Peter Getting

Leto roku 1944 sa označuje za horúce vzhľadom na prípravy antifašistického Povstania. Generál Ján Golian mal ešte ďalší dôvod. Práve sa im s manželkou Jarmilou narodilo dieťa. Jediné dieťa, syn Ivan.

Pár dní nato už Golian velil povstaleckým vojskám. Keď sa blížili nacisti, manželka s malým Ivanom odleteli do bezpečia. Ani vo sne im nenapadlo, že sa už nikdy neuvidia. Generála Goliana zatkli po ústupe do hôr, surovo vypočúvali a napokon popravili v nemeckom lágri, komunisti zasa naňho posmrtne pľuli.

Dnes je už Ján Golian súčasťou učebníc. No o jeho synovi Ivanovi takmer nikto na Slovensku nevie. Vyhľadali sme ho v Prahe, aby prvý raz prehovoril pre médiá.

„Mojim rodičom som sa narodil desať rokov po svadbe, mama mi hovorila, že sa dlho snažili o dieťa. Na svet som prišiel krátko pred začatím SNP, 9. augusta 1944. Otec bol potom generálom a mal zodpovednosť za celé Povstanie, takže isto mal veľa povinností a asi nebol doma často. Ale tých pár týždňov sme sa určite na seba pozerali, hoci ja si to, samozrejme, nemôžem pamätať. Zo Slovenska nás s mamou odviezli lietadlom pred tým, než Nemci obsadili Banskú Bystricu. Otca potom zavraždili. Takže sme sa už nikdy nevideli. Mali sme na seba len tých pár týždňov v roku 1944.“

Sedíme v pražských Dejviciach, pred nami je Ivan Golian. Porovnávame dávnu fotografiu z archívu Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Je odfotená v predvečer Povstania a je na nej čerstvá mamička, pani generálová. Na rukách drží dieťa, ktoré má len pár dní.

Dnes má Ivan Golian 73 rokov. Hoci žije v Česku takmer sedemdesiat rokov a hovorí po česky, považuje sa za Slováka a so slovenčinou nemá problém. Smeje sa, že čakal nejakých starých šedivých historikov, nie nás. Sám má pritom oblečené hipisácke tričko. Napokon, v mladosti sa pohyboval medzi bigbiťákmi okolo legendárnej kapely Plastic People of the Universe v brnianskej aj pražskej umeleckej bohéme.

Hoci je na dôchodku, stále pracuje. V Národnom pamätníku na Vítkove, ktorý kedysi postavili, aby si uctili československých legionárov, a za komunizmu v ňom absurdne zriadili mauzóleum Klementa Gottwalda. „Divím sa, koľkí ľudia pri návšteve pamätníka nechápu tie súvislosti,“ podotýka Ivan a dodáva: „Nepracujem preto, že by som potreboval peniaze. Ale nedokázal by som len tak sedieť doma a nečinne čumieť.“

S priateľom rád cestuje po svete. A okrem dobrého bigbítu má rád knihy. Rovnako ako jeho rodičia. Z dokumentov totiž vyplýva, že jeho otca si vyhliadli členovia odboja za budúceho veliteľa povstaleckých vojsk práve vďaka návštevám v kníhkupectve. Manželia Golianovci chodievali spolu kupovať knihy a, ako spomínal odbojár a kníhkupec Vladimír Chovan, „obaja veľa čítali a pre kníhkupca nebol vtedy až taký veľký problém posúdiť človeka podľa toho, akú literatúru kupuje“. Ivan k tomu dodáva: „S maminkou sme si vždy večer čítali knihy, až kým niekto z nás dvoch nezaspal. Mám aj veľa kníh o Povstaní.“

Jeho otec bol demokrat - a doplatila na to celá rodina. Komunisti naňho štyridsať rokov hádzali špinu, vymýšľali hanopisy o jeho údajnej neschopnosti a „politickej nevyspelosti“. V klamstvách sa činil aj Gustáv Husák. Jeho mamu v roku 1951 zatkli a obvinili z údajného napomáhania pri špionáži. Väznili ju viac než štyri roky. „Bolo to ako z amerického filmu o gestapákoch. Mal som vtedy chrípku, takže som nebol v škole. Búchanie na dvere, vleteli do bytu muži v klobúkoch a kabátoch. Všetko prevracali, habali veci, ako chlapec som netušil, o čo ide. Zamkli ma v izbe, napokon prišla mama s kufríkom a povedala, že budem u strýka.“

