Alexej našiel zvyšky stanu, zabalili sa doň a prečkali noc. Až ráno sa pustili naslepo dolu ľadovcom. Bosí, iba v ponožkách. Alexej, ktorý bol na tom lepšie, išiel prvý, hľadajúc cestu medzi trhlinami. Večer ich zbadala záchranná skupina, ktorá sa sformovala v nižších táboroch a pátrala, či niekto lavínu prežil.
Mira v základnom tábore ošetrili. Keďže sa javilo, že zranenia sú vážnejšie, vrtuľník ho previezol do nemocnice v kirgizskom meste Oš zmietajúcom sa etnickými nepokojmi. Tam ho zröntgenovali a ošetrili. Nemocnica však bola preplnená zranenými. Dvaja lekári z výpravy, Ján Lehocký a Vladimír Zábrodský, ktorí s ním cestovali do Ošu, sa v nemocnici k nemu ani nedostali.
Prvú informáciu sa im podarilo získať od miestneho lekára - jeho stav sa vraj zhoršil a dostal sepsu. Preto poslali do Prahy telegram, v ktorom požiadali o pomoc. Pokus prepraviť Mira domov lietadlom, ktoré vyslala z Československa pražská záchranná služba, však zlyhal. Lietadlo pre nepokoje v oblasti muselo nútene pristáť v Taškente a napokon sa vrátilo naprázdno.
Smutný nívrat
V tom čase bol už Miro znovu v základnom tábore. Našim lekárom sa totiž po niekoľkých dňoch pošťastilo s ním skontaktovať. Zistili, že nedostáva nijakú terapiu, na oddelení ležia po dvaja v jednej posteli, starostlivosť a hygienické podmienky sú katastrofálne.
A tak ho stadiaľ na vlastnú zodpovednosť zobrali rýchlo preč. „My sme mu s naším zdravotníckym vybavením vedeli poskytnúť lepšiu starostlivosť, než akej sa mu dostávalo tam,“ vysvetlil šéf výpravy Marián Kováč. „Podarilo sa nám ho dostať do stavu, že bol schopný absolvovať ďalší program s ostatnými.“
Čo vlastne Mirovi bolo? „Vyšetrenia v nemocnici potvrdili naše predpoklady - omrzliny chodidiel, pomliaždenie pravého stehna a pravého ramena, prasknutá ľavá horná čeľusť a niekoľko ďalších poranení,“ opísal doktor Kováč. Členovia našej výpravy prišli domov nakoniec riadnou leteckou linkou, ale bez šiestich obetí - piati zostali nezvestní, telo Jána Štefányho, ktorý bol jedným z troch vyslobodených z lavíny, priviezli v zinkovej truhle.
Z pätnásťčlennej výpravy sa vrátili živí deviati - Miroslav Brozman, Ján Hanzel, Anton Kachnič, Juraj Kaliský, Marián Kováč, Juraj Kuniak, Ladislav Laho, Ján Lehocký a Vladimír Zábrodský. Šéf výpravy Marián Kováč po návrate konštatoval, že úroveň tamojšej záchranárskej organizácie bola biedna.
„Napriek mnohým nedostatkom závažného charakteru som presvedčený, že šanca na záchranu ďalších životov už nebola,“ povedal. „Išlo o nešťastie, ktoré nemohol nik predpokladať. Prišlo zemetrasenie, otriasla sa hora, padlo niekoľko tisíc ton ľadu a snehu. Navyše, druhý tábor zmietlo medzi trhliny a tie - podľa slov petrohradských horolezcov, ktorí sa do nich spúšťali - presahovali hĺbku neraz aj päťdesiat metrov. Šanca na objavenie tiel či nebodaj záchranu životov bola krajne nepravdepodobná.“
Najdlhšia noc v živote
Rodák z Banskej Bystrice Miroslav Brozman sa od návratu celé roky k nešťastiu, ktoré ho silne zasiahlo, nevyjadroval. „Stále mám pred očami okamih, keď som vybehol za Braňom Valentom von zo stanu,“ opísal svoje pocity v knihe Hory byly jejich osudem. „Pri pohľade na valiacu sa masu snehu som bol presvedčený, že je koniec, že to sa nedá prežiť. Bol to pocit bezmocnosti, pritom celé to trvalo len pár sekúnd. Braňo bol meter odo mňa, Vlado David ani nestihol vybehnúť zo stanu. Stál som tam a lúčil som sa so životom.“
Pokračovanie na ďalšej strane.
