Viac ako horolezca ho väčšina verejnosti poznala ako cestovateľa a autora literatúry faktu. V bratislavskom byte mal na stenách a poličkách vystavené suveníry z ciest po celom svete. Na mnohé ďalšie nemal miesto. Keď mal šesťdesiatku, usporiadal výstavu svojich cestovateľských exponátov. Krátko pred sedemdesiatkou celoživotné poznatky a skúsenosti zhrnul do knihy s názvom Na hrane s veľavravným podtitulom 77 rád, ako sa stať špičkovým cestovateľom. Napriek skvelej kondícii a dobrému zdraviu sa osemdesiatky nedožil. Cestovateľ, spisovateľ, horolezec, geograf a pedagóg František Kele pred piatimi rokmi ako 78-ročný nečakane odišiel, keď neprežil pád na chodníku vo Vysokých Tatrách.

 

OSOBNÉ ZNOVUOBJAVOVANIE

František Kele si prišiel pozrieť preteky horských nosičov, ktoré sa končili na Chate pod Rysmi. Úraz sa stal na chodníku nad Žabími plesami. Podľa očitého svedka predtým, ako spadol, fotografoval. Išlo iba o niekoľkometrový pád, ale rovno na hlavu. Oživovanie záchranármi i lekárom leteckej záchrany bolo márne. Keď sa ho raz dcéra Táňa Keleová-Vasilková, známa autorka ženských románov, pýtala, čím sa cíti najviac, odvetil, že cestovateľom. „Nie každý, kto cestuje, je cestovateľ,“ s obľubou vravieval František Kele. „Za cestovateľov nepovažujem tých, ktorí cestujú s cestovnými kanceláriami. Dôležité je totiž osobné znovuobjavovanie. To každý potrebuje prežiť na vlastnej koži. Ja navyše nerád cestujem naverímboha. Musí to mať nejaký zmysel.“

O tom, prečo sa dal na horolezectvo, hovoril: „Keby môj otec bol stolný tenista, asi by som ním bol aj ja. Lenže otec lyžoval, venoval sa turistike, bol tatranský chatár, liezol, a tak k láske k horám priviedol aj mňa.“A prečo sa z neho stal spisovateľ? „Ozajstný cestovateľ by mal po sebe zanechať stopu. Články v časopisoch sú dobrá vec, ale väčšinou skončia v koši. Preto som začal písať knihy.“

VRCHÁRSKA DUŠA

Čo považoval za svoj najväčší horolezecký výkon? „Ja som horolezectvo len veľmi krátko bral ako šport. Neexistujú totiž rovnaké podmienky pre všetkých, závisí to od klímy. Mám na konte viacero pekných výstupov i prvovýstupov, bol som členom reprezentačného družstva, ale nepovažujem to za najdôležitejšie. Aj keď som v roku 1984 viedol expedíciu na Everest, bol som už skôr cestovateľ ako horolezec. Zistil som, že zmysel horolezectva sa mení vekom. Každopádne, ja za horolezca nepovažujem toho, kto nemá vrchársku dušu.“

PRIEKOPNÍCI Účastníci prvého zimného prechodu hrebeňa Vysokých Tatier, František Kele v strede.
PRIEKOPNÍCI Účastníci prvého zimného prechodu hrebeňa Vysokých Tatier, František Kele v strede.
Zdroj: Archív

Medzi horolezcami je rozšírený projekt Koruna Zeme, čo sú najvyššie vrcholy všetkých svetadielov. František Kele sa netajil tým, že aj jeho to lákalo. „Veľmi skoro som si uvedomil, že takýto cieľ si môže dať iba ten, kto vystúpil na Everest. No dávno predtým som zbieral vrcholy Malých Karpát a mám všetky. Potom prišli na rad najvyššie vrcholy slovenskej časti Karpát. Mám ich. Najvyššie vrcholy európskych štátov som však nedokončil. Ale bol som kvôli tomu aj na najvyššom vrchu susedného Maďarska Kékesi v pohorí Matra, hoci tam len päť minút pod vrchol chodí autobus.“ A prečo vzdal projekt najvyšších vrchov sveta? „Musím úprimne priznať, že som bol stavaný tak, že na šesťtisícovke som sa cítil super, na sedemtisícovke som musel bojovať a už vôbec som nebol stavaný na osemtisícovku. A vystupovať na štíty s kyslíkovou maskou je pre mňa absurdná predstava. Držal som sa Messnerovej zásady - choď len tak vysoko a ďaleko, na koľko sa cítiš.“

