Začiatkom roku 1937, na zasadnutí pléna ústredného výboru sovietskych komunistov, povedal: „Sme povinní odpovedať na úder úderom, ničiť všade na našej ceste vyzvedačov a záškodníkov z fašistického tábora.“ Plénum, ktorého hlavným a najostrejším rečníkom bol Viačeslav Michajlovič Molotov, bolo signálom rozpútať ešte väčšie čistky v krajine. Molotov prekypoval iniciatívou. Často väčšou ako sám Stalin.

Nebol v prvom šíku

Na rozdiel od svojich straníckych kolegov nadobudol aj vzdelanie. Vyštudoval reálne gymnázium v Kazani, ale nedoštudoval polytechnický inštitút v Petrohrade - po roku to vzdal. V roku 1906 sa stal členom strany boľševikov a venoval sa straníckej práci. Bol redaktorom straníckych novín Pravda a Zvezda, pomáhal organizovať študentov a zúčastňoval sa na revolučných akciách robotníkov.

Vládne orgány mu to zrátali - v roku 1915 ho poslali do vyhnanstva na Sibír do Irkutska. Tam začal používať iné meno - zo Skriabina sa stal Molotov. Ale ani predtým, ani potom, po víťazstve Veľkej októbrovej revolúcie, nepatril medzi špičku straníckych a vládnych funkcionárov. Prvá garnitúra, to bol Lev Trockij, N. I. Bucharin, L. B. Kamenev, G. J. Zinoviev, A. I. Rykov a ďalší.

Všetci tí a ďalší sa postupne ocitli v Stalinovej nemilosti a nakoniec aj na popravisku. Molotov sa dostal na najvyššie posty. Prepracoval sa tam vďaka neochvejnej oddanosti vodcovi. Stalinovi stačilo povedať pol vety a už porozumel a konal. Bol neobyčajne pracovitý, húževnatý, usilovný. I neskutočne krutý.

Poľovačka na Ordžonikidzeho

Sergo Ordžonikidze, pôvodom Gruzínec ako Stalin, bol čelným funkcionárom. Bol členom politického byra ÚV VKS(b) a ľudovým komisárom (ministrom) ťažkého priemyslu. Patril k možným Stalinovým sokom, ale aj jeho kritikom. Nesúhlasil napríklad s čistkami. Ostro ich odmietal vykonávať na svojom pracovisku.

Masové represálie na ľudovom komisariáte ťažkého priemyslu podpísal teda Stalin a Molotov. Húfne padali hlavy - námestníkov, náčelníkov správ a oddelení, členov kolégia i radových zamestnancov. Na Ordžonikidzeho rezolútny protest Stalin odpísal, že aj na neho, na Serga, prišli udania.

Pohon na Ordžonikidzeho sa zosilňoval. Uväznili jeho staršieho brata Papuliju a označili ho za nepriateľa ľudu. Sergovi prikázali, aby na najbližšie plénum pripravil správu o záškodníctve v priemysle. Nútili ho tak, aby zodpovednosť za domnelé zločiny popáchané na ministerstve prevzal na seba.

Sergo si vymohol rozhovor so Stalinom. Trval niekoľko hodín a bol medzi štyrmi očami. Nasledoval ďalší, v ktorom lietali urážky a nadávky po rusky i po gruzínsky. Dňa 18. februára 1937 sa Ordžonikidze zastrelil. Podľa úradnej správy umrel na infarkt. Tak rozhodol Stalin, Molotov a Ždanov, ktorí sa zakrátko objavili v byte mŕtveho. Kolovali však chýry, že ho zastrelili.

Nasledovalo ďalšie zatýkanie na komisariáte ťažkého priemyslu. Na zasadnutí pléna Ústredného výboru VKS(b) odznel Molotovov referát. Oznamoval v ňom, že na komisariáte ťažkého priemyslu odhalili „585 trockistických agentov a teroristov“, najviac zo všetkých komisariátov.

Vo väzení sa ocitli aj Ordžonikidzeho príbuzní. Ninu, ženu brata Papuliju, zbičovali na smrť.

Čistky vo vláde

Ako predseda Rady ľudových komisárov vykonal Molotov na svojom pracovisku dielo skazy. Obeťami represálií sa stali jeho námestníci V. Šmidt a N. K. Antipov, uväznili a zastrelili mnohých z komisariátu zahraničia. Tí boli osobitne podozriví a nebezpeční. O hlavu prišli námestníci ľudového komisára, vedúci oddelení a ďalší. Narýchlo povolávali zo zahraničia veľvyslancov a posielali ich na popravisko.

Smrť nemilosrdne kosila na ďalších ministerstvách. Zavraždili ľudového komisára obranného priemyslu, ľahkého i lesného priemyslu, obchodu, zdravotníctva, vodnej dopravy, strojárskej výroby... Na pléne ústredného výboru mohol už Molotov bilancovať. Uvádzal čísla i mená tých, ktorých sa strana zbavila k 1. marcu 1937. Kruté represálie zasiahli všetky ministerstvá. Z 21 ľudových komisárov zostali iba traja: Lazar Kaganovič, Anastas Mikojan a Kliment Vorošilov.

Všetky tieto čistky sa diali pod Molotovovým patronátom a s jeho podpisom. On ich aj inicioval.

Ľudové komisariáty boli natoľko rozvrátené, že sa rozpadali. Molotov ich musel obsadiť novými ľuďmi. Niekoľko vysokých postov, aj ministerských, pridelil i svojej manželke Poline Žemčužinovej. Najprv bola námestníčka ľudového komisára potravinárskeho priemyslu, potom ľudová komisárka rybného priemyslu... Napokon aj ona upadla do Stalinovej nemilosti a ocitla sa v gulagu. Molotov sa odvážil slabo protestovať. Potom to odvolal. Aj on, muž číslo dva v štáte, sa bál o svoj život.

