K múru! Stalin dal zlikvidovať aj svojich najbližších príbuzných

Sovietsky diktátor si časom vypestoval osobitnú záľubu: dal zatýkať príbuzných a najmä manželky svojich najbližších spolupracovníkov. Vraj preto, aby si preveril ich oddanosť voči jeho, Stalinovej, osobe a jeho politike. V gulagu sa ocitla manželka Michaila Kalinina, predsedu Najvyššieho sovietu Sovietskeho zväzu (čosi ako prezident), Viačeslava Molotova, tajomníka Ústredného výboru strany, A. N. Poskrebyševa, hlavného osobného diktátorovho sekretára... Potom na rad prišli Stalinovi príbuzní.

Veľký revolucionár Stalin nemal čas na veľkú lásku. Veľmi sa však zamiloval do sestry iného revolucionára, konškoláka z bohosloveckého seminára. S Jekaterinou Svanidzeovou sa zosobášili v roku 1906 (v kostole), narodil sa im syn a pokrstili ho (tiež v kostole) na Jakova. Jekaterina približne o rok umrela na týfus. Stalin dlho smútil. S rodinou Svanidzeovou dlhé roky udržiaval dobré vzťahy. Potom aj s rodinou druhej manželky Nadeždy Allilujevovej.

Dňa 21. decembra 1934 sa obe rodiny - okrem toho veľa priateľov - zišli na oslavách Stalinových narodenín. Po rokoch jeho dcéra Svetlana vo svojich pamätiach zaznamenala: „Večer bol veselý a srdečný. Josif žiaril radosťou, že má okolo seba svoj malý svet.“

Zábave udával tón. Pustil svoje obľúbené gramofónové platne a hostia so zápalom tancovali. Sovietsky vodca nabádal tanečníkov, aby - na gruzínsky spôsob - roztočili svoje partnerky a dvíhali ich do výšky.    Zazneli aj smutné tóny. Vtedy, keď Stalin zdvihol pohár a vyzval hostí, aby si spomenuli na jeho zosnulú manželku Nadeždu. Veselá spoločnosť zmĺkla. Jej tragická smrť bola bolestivou ranou. Potom hostia vstávali, niektorí pristupovali k Stalinovi a vrúcne ho objímali. Rodinná idyla plná vzájomného porozumenia a lásky. Neuplynie veľa času a väčšina týchto hostí sa ocitne za mrežami alebo pred popravnou čatou.

Marija Svanidzeová priam zbožňovala svojho švagra. Do denníka si zapísala: „Mám Josifa tak rada, som k nemu najmä od Nadinej smrti mocne pripútaná. Keď som videla jeho samotu, chodila som k nemu častejšie.“ Marija sa vo svojom denníku vyznáva aj z úcty „k veľkému človeku, s ktorým som mala šťastie sa zblížiť“. V roku 1936 sa v krajine rozbehli ukážkové procesy s vysokými funkcionármi, so zaslúžilými súdruhmi ešte z cárskych čias. Marija to nevedela pochopiť. Ako mohli takí ľudia zrádzať? Ale uverila propagande.

Dňa 20. novembra 1936 si zapísala do denníka: „Tí morálni úbožiaci si svoj osud celkom zaslúžili.“ A ešte pritvrdila: „… ako sme mohli byť takí slepí a dôverovať takej špinavej bande?“ V decembri 1937 sa Marija s manželom Aľošom vracali domov z rodinnej oslavy. Boli vyparádení. On mal smoking, ona večerné šaty. Pred vchodom ich čakali príslušníci bezpečnosti. Nedovolili im ani preobliecť sa. Odsúdili ich na dlhé roky do gulagu. Prečo?

To sa ani po mnohých rokoch nepodarilo zistiť. Podľa jedného prameňa bol Aľoša veľký liberál, Európan „oddojčený Západom“, podľa iného prameňa „priveľa hovoril“. Tesne predtým, ako Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, vláda v Moskve nariadila zmeniť mnohé tresty väzenia na trest smrti. Aľošu popravili 20. augusta 1941, Mariju približne o pol roka neskôr. Spolu so sestrou Marikou. Tú za to, že bola sekretárkou Ábela Enukidzeho, Gruzínca, starého Stalinovho priateľa, ktorý medzičasom upadol do nemilosti a tiež skončil na popravisku.

Sovietskym zväzom sa prehnali vlny násilia. Najprv občianska vojna, najstrašnejšia z vojen, potom hladomory čiastočne zapríčinené vládou, potom násilná kolektivizácia… Potom krajinu zachvátili podozrenia, že všade číha nepriateľ, aby zmaril úsilie sovietskeho ľudu pri budovaní socializmu. Ľudia sa navzájom udávali, priam predbiehali. Stranícke orgány predpisovali, koľko špiónov, zradcov musia okresy či kraje odhaliť. A niektorí snaživci hlásili, že plány aj prekročia...

