Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský. Vari niet v slovenskej literatúre spisovateľa s dlhším menom. Ba pri krste dostal ešte ďalšie - Ján Nepomuk. Narodil sa v Banskej Bystrici 4. marca 1824 v rodine, ktorej korene siahali do alpských krajov. Jeho pradedo prišiel na Slovensko z rakúskeho Feldkirchu ako zvonolejár.

Nadaného chlapca poslali študovať filozofiu do Pešti a medicínu do Viedne, kde ho zastihlo revolučné vrenie meruôsmeho roku. Počas prázdnin v rodnom meste sa stal štábnym lekárom maďarských gárd. Naskytla sa mu možnosť spoznať život na oboch stranách barikády. „Čo vlastne mala znamenať táto šarvátka, delená Váhom - neviem, keď predsa stránky nemali výhľadu prísť do osobného styku. Či si len strachu jeden druhému nahnať chceli?“ vracia sa neskôr k prestrelkám cisárskych vojakov a honvédov v Žiline.

Po štúdiách bol lekárom v Banskej Bystrici, kde patril k jeho pacientom biskup Štefan Moyzes, neskôr prvý predseda Matice slovenskej. V rokoch 1853 - 1868 liečil baníkov a drevorubačov v Brezne a okolí, posledné polstoročie bol lekárom v Kremnici, kde sa 20. augusta 1908 zavŕšila jeho životná púť.

Pronárodná aktivita

Stretnutia s Jánom Kollárom, so štúrovcami a s ďalšími národnými činovníkmi formovali jeho myslenie. Bol stúpencom československej vzájomnosti, ale plne si uvedomoval svojbytnosť slovenského národa a ako agilný publicista prijal za svoju štúrovskú podobu spisovnej slovenčiny.

Podal pomocnú ruku českej spisovateľke Božene Němcovej počas jej putovania po strednom Slovensku. Previedol ju čiernohronskými handlami, dal jej ochutnať bacúšsky medokýš, ktorý dnes nesie jej meno, a zaviezol ju v koči na Chalupkovu faru v Hornej Lehote. „U mňa sa baviac, navštevovala so mnou rubárske dediny, zbierajúc povesti, etnografické zvláštnosti a piesne ľudu,“ spomínal na vzácnu návštevu. „Kamkoľvek sme sa obrátili, v šetrnej diaľke nás sprevádzalo milostivé žandárske oko.“

Laskomerského pronárodná aktivita sa prejavila najmä pri založení Matice slovenskej. Žiadal brezniansky magistrát, aby sa práve Brezno stalo jej sídlom. Neuspel.

Námety prinášal život

Laskomerský už ako študent uverejňoval cestopisné črty. Obľube čitateľov sa tešili najmä jeho humoristicky ladené príbehy. Ich výber pod názvom Zozbierané žarty a rozmary vyšiel knižne v roku 1871.

Neobišiel v nich ani chýrny Radvanský jarmok, ktorého atmosféru prežíval už ako chlapča. Dobroty lákali, ale kde na ne vziať a nekradnúť?

Aj vtedy bola táto otázka aktuálna. „Jarmok bez peňazí je takmer toľko ako hluchému hudba; ale peniaze nerastú ako huby po daždi. Peniaze si zaopatriť, k tomu vedú rozličné cesty; to dobre zná každý, kto šúľal groš medzi prstami,“ píše o chlapčenskej príprave na chýrny jarmok v Radvani. „Miništrant slúži tiež za mzdu, už či sa on pri svieci, knihe a či pod krížom na pohreboch šipliká. A tieto, tak horko-ťažko pri pračkách, pobožnom vzdychaní a pri pohrebných slzách nadobudnuté grajciare sa cez mesiace odkladali a zbierali na radvanský jarmok.“

Literárne začínal na stránkach humoristického časopisu Černokňažník. Hoci jeho prózy sršia vtipom, jeho vlastný život nebol práve veselý. Ako lekár chudobných, ťažko pracujúcich drevorubačov a baníkov sa denne stretával s ľudskou bolesťou, utrpením. „Tú morálnosť, ten cit statočnosti, čo tí ľudia majú, je do zázraku - na najvyšší posmech tým, čo týchto statočných robotníkov len cez plece obzerali, držiac ich za bagateľ. Viacej ja verím takej ruke, čo keď moju stiskne, zubami zaškrípem, ako tým dvojkožatým rukavičkovým, čo ti ledva malý prst podá, aby sa nezafúľal,“ napísal.

Tu žil: Mesto Kremnica pripravuje rekonštrukciu domu, v ktorom bývali Zechenterovci.
Tu žil: Mesto Kremnica pripravuje rekonštrukciu domu, v ktorom bývali Zechenterovci.
Jozef Sliacky

Kruté rany osudu

V Brezne sa zamiloval do Lujzy, dcéry Jána Chalupku. Keď dala ruku inému, zasnúbil sa s dvadsaťročnou Máriou. Tento vzťah však dlho nevydržal.

