Pred sto rokmi sa ocitol na mape povojnovej Európy nový, dnes už nejestvujúci štát - Československá republika (ČSR). Zrodil sa na troskách rakúsko-uhorskej monarchie a po vyše sedemdesiatich rokoch existencie zanikol. Nahradili ho dve samostatné republiky - Česká a Slovenská.

Niečo také by sa signatárom Pittsburskej dohody, dokumentu, ktorý zohral pri vzniku ČSR dôležitú, podľa niektorých historikov dokonca rozhodujúcu úlohu, ani neprisnilo. Pittsburská dohoda však nebola len „zá­kladným kameňom“ spoločného štátu Čechov a Slovákov. Od začiatku vyvolávala napätie medzi politickými reprezentáciami oboch národov. Nedodržanie niektorých jej bodov zo strany Prahy bolo predmetom nezhôd počas celého trvania spoločnej republiky. Až do jej zániku.

Tvorca a signatár Pittsburskej dohody Tomáš Garrigue Masaryk neskôr, už ako prezident, význam dokumentu bagatelizoval. „Uzatvorili sme ju preto, aby sme upokojili malú slovenskú frakciu, ktorá snívala o bohvieakej nezávislosti Slovenska,“ povedal.

Začiatky v Amerike

Prisťahovalcov zo strednej Európy, prevažne Slovanov pracujúcich v tamojších baniach a oceliarňach, nazývali v Spojených štátoch amerických na prelome 19. a 20. storočia hunkies. Nerozlišovali pritom, či šlo o Slovákov, Poliakov, Čechov, alebo Rusínov. Bolo to hanlivé označenie pre všetkých nevzdelaných robotníkov ochotných robiť tie najťažšie práce za dumpingové ceny.

Prevažnú väčšinu slovenských prisťahovalcov, až 85 percent, tvorili mladí muži v produktívnom veku. V Amerike mienili stráviť len niekoľko rokov. Potom sa chceli s našetrenými peniazmi vrátiť domov, aby sa stali nezávislými poľnohospodármi alebo remeselníkmi. Lenže pracovné podmienky a slobodný život vrátane náboženskej slobody spôsobili, že mnohí svoje plány prehodnotili a rozhodli sa v Novom svete usídliť natrvalo. Za niektorými neskôr prišli celé rodiny. Na svoju vlasť však nezabudli a živo sa zaujímali o dianie doma.

Štatistiky prezrádzajú, že pred vypuknutím Veľkej vojny, ako až do II. svetovej vojny nazývali I. svetovú vojnu, žilo za veľkou mlákou vyše pol milióna slovenských imigrantov. Najviac v Chicagu, Pittsburghu a Clevelande.

V Amerike si Slováci vytvorili svoje spoločenstvá a organizácie. Mali vlastné školy, kostoly a spoločenské kluby. V roku 1920 bolo napríklad len v Pittsburghu 28 slovenských rímskokatolíckych a 15 luteránskych a pravoslávnych kostolov. Vydávali aj vlastné noviny. A nie jedny.

Slovenská liga

Svojimi verejnými aktivitami patril medzi najvýznamnejších slovenských prisťahovalcov katolícky kňaz v Clevelande Štefan Furdek. Už v roku 1890 sa stal predsedom prvého slovenského spolku - Prvej katolíckej slovenskej jednoty, ktorej základňu postupne tvorilo vyše stotisíc členov. Z jeho iniciatívy sa v máji roku 1907 stretlo v Clevelande na národnom kongrese desaťtisíc delegátov, aby rozhodli o založení Slovenskej ligy v Amerike. Mala nielen reprezentovať všetkých amerických Slovákov, ale tiež zabezpečiť podporu národnoemancipačných snáh domácich národovcov, čeliacich v Uhorsku silnému národnostnému útlaku a prenasledovaniu.

V roku 1914 Slovenská liga pod vedením Ivana Daxnera vypracovala politický program, ktorý vyjadroval zá­kladné požiadavky slovenského národa - Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských. Po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď sa začalo diskutovať o štátoprávnom postavení Slovákov v monarchii, prevládla idea zjednotenia českého a slovenského národa v jednom štáte s dôsledným rešpektovaním vzájomnej národnej nezávislosti.

Tieto myšlienky obsahoval aj dokument, ktorý v októbri 1915 podpísali v Clevelande predstavitelia Slovenskej ligy a Českého národného združenia. Do histórie vošiel pod názvom Clevelandská dohoda. Hovorilo sa v nej o federatívnom usporiadaní spoločného štátu s úplnou národnou autonómiou Slovenska.

Nová dohoda

Keď bol koniec Veľkej vojny už len otázkou času, zdalo sa, že projektu budúceho spoločného štátu, ako to bolo v Clevelandskej dohode, už nič nestojí v ceste. Lenže na rozdiel od väčšiny predstaviteľov štátov Dohody, ktorí boli naklonení rozbitiu rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku nových štátov na jej troskách, americký prezident Woodrow Wilson trval na plnení svojich štrnástich bodov mieru a povojnového usporiadania Európy. Desiaty bod hovoril o tom, že národom Rakúsko-Uhorska treba poskytnúť autonómiu, že to tam treba demokratizovať a liberalizovať. O rozpade či zániku monarchie tam však nebola žiadna zmienka.

Vydesený Tomáš Garrigue Masaryk sa ihneď vydal za Wilsonom, ale nepochodil. „Som americký presbyterián a my slovo držíme - čo raz povieme, to nemeníme,“ povedal mu. Okrem toho, ako napísala v knihe Mierotvorcovia britská historička Margaret Macmillanová, „Wilsona oveľa viac zaujímalo použitie československých légií na Sibíri než podpora československej nezávislosti. Američania ešte neboli pripravení verejne priznať, že Rakúsko-Uhorsko to má spočítané“.

