Bol piatok 13. júla 1990, keď zemetrasenie s epicentrom v Afganistane spustilo lavínu z pamírskej šesťtisícovky Razdeľnaja. Pre početnú medzinárodnú skupinu horolezcov nachádzajúcu sa v tom čase v druhom výškovom tábore na klasickej výstupovej trase na Leninov štít, vysoký 7 134 metrov, bola smrtonosná. Pripravila o život 43 zo 45 horolezcov. Medzi obeťami bolo aj šesť Slovákov. O šťastí mohli hovoriť iba dvaja, ktorí katastrofu zázrakom prežili: Rus Alexej Koreň a vtedy dvadsaťdvaročný Slovák Miroslav Brozman. Dodnes ide o najväčšie horolezecké nešťastie na svete.
Ide to na nás!
V onen nešťastný piatok trinásteho Miroslav Brozman a jeho šesť druhov, ktorí boli členmi medicínsko-horolezeckej expedície zo Slovenskej Ľupče a z Banskej Bystrice, vedenej lekárom Mariánom Kováčom, vyšli do tábora vo výške 5 300 metrov pod Leninovým štítom (premenovaným v roku 2006 na Štít Abú Alí ibn Síná, no nový názov sa medzi horolezcami veľmi neujal).
Miro si postavil stan so svojimi najlepšími priateľmi Branislavom Valentom a Vladimírom Davidom. Vedľa nich sa rozložil Ján Štefány a Ruska Natalija Marčuková. Ďalšia trojica z ich výpravy - Miloš Šivec, Ján Perďoch a Dušan Uličný - tam už bola.
Bolo čosi pred pol desiatou večer, keď sa to stalo. Ešte predtým, ako sa po večeri vopchali do spacákov a uložili na spánok, Miro, Braňo a Vlado hrali karty. Začuli nejaký zvuk, nuž Vlado vystrčil hlavu zo stanu. Vonku bola hmla, snežilo, viditeľnosť nebola dobrá. „Tuším nejaká lavína na druhej strane,“ skonštatoval.
Miesto, ktoré si vybrali za tábor nielen oni, ale aj horolezci z ďalších expedícií, slúžilo na tento účel už mnoho rokov a nikdy ho nijaká lavína nezasiahla. Hukot sa však blížil, a tak to tentoraz nedalo Braňovi a aj on vyzrel von. „Veď to ide na nás!“ skríkol a vybehol zo stanu.
Miro Brozman za ním. Pozrel nahor a stuhol. V priebehu pár sekúnd sa ocitol v lavíne. Masa snehu ho nezadržateľne viezla nadol. „Spomínam si, že som sa snažil brániť, krútil som sa, no potom som dostal úder do hlavy a viac si nepamätám,“ opisoval tie chvíle neskôr.
Prežili dvaja
Keď precitol, dlhú chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, v akej je situácii. Bol po pás uväznený v snehu, hornú polovicu tela mal vyvrátenú chrbtom dolu svahom. Jedno oko mal opuchnuté, tiekla mu krv. Bol celkom dezorientovaný. Uvedomoval si iba, že neďaleko neho je akýsi človek, ktorého nepoznal. Až neskôr sa dozvedel, že to bol Rus Alexej Koreň a že zo 45 ľudí v druhom tábore lavínu prežili iba oni dvaja.
Aj Alexej bol šokovaný. Napokon sa zmobilizoval a vytiahol Mira zo snehu. Pomohol mu pozbierať nejaké kusy oblečenia roztrúsené okolo, lebo lavína z neho strhla všetky zvršky. Miro si necítil nohy ani ramená. Nevedeli, kde sú.
Pokračovanie na ďalšej strane.