Zato sa mohol pochváliť unikátnou zbierkou, ktorej sa vari nik iný vo svete nevenoval. Je to počet bivakov na vrcholoch. „Raz som to spočítal a vyšlo mi, že na vrcholoch som strávil spolu vyše roka. Je to najmä emotívna hodnota. Úplne prvý bivak pod šírym nebom bol na vrchole Devínskej Kobyly. To som bol ešte chlapec a bolo to úžasné. Tie bivaky potom vznikli ako z núdze cnosť. Pomáhal som na Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách ako kuchár. Cez deň som čas nemal, preto som vždy večer vyliezol na nejaký štít. A ráno som už musel byť na chate. Tak sa mi to zapáčilo, že som to neskôr začal vyhľadávať. Videl som najkrajšie západy a východy slnka. Dvakrát sa mi dostalo kráľovskej odmeny - raz na Gerlachu a raz na Aconcague, najvyššom vrchu Južnej Ameriky. Zažil som nádherný citrónovožltý západ mesiaca a oranžový východ slnka.“

DOBRÝ VELITEĽ, LEPŠÍ ČLEN

František Kele mal v živote obdobia, keď bol rád sám. „Aj som veľa sám precestoval,“ pripomínal. „No za najlepšie považujem malé skupiny a nepárny počet - traja, piati, maximálne siedmi. Mojimi najlepšími partnermi na cestách, s ktorými som bol schopný kedykoľvek vyraziť, boli Peter Mariot, Maroš Zaťko a Jaro Oršula. S Jarom sme si zrátali, že sme spolu spali pod jednou strechou alebo aj bez nej dokopy šestnásť mesiacov.“ Akým partnerom na cestách bol Kele? „Ja som mal tú smolu, že som veľa výprav organizoval a bol som ich vedúci. Nie je to populárna funkcia, ale niekto musí prevziať zodpovednosť. Mnohí ma preto nemali radi, ale vždy to trvalo iba krátky čas. Ak to mám zhrnúť, myslím si, že som bol dobrý veliteľ, ale veľmi dobrý člen. Ako člena ma mali ľudia radi. A boli to tí istí, ktorým som sa nepáčil, keď som bol vedúci.“

FRANTIŠEK KELE V bratislavskom byte mal vystavené suveníry z ciest.
FRANTIŠEK KELE V bratislavskom byte mal vystavené suveníry z ciest.
Zdroj: Milan Vranka

Aj vo vyššom veku bol v obdivuhodnej fyzickej kondícii. Aký mal na to recept? „Byť stále v pohybe. Ja som veľa chodil, jazdil na horskom bicykli, lyžoval, plával. Boli týždne, keď som bol päťkrát na vrchole Devínskej Kobyly. Celá rodina sa venovala kultúre tela aj zdravej životospráve. Mal som síce rád dobré vínko, ale nikdy som nefajčil.“Rok pred sedemdesiatkou absolvoval pochod z Bradla na Kriváň za dvanásť dní. „Bolo to takmer tristo kilometrov,“vravel, keď sme sa rozprávali pri príležitosti jeho jubilea. „Cítim sa fyzicky veľmi dobre. Príroda mi veľmi pomáha. Prežívam i renesanciu návratu do Tatier, opakujem ľahké cesty na tatranské štíty, na ktoré som kedysi liezol.“
Pokiaľ išlo o jeho krédo, či už životné, alebo cestovateľské, vravel, že sa časom menilo. „Bolo to dané poznaním. Dlho som si myslel, že všetko, čo som spravil, bolo super. Postupne som došiel k tomu, že mnohé, keby som to mohol znovu prežiť, by som urobil inak.“

ÍSŤ ZA SVOJÍM CIEĽOM

Nedlho pred smrťou mu vyšla kniha, v ktorej sa vrátil k expedícii na Everest z roku 1984. Väčšinu členov výpravy si tým pohneval. Na nový pohľad ho podnietila kritická veta na margo vedenia expedície vyslovená horolezcom Zoltánom Demjánom v jednom rozhovore. Ani sa nezúčastnil na stretnutí k 30. výročiu konanom v Tatrách. Keby tú knihu nebol napísal, zrejme by na ňom nechýbal a nešiel by do Tatier o týždeň neskôr na tú osudnú túru.
„Nie dávno pred tým, ako sa otcovi prihodil smrteľný úraz, sme boli spolu na Symbolickom cintoríne pri Popradskom plese,“spomenula si jeho dcéra Táňa Keleová-Vasilková. „Dokonca si pamätám, že sme hovorili o tom, či by tam chcel mať tabuľu. Ale potom mám v hlave úplný blok, vôbec si neviem vybaviť, aký bol jeho názor. Dali sme mu však spraviť pekný pomník na cintoríne v bratislavskej Devínskej Novej Vsi.“Meno Kele na symbolické pietne miesto pod tatranskú Ostrvu predsa len pribudne. Z iniciatívy členov everestskej expedície a so súhlasom rodiny dali vyrobiť návrh jeho pamätnej tabule. Tohto roku ju inštalovať nestihli, tak až na rok. Nedorozumenia sa po jeho smrti stali bezvýznamnými, prevážili pozitíva. „Otec bol úžasný človek, optimistický, vytrvalo šiel za cieľom. Mal veľa energie, vôbec sa necítil starý. Zdôrazňoval, že človek by mal veriť sám sebe a ísť si za svojím. Vediem k tomu i jeho vnúčatá,“hovorí dcéra spisovateľka.