória sa opiera o vcelku logický argument, totiž že úrady sa snažili zabrániť heroizácii Principa. „Táto legenda vznikla, keď sa miestny hrobár náhodou zmienil o akomsi utajenom pohrebe, ktorý sa vraj konal 1. mája 1918 za účasti vojakov z terezínskej pevnosti, kde tri dni predtým zomrel Gavrilo Princip,“ vysvetľuje správca takzvaného cintorína bláznov, bývalého ústavného cintorína Psychiatrickej nemocnice v pražských Bohniciach. Zvláštne miesto, označované za jednu z najtajomnejších lokalít Prahy, skrýva tisíce hrobov a medzi nimi možno aj Gavrilov. „Bohnický cintorín mohol byť miestom, kde jeho pozostatky takpovediac ukryli pred verejnosťou, aby sa z hrobu nestalo pútnické miesto,“ hovorí správca. „Pravdu by odhalili iba testy DNA, ale chceme to vôbec vedieť? Nenecháme to radšej tak, nech si legenda žije svojím životom?“

Hrdina či vrah?

Starý svet sa rozpadol a na troskách monarchie vznikli nové štáty vrátane demokratického Československa. To všetko odštartovali Gavrilove výstrely.

Po prvej svetovej vojne sa stal symbolom boja proti habsburskej monarchii, dnes je v Srbsku národným hrdinom, kým pre iných je kontroverzným teroristom. V jeho cele objavili nápis v srbčine, ktorý údajne pochádza priamo od Gavrila. Verše vo voľnom preklade znejú: „Naše tiene / budú chodiť po Viedni / plaziť sa po dvoroch / strašiť mocných.“

Bol teda hrdinom či vrahom? „Ide o to, či atentát uznáme ako prostriedok politického boja a aký má - a či vôbec môže mať - zmysel. Atentát na Heyd­richa očividne zmysel mal, Heydrich bol členom zločineckých organizácií a sám niesol zodpovednosť za mnohé zločiny. Atentát na Františka Ferdinanda nemal politický ani iný zmysel. Že sa jeho dôsledkom rozpútala vojna, to nemohol Princip tušiť, nezbavuje ho to však viny za čin, ktorý nič nemohol riešiť, ani neriešil,“ hodnotí slovenský historik profesor Roman Holec. „Atentátnik Princip bol vrah, ktorý vo svojom romanticko-vlasteneckom nadšení siahol po tom najhoršom. Očividne ho zneužili srbské nacionalistické kruhy a jeho následná heroizácia je dôsledkom nacionalistického prístupu k dejinám a nepochopenia úplnej zbytočnosti tohto činu.“

VIDEO Plus 7 Dní