Bývanie u strýka zachránilo Ivana pred „decákom“, ale nie pred šikanovaním zo strany spoločnosti. „Vravievali mi, že som generálsky ‚synek‘, bolo to na každom kroku, aj v škole. Na dejepise ma riaditeľ základnej školy schválne vyvolal pri téme SNP a ja som mlčal pred tabuľou. Nato riaditeľ povedal: No čo by si nám už mohol povedať, veď otec bol zradca a matka je kriminálnička.“

Ivan Golian sa pri týchto slovách neubráni slzám. Nie sú to milé spomienky. „Dnes mi to povedia s úctou, že som syn generála Goliana. Ale ako som sa o to ja pričinil? Poznám otca z fotografií a dokumentov, ale najmä z maminho rozprávania. Je pre mňa niečím vzdialeným, nedosiahnuteľným... takmer ako symbol.“

Svoje detstvo opisuje Ivan ako pekelné. „Po maminom návrate z väzenia sme mali problém s bývaním, lebo byt nám vzali. Bývali sme po všelijakých podnájmoch, raz aj v niekdajšom obchode - spával som vo výklade. Bol som spurné dieťa. Mladosť som mal búrlivú, utekal som z domu. Bol to vzdor proti tej neslobode, revolta. Na vysokú školu nebolo ani pomyslenie - keď som chcel ísť na gymnázium, povedali mi - Vy ste TEN Golian? Pre vás máme len krajčíra, stavbára alebo pokrývača. Tak som si vybral stavebnú priemyslovku. V továrni mi neskôr lisovačka poškodila prsty na ľavej ruke. Do undergroundu, medzi disidentov, ma vlastne úplne prirodzene priviedli komunistické perzekúcie.“

„Vtedy, na konci Povstania, nás odviezli do Moskvy a domov sme sa vrátili hneď po vojne. Nevedeli sme, čo je s otcom. Dlho bol vyhlásený za nezvestného. Hovorilo sa všeličo. Dokonca sa po rokoch objavili informácie, že možno prežil vojnu a Rusi ho väznia kdesi v gulagu, ale bola to falošná správa. Maminka dlho dúfala, že prežil. Bol generál a na to sa vzťahovali dohody o ochrane vojenských zajatcov. No nacisti na to nedbali, aj tak ho popravili v lágri. Po rokoch som sa tam bol pozrieť. Bolo to desné, hnusný pocit, už by som tam nechcel ísť. Pršalo, bolo zima, nerád na to spomínam.“

Ivan má však aj vtipné spomienky. Ako mu mama rozprávala, že v lietadle, ktoré ich odvážalo zo Slovenska, sa viezla aj Husákova žena. Vraj mala so sebou kreslo a odmietala si sadnúť do sedadla, takže pri štarte ju aj s kreslom odhodilo. Ivanova mama po rokoch spomínala: „Vtedy, v piatok 13. októbra 1944, v noci na letisku Tri duby tesne pred rozlúčením mi manžel otvoril svoje srdce a zveril sa mi s mnohým, o čom musel predtým mlčať...“ Hovoril jej vraj o nepochopení, zrade, ale aj o statočnom odpore vojenských jednotiek a o nadšení ľudu. „Potom už len posledné objatie a rozlúčka - navždy.“

Pre Ivana je zadosťučinením, že dnes má jeho otec čestné miesto v histórii. „Naša generácia prežila veľmi pestrý život. Po Nežnej revolúcii sme boli v Múzeu SNP a odrazu všetci hľadali Goliana a postavili ma do radu s odbojármi, ktorým Havel vešal medaily. Keď prišiel ku mne, vraví - Vy ste nejaký mladý partizán!“ usmieva sa Ivan. „S Havlom som hovoril za komunizmu pri pive a nemyslím si, že bažil po moci či úrade prezidenta. Bolo to asi podobné ako s mojím otcom. Vo všetkých svedectvách sa dočítate, že otec nebol karierista, naopak, bol veľmi skromný. Vzal na seba obrovskú zodpovednosť, lebo, skrátka, v danej chvíli to bolo treba urobiť.“

Generál Ján Golian bol typický prvorepublikový vojak z povolania - demokraciu mal v krvi a za manželku mal Češku. Ako uvádza v stati o jeho pôsobení v armáde riaditeľ Vojenského historického ústavu Miloslav Čaplovič, nikdy sa nezmieril s Mníchovskou dohodou ani s tým, že Hitler rozbil Československo, následkom čoho vznikol vazalský slovenský štát.