I v okolí súdruha Stalina sa to len tak hmýrilo špiónmi a zradcami. Aj v jeho rodine. Koncom roka 1938 padol do podozrenia najmilší Nadeždin brat Pavel Allilujev. Keď sa 2. novembra vrátil z dovolenky, nenašiel na svojom pracovisku, na riaditeľstve obrnených vozidiel, nikoho zo svojich blízkych spolupracovníkov. Všetci boli vo väzení. Pavel hneď volal Stalinovi. Po telefonáte Pavel odpadol a museli ho odviezť do nemocnice. Keď ho manželka prišla navštíviť, bol už mŕtvy. Vraj ho skosil infarkt.

Historička Lilly Marcouová, uznávaná odborníčka na komunizmus a autorka mnohých kníh, píše v diele Stalin, súkromný život o Pavlovi: „Keď sa vrátil z dovolenky, bol v dobrej forme, oddýchnutý, opálený. O druhej popoludní volali do jeho bytu a vypytovali sa, čo ráno jedol.“ Lilly Marcouová zaznamenáva: „V kancelárii pil Pavel vodu z karafy. Kto ho otrávil? Možno Stalin, možno Berija...“

Anna Allilujevová, Nadeždina staršia sestra, a jej manžel Stanislav Redens boli zanietení funkcionári. Najmä on. Zoznam jeho funkcií bol rozsiahly. Uplatnil sa už ako pomocník veliteľa Čeky Felixa Dzeržinského, bol komisárom (ministrom) bezpečnosti v Kazašskej SSR, členom Najvyššieho sovietu ZSSR. Vysoké funkcie zastával v Bielorusku, na Ukrajine... Dekorovali ho mnohými vyznamenaniami.

Keď sa v novembri 1938 dostal na čelo bezpečnostných orgánov Levrentij Berija, chcel sa zbaviť svojich skutočných i domnelých nepriateľov. Medzi nimi sa ocitol aj Redens. Jeho manželka Anna prišla k Stalinovi orodovať za neho. Stalin síce dobre vychádzal s Annou, ale nepomohol. Švagor-nešvagor, musí pykať! Redensa obvinili zo všetkého možného - z toho, že spolupracoval s cárskou tajnou políciou, s poľským generálnym štábom, že zatajoval svoju menševickú minulosť a chránil nepriateľov ľudu... Dosť toho, aby ho postavili k múru.

Anne sa podarilo vymodliť si aspoň stretnutie s mužom. Ten jej pri odchode pošepkal: „Vydaj sa!“ Dobre vedel, že niet úniku. Popravili ho 12. februára 1940. No neunikla ani Anna. Po rokoch ju zatkli a obvinili z „protisovietskeho zmýšľania“ a z „očierňovania súdruha Stalina“. Keď ju po rokoch prepustili z väzenia, bola z nej duševne chorá žena. Nepoznala synov a bola ku všetkému apatická. Tak Stalin vykántril takmer celú svoju rodinu, hoci ju predtým možno naozaj mal rád. Najbližší mu zostal iba Berija, ktorého sa neskôr nemohol zbaviť, a členovia politbyra, ktorými pohŕdal.

Platí biblické - kto mečom bojuje, mečom aj zahynie? Asi áno. Stalinovi príbuzní boli zväčša vo vysokých funkciách a museli a aj chceli presadzovať jeho politiku. Marija Svanidzeová si po procese s protištátnym centrom zapísala do denníka: „Bola by som ich chcela za všetky ich špinavosti mučiť a spáliť. Ich poprava ma neuspokojila.“

No napríklad Stanislav Redens nezostal iba pri slovách. Uplatnil sa predovšetkým v bezpečnostných orgánoch. V roku 1932 ho poverili úlohou rozpracovať špeciálny plán likvidácie „zá­kladných kulackých a petljurovských kontrarevolučných hniezd“ na Ukrajine. V novembri 1932 nariadil za­tknúť približne 2 000 vedúcich pracovníkov kolchozov. Prispelo to k tomu, že na Ukrajine vypukol hlad, ktorý si vyžiadal okolo 4 miliónov ľudských životov.

V roku 1933 ho povolali do Moskvy. Tam v období najväčšieho teroru, v rokoch 1936 - 1938, odviedol pre svojho šéfa a švagra „neoceniteľné“ služby. Pomohol rozpútať teror po zavraždení komunistického vodcu Sergeja Kirova, pripravoval podklady pre procesy s opozičnými politikmi i s generalitou Červenej armády. Redens bol celý zaliaty krvou. Stalin zahladzoval stopy a odpratával svedkov svojich zločinov. Bez ohľadu na to, či to boli alebo neboli jeho príbuzní. Redensa uväznili 21. novembra 1938, zastrelili 12. februára 1940.