Úspešný bol až tretí pokus usporiadať si rodinný život. V deň svätého Valentína roku 1858 sa oženil s Emíliou Grosserovou. „Nadišiel deň, keď po vyše tridsiatich rokoch môjho neviazaného živobytia moje krídla mali byť obstrihané - 14. február,“ spomína a dodáva, že silný vietor mu takmer zamordoval nevestu, keď ťažkými vrátami búšil do slávnostne vyzdobených saní. Milke - našťastie - nechýbala duchaprítomnosť a stihla uskočiť pred nebezpečnou ranou.

Pol roka po svadbe, na Michala, zasiahol ich dom veľký požiar. Na popol sa zmenila zbierka nerastov i unikátna starootcovská zvonárska kniha. „Často som sa obával, že preľaknutie následkom strašného požiaru bude mať zlé následky na požehnaný stav Milkin, ale - vďakabohu - ako mať, tak i decko boli zdravé,“spomína na narodenie prvej dcéry Bertiky.

V tej radostnej chvíli netušil, že šťastie sa bude k ich rodinnému kozubu obracať chrbtom. Druhorodená dcérka Oľga zomrela na osýpky, do hrobu uložili i päťročného synčeka Gustíka a Bertika sa ako 14-ročná stala prvou obeťou cholery v Kremnici. „Strašné, neopísateľne strašné heslo otcovi, utrativšiemu anjela pokoja, milotu, dobrotu, akej málo páru. Hrozný pohľad na tú milú, bledú, peknú tvár anjelskej panenky. Ležala nepohnuto, očká, ústa zatvorené… Bôľ, bôľ to náramný,“ spomína na jednu z najkrutejších chvíľ v živote.

Dospelosti sa dožila len Mariška. Vydala sa za učiteľa kremnickej reálky Ďurka Teschlera a chorľavejúci 55-ročný spisovateľ sa tešil na vnúčence. Opäť zasiahol osud. Mladú ženu v požehnanom stave ktosi vystrašil na schodoch. Nemiestny žart viedol k potratu s následkom na celý život, ktorý Mariške zachránili vo vtedy prosperujúcich vyhnianskych kúpeľoch.

V humore videl liek na všetky neduhy

Napriek príkoriam sa Laskomerský snažil vidieť lepšiu stránku sveta. Na mnohé neduhy v ľudskej spoločnosti ukázal slovami, ktoré čitateľa pobavili, ale aj prinútili porozmýšľať nad predostretými obrazmi. Vychádzal z osobných skúseností. Na rozdiel od vrstovníkov nebol romantik. Díval sa na život realistickými očami.

S humorom dokázal podať aj neľahký vojenský život, a to formou listov virkli kaprála Štefana Pinku otcovi, emeritnému richtárovi.

„Vodí sa mi dobre; ležím teraz v Mostarskom Blate, štácia to znamenitá. Včera som sa díval na Turkov zďaleka, lebo blízko prísť sa neopovážia, ako v poli odbavovali veľkú omšu za sultána. Kvartieľ mám tiež dobrý, sme traja, ja a dve - ošípané. Žijeme v dobrej zhode. Toť nedávno nemal som práve dotácie na proviant, nuž som svojim šlófom odrezal chvostíky a upiekol, čo sa bez značnej ujmy ich zdravia stalo. Túto príjemnú službičku poskytli mi bez zvláštneho vzdoru…

Po bitke prechádzal som sa po bojišti; tam ležali Turci bez hláv ako kľuchty, a hláv sa povaľovalo ako v blaufusskom kapustnom poli. A divno, ale pravda, ešte i tie hlavy zazerali okáľmi na mňa, akoby vrčali ‚džaur‘. I sám aga Svin-Dúrovič si tu zabudol hlavu; zdvihnem ju proti slncu, a tá - fiííj! - kýchne. Pán Boh pozdrav! - zavolám a odložím ju nazad. A všade toľko krvi, akoby boli pre celý Istanbul rajské jabĺčka zavárali…

Každé ráno, náhle sa prebudím, chytím sa za hlavu, či ju mám ešte, lebo sa často stalo, že si chlapi zdraví večer ľahli a ráno, keď sa zobudili, boli bez hlavy.“

Päťdesiat rokov slovenského života: Vo svojej autobiografii zachytil Laskomerský polstoročie nielen svojho, ale i národného a spoločenského života 19. storočia. Ilustroval ju vlastnými kresbami. Zachytával na nich krajinky a obrázky z ciest, zvládol i náročnejšie figurálne kompozície a portréty. Už od študentských čias sa zaujímal o prírodu - o mineralógiu a botaniku. Patril medzi blízkych spolupracovníkov významného geológa Dionýza Štúra, herbárom doložil floristické bohatstvo okolia Kremnice, kde založil botanickú záhradu, všímal si aj živočíšnu zložku prírody a mal prehľad v histórii. Pri rôznorodých záujmoch nezanedbával lekárske povolanie. Vynikal v oftalmológii, keďže to boli práve očné choroby, ktoré v tom čase sužovali baníkov.

Laskomerský, verný svojmu pseudonymu podľa kopca nad Bystricou, rozdával lásku vrchovatou mierou a vtipným slovom možno vyliečil viac pacientov ako drahými medikamentmi.