Vtedy Masaryk inicioval vznik Pittsburskej dohody, ktorú podpísali 30. mája 1918. Ako povedal v jednom rozhovore historik Dušan Kováč, Masaryk potreboval mobilizovať americkú verejnosť, aby Američania videli, že československá otázka existuje, a cez dohodu vplývať na amerického prezidenta.

Masaryk súhlasil s tým, že keď Slováci chcú, budú mať autonómiu. Zároveň však trval na tom, že Pittsburská dohoda je dohodou Čechov a Slovákov - amerických občanov, ktorí nemôžu diktovať domácim politikom. V jednom z jej bodov je napísané, že o budúcnosti štátu rozhodnú ľudia doma. O federácii, ako to bolo v Clevelandskej dohode, však v Pittsburskej dohode už nebola ani zmienka.

Hlinkov protest

Muži októbra, ako neskôr nazvali Aloisa Rašína, Antonína Švehlu, Františka Soukupa, Jiřího Stříbrného a Vavra Šrobára, vyhlásili 28. 10. 1918 v Prahe samostatný československý štát. Slováci sa k vyhláseniu Národného výboru československého prihlásili o dva dni v Martinskej deklarácii.

Dočasná ústava prijatá 13. novembra 1918 formu spoločného štátu ešte nijako nedefinovala. K tomu došlo až v novej ústave z 29. februára 1920. Československo bolo podľa nej unitárnym štátom, obyvatelia sa považovali za príslušníkov „československého národa“ a oficiálnym jazykom bol „československý“. A dôvod na trenice bol na svete.

Andrej Hlinka od začiatku nesúhlasil s politikou Prahy, ktorá napriek Pittsburskej dohode odmietala plniť národné požiadavky Slovákov. Signatár Martinskej deklarácie sa preto v roku 1919 rozhodol ilegálne odísť do Paríža na mierovú konferenciu, kde riešili otázky nového usporiadania Európy, a tam na to upozorniť. „Namiesto toho, aby sme dostali autonómiu, dostali sme sa pod českú hegemóniu. Prišli sme do Paríža, aby sme sa dožadovali toho, čo nám slávnostne sľúbili.“

Hlinka hovoril, že Slovensko sa stalo kolóniou Čiech a tak sa s ním zaobchádza, že Česi nás vykorisťujú a vysmievajú sa pobožnosti slovenského národa.

Zdôrazňoval tiež, že nejestvuje nijaký československý národ, ale iba český a slovenský národ. „My nie sme Čechoslováci, sme Slováci a takí chceme ostať... Aby sme ukázali mierovej konferencii, že všetko, čo sme povedali, je čistá pravda, dovoľujeme si požiadať o plebiscit na Slovensku, ktorý odhalí pravé cítenie slovenského národa.“

Historik Dušan Kováč si myslí, že vznik ČSR bol významnejší pre Slovákov než pre Čechov, lebo Slováci sa stali štátoprávnym národom, mali svojich ministrov, založili si univerzitu a školy s vyučovacím jazykom slovenským. Podľa neho ani v demokratizujúcom sa Uhorsku by nedosiahli to, čo v prvej Československej republike.

Trenice pokračovali

Na stretnutí so Stephenom Bonsalom, prekladateľom a dôverníkom amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, Hlinka tiež tvrdil, že Beneš dal zabiť Milana Rastislava Štefánika: „Povedali vám tak ako celému svetu, že generál Štefánik tragicky zahynul pri havárii lietadla. Na tom nie je ani slovo pravdy. Lietadlo, ktorým priletel z Talianska, úspešne pristálo, ale keď vystúpil z lietadla, zastrelili ho českí vojaci, ktorých tam dal Beneš na vykonanie tohto diabolského plánu.“ Číre klamstvo. Tento nezmysel pretrval v rozličných obmenách dodnes v rôznych konšpiračných teóriách živených najmä slovenskými nacionalistami.

Hlinka v Paríži nepochodil a po návrate domov skončil za mrežami na Mírove, odkiaľ ho prepustili až po prvých slobodných parlamentných voľbách v novom štáte, keď ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia. S ďalšími autonomistami pokračoval v boji za samobytnosť Slovenska tak, ako to bolo v Pittsburskej dohode.

Pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody v júni 1938 priniesli americkí Slováci jej originál na Slovensko a ukázali ho na manifestácii v Bratislave. Pred niekoľkodesaťtisícovým davom vtedy naposledy vystúpil na verejnosti Andrej Hlinka. Žiadal Slovákov vytrvať v zápase za autonómiu až do jej definitívneho získania. O dva mesiace v Ružomberku zomrel. Rok pred ním skonal v Lánoch iniciátor Pittsburskej dohody Tomáš Gar­rigue Masaryk.

Túžba Slovákov po svojbytnosti sa splnila až v roku 1968 prijatím ústavného zákona o federatívnom usporiadaní Československej socialistickej republiky. Ani potom sa nezhody neskončili, lebo zákon, ktorý mal priniesť obom národom rovnoprávnosť a suverenitu, vzhľadom na politickú realitu danú uplatňovaním totalitnej moci komunistickej strany zostal len na papieri. V skutočnosti bolo Československo naďalej unitárnym štátom, iba „prezlečeným do federálneho rúcha“. Papierová federácia pretrvala až do pádu komunistického režimu v roku 1989. Po Nežnej revolúcii všetky pokusy o jej reformu stroskotali. Skončila sa zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 31. decembra 1992.

Predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike odovzdali vzácny originál Pittsburskej dohody 9. septembra 2007 do amerického historického múzea Senator John Heinz History Center v Pittsburghu.