Škola násilia

Molotov ešte ako tajomník ústredného výboru zohral rozhodujúcu úlohu pri likvidovaní takzvaných kulakov. Spolu so Stalinom. Na januárovom pléne 1930 predniesol vo funkcii predsedu dedinskej komisie referát, ako postupovať proti neposlušným roľníkom. Ten prijalo politbyro ako smernicu.

Zdvihla sa sa mohutná riava, o ktorej Alexander Solženicyn píše: „Táto sa od všetkých predchádzajúcich odlišovala aj tým, že pri tejto sa nebavkali a nebrali sprvu hlavu rodiny, aby potom uvažovali, čo si počať so zvyškom rodiny. Naopak, hniezda sa vypaľovali naraz, brali celé rodiny...“ A ešte píše: „Týmito slovami - kulak, podkulačník - obsiahli všetkých tých, ktorí tvorili jadro dediny, jej energiu, jej dôvtip a pracovitosť, jej odpor a svedomie. Od­vliekli ich - a kolektivizácia bola uskutočnená."

Za dva roky represálií násilne vysťahovali milión rodín, rozvrátené poľnohospodárstvo vyvolalo hlad, ktorému padli za obeť ďalšie milióny.

Molotov sa ujal funkcie ministerského predsedu v lete 1930, keď sa predtým výdatne postaral o pád svojho predchodcu A. I. Rykova. Okrem toho sa stal predsedom rady práce a obrany. V tých funkciách mohol ešte spoľahlivejšie slúžiť Stalinovi. Horlivo mu pomáhal v boji s opozíciou a stál za všetkými represáliami - spolu s hlavným likvidátorom -, ktoré masovo prepukli.

Potrestať svoloč

V marci 1937 vzniká osobitná komisia zložená z najvyšších straníckych funkcionárov, aby rozhodla o osude Bucharina a Rykova označovaných za úchylkárov. Uzná ich za vinných zo záškodníckej činnosti. Členovia rad za radom vstávajú a vyhlasujú: „Zavrieť, súdiť, zastreliť.“ Medzi nimi, samozrejme, aj Molotov.

V júni toho istého roku Stalin dostáva od jedného z donášačov udanie, že G. I. Lomov, starý boľševik a vysoký funkcionár, je spriaznený s Bucharinom a Rykovom. Stalin pripíše na hlásenie poznámku: „Súdruhovi Molotovovi. Čo robiť?“ Odpoveď nedala na seba dlho čakať a bola jednoznačná: „Som za okamžité zastrelenie tej svoloče Lomova.“

V marci 1938 odsúdia vo verejnom procese Bucharina, Rykova, niekoľkých ľudových komisárov a ďalších význačných činiteľov na trest smrti. Tak sa Stalin zbavil sokov. Za výdatnej pomoci Molotova, Kaganoviča, Vorošilova a iných, ktorí sa zakrátko stali obeťami tiež. Zinovieva a Kameneva dal odsúdiť a popraviť už pred dvoma rokmi.

Po procese sa po krajine prevalí ďalšia vlna zatýkania. Molotov spolu so Stalinom píšu list do Taškentu a nariaďujú masové zatýkanie. Nástoja na perzekúciách aj v ďalších sovietskych republikách. Čistky sa od roku 1930 konali s posvätením Molotovovej vlády.

V apríli a máji roku 1940 príslušníci NKVD povraždili 15-tisíc poľských dôstojníkov, ktorí sa ocitli v sovietskom zajatí. Pod príkazom na ich popravu je okrem iných Molotovov podpis.

Psovská oddanosť

Verne stál po boku vodcu. Napríklad aj vtedy, keď sa v roku 1928 viedli v strane prudké debaty o tom, ako postupovať v roľníckej politike. Stalin naliehal, aby sa pri vymáhaní obilia od sedliakov postupovalo ešte tvrdšie. Väčšina funkcionárov bola však proti. Z členov politbyra Stalina podporili bez výhrad iba Kujbyšev a Molotov.

Bezvýhradne podporil Stalina aj v roku 1937, keď sa rozhodovalo o Stalinovom oponentovi Bucharinovi. Za to dostal vysoké vyznamenanie: mohol byť v diktátorovej blízkosti, v súkromí i na verejnosti. Objavovali sa spolu na zasadnutiach politbyra, pri slávnostných príležitostiach na tribúne mauzólea, na stránkach novín, na konferenciách so zahraničnými štátnikmi.

Stalin, ktorý pracoval z úzadia, dovolil Molotovovi, aby pléna ústredného výboru strany v rokoch 1935 až 1938 viedol on. Dodajme, že na tých plénach sa hovorilo predovšetkým o čistkách.

Pre Molotova bol Stalin poloboh, človek azda celkom bez poškvrny. Napriek tomu, že uväznil aj jeho ženu. Napriek tomu, že v posledných rokoch života čoraz upodozrievavejší diktátor ani jemu nedôveroval a pokladal ho za amerického špióna. Nebyť náhlej Stalinovej smrti, asi by bol Molotova postihol osud jeho obetí.

GALÉRIU k článku si pozrite TU >>>

Ešte aj na jar 1986, krátko predtým, ako 96-ročný umrel, povedal pred akýmsi novinárom: „Keby nebolo jeho, čo by sa stalo s nami... Udržať výdobytky mäkkými prostriedkami sa nedalo.“ Pripustil, že sa dopustili aj chýb, no procesy z tridsiatych rokov pokladal za oprávnené a nevyhnutné. Ešte aj pol storočia po nich.

Text: Ladislav Švihran