Na vojenskú akadémiu nastúpil, lebo chudobná rodina Golianovcov nedokázala financovať inú vysokú školu. Miloval kone a bol aj dobrý jazdec. Do odboja sa začal zapájať už v čase, keď pôsobil v posádke v Trenčíne, neskôr ho prevelili do Banskej Bystrice, kde vytvoril sieť protifašistických dôstojníkov v armáde. Prakticky všetky svedectvá sa zhodujú na tom, že generál Golian bol introvert, mierny a veľmi skromný muž. Vraj keď ho počas Povstania vymenovali za generála, niekoľko dní sa zdráhal dať si šiť uniformu. Poetickú charakteristiku priniesol jeho bývalý spolužiak z akadémie, budúci generálporučík Vilém Sacher: „Tichý, skromný chlapec útlej postavy. Tvár s výraznými lícnymi kosťami. Bol dôverčivý a nepoznal, keď mu niekto niekde nastražil pascu zo zlomyseľnosti. Sám taký nebol. Povahovo priezračný a čistý ako slovenské horské potôčiky.“

S Jarmilou sa zoznámili na študentskej zábave. Pre dcéru dobre situovaného právnika sa asi rátalo s „lepšou partiou“, ale láska zvíťazila. „Mama bola na mojej strane,“ spomínala po rokoch vdova Golianová. „Bol mojou prvou láskou. Prvou a poslednou - na celý život. Na prvý pohľad som sa zamilovala až po uši. A on zrejme tiež.“ Sobášili sa v roku 1934 a o spomínaných desať rokov sa im narodil Ivan.

„Začnite s vysťahovaním.“ Bolo to práve heslo z úst Ivanovho otca, ktoré večer 29. augusta 1944 spustilo Povstanie. Za veliteľa povstaleckej armády ho vybrala ilegálna Slovenská národná rada spolu s exilovou československou vládou v Londýne.

Historik Ján Stanislav v zborníku venovanom postave generála Goliana uvádza, že za úspechom Povstania stáli práve jeho schopnosti: „To, ako sa zhostil úlohy, vyvrátilo nepodložené povesti o úradníckom type dôstojníka. Niet pochýb, že aj zásluhou Goliana a jeho štábu SNP spĺňalo všetky základné atribúty charakterizujúce ozbrojené vystúpenie.“ Historik dodáva, že napriek nezdarom v SNP „Golian našiel v sebe dosť vnútorných síl, aby odviedol maximum schopností pri obrane slobodného územia. Golian v SNP dozrel vojensky, osobnostne i politicky“.

Povstanie museli vyhlásiť predčasne, Červená armáda bola ešte priďaleko a nacisti nasadili silu, s akou sa nedalo súperiť na oklieštenom území. Aj preto sa rátalo za úspech, ak sa Slováci dokážu udržať dva týždne. Malý národ, o ktorého existencii dovtedy väčšina Európanov asi ani netušila, napokon vzdoroval nacistom, najbrutálnejšej moci v Európe, takmer dva mesiace.

Na konci októbra obsadili nacisti celé povstalecké územie a povstalci prešli na gerilový spôsob boja. Golian bol vtedy zástupcom generála Rudolfa Viesta a mali sa dostať z obkľúčenia v Nízkych Tatrách. Ibaže nacisti im šli dôsledne v pätách. Prominentnú dvojicu zajali na začiatku novembra a cez Bratislavu a Viedeň deportovali do Berlína. Stopa sa stráca v nacistickom lágri Flossenburg, kde 39-ročného generála zavraždili medzi koncom januára a začiatkom marca 1945.

Nacisti ho popravili, komunisti naňho štyridsať rokov kydali. Stretli sme sa s Golianovým synom

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Nacisti ho popravili, komunisti naňho štyridsať rokov kydali. Stretli sme sa s Golianovým synom

Súvisiace články

Toto by ste od neho nečakali - známy punkový hudobník vzdal hold 16-ročnej partizánke!

Martin Huba: Niekto si kúpi auto za státisíce eur, ale radosť z toho nemôže mať, pokiaľ ho ukradol

Brutálnu vraždu neobjasnili ani po 12 rokoch. Bývalý policajt: „Od začiatku sa tam diali zvláštne veci“

Muž bez hrobu: Zahynul v Slavošovciach s partizánmi, jeho meno však na pamätníku chýba

Herečka Zita Furková vedie nekonečný súdny spor s Múzeom SNP. Jej zosnulému manželovi dlhuje státisíce